Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, jiné kdo jímá v pouta, sám je otrok, napísal pred dvesto rokmi slovenský básnik Ján Kollár. Možno ani nemáme v slovenskej literatúre aktuálnejšiu vetu. Hoci práve Ján Kollár vo svojej monumentálnej Slávy dcere generuje ideu slovanstva, ktorá nám mala dať slobodu – primknutie k mohutnému ruskému dubisku, ruskému samoderžaviu, ktoré predstavovalo opačný princíp ako Kollárovo osvietenské heslo: čím viac podupeme slobodu druhých, tým viac bude tej našej. V našej tradícii je oboje silné: aj osvietenstvo, aj tma, aj úcta k slobode, aj pohŕdanie ňou. 

O tomto bude slovenský november 2022.

Keď pred niekoľkými dňa trnavský arcibiskup napísal kňazom, že obete vraždy pred bratislavskou Teplárňou vlastne neboli nevinné, a jeho slová sa dostali na sociálne siete, v komentároch sme mohli nájsť aj známu vetu: veď povedal len to, čo si myslia mnohí. A je to naozaj tak. Aj keď tí mnohí nie sú všetci, možno ani nie väčšina.

Akú cenu má pre našu spoločnosť sloboda ľudí LGBTI+? Je schopná meniť svoje predstavy o tom, čo je rodina, čo je láska? Je schopná hovoriť o tom, čo je pre ňu cudzie, lebo predchádzajúce generácie o tom netušili, lebo režim to doslova tajil? Stojí nám za to sloboda iných? Alebo majú zostať v putách zákonov, v ktorých ostávajú neviditeľnými?

Akú cenu má pre nás sloboda Ukrajiny? Na koľko si ceníme ľudské práva Ukrajincov? Keď Sovietsky zväz okupoval Československo, na Červenom námestí v Moskve demonštrovalo osem odvážnych ľudí s nápisom “Za našu a vašu slobodu!” Hovorili o našej vtedy ďalekej budúcnosti. Nikto nevedel, či hovoria za mnohých, hovorili za seba.

November 1989 je o nedeliteľnosti slobody, ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Ľudia prišli na námestia, pretože policajti bili študentov v Prahe, a tým bili aj nás. Bola to povestná posledná kvapka.

Na tom sa bude lámať budúcnosť Strednej Európy. Akú cenu má pre nás sloboda druhých?