je maďarský spisovateľ, scénarista a šéfredaktor židovského mesačníka Szombat. Študoval politológiu a právo v Budapešti, v Spojených štátoch absolvoval rezidenčný pobyt pre spisovateľov Iowe. Romám Kafkove kočky (Kafka macskái) vyšiel v Maďarsku roku 2014 a bol prvým autorovým dielom preloženým do češtiny. Jeho poviedka 1945, Návrat domov (1945, Hazatérés), ktorá spolu s ďalšími poviedkami vyšla pod 1945 a iné príbehy v slovenskom preklade Tamary Achlebovej sa dočkala filmovej adaptácie, na ktorej scenári sa autor podielal s režisérom Ferencom Törökem. Dráma o návrate preživších holokaustu do rovnej obce sa dostalo do distribúcie v 40 krajinách sveta a získalo 20 medzinárodných ocenení.
«Kúdoly zahalia nos lokomotívy. Vlakom naposledy hegne a súprava zastane. V okne lokomotívy sa objaví spotený železničiar v tielku a so začmudenou tvárou, akoby súril cestujúcich, aby čo najskôr vystúpili. Súprava pozostáva z dvoch vagónov, k lokomotíve je pripojený osobný a nákladný vozeň.
Zo schodíkov prvého vozňa zoskočí spotený sprievodca so zlepenými vlasmi, brigadírka posunutá na temeno, akoby dúfal, že sa mu po pobyte v takmer žeravej kovovej klietke na čerstvom vzduchu uľaví, ale medzi vonku a vnútri nepociťuje takmer žiadny rozdiel. Aj vonku je vyše tridsať stupňov, horúci, lepkavý júlový deň. Je už popoludnie, osobný vlak vyrazil z hlavného mesta pred dobrými siedmimi hodinami. Na peróne stojí jediný človek, na niekoho čaká. Široko-ďaleko nevidno nikoho iného, v týchto časoch sem nik neprichádza a ani odtiaľto nik necestuje. Aj ten muž je tu iba služobne, z poverenia. Čaká na ľudí, ktorí ho vďaka notárovi zamestnali.
Sprievodca by si najradšej zaskočil niečo vypiť. V duchu si predstavuje krígeľ piva s penou, ale podľa sprievodného listu tu treba vyložiť náklad a dovtedy sa odtiaľto nedostane ani on. Ktovie, ako dlho potrvá, kým to vyložia?
Už teraz zúri. On im s tým teda nepomôže. Prečo by aj? Ak niekto niečo preváža, má sa postarať aj o vyloženie. On má na starosti lístky, a nie vláčenie tovaru. Ale keď im nepomôže, počká si tu možno aj hodinu a navyše si budú myslieť, že s nimi má nejaký problém, a preto im nepomáha. Nech si myslia, čo chcú! Takíto sú všetci. Neschopáci. Po tom všetkom, čo sa stalo, sú ešte horší. Aj teraz, ani sa nehnú, akoby čakali na zamatový koberec. Možno sa tam vnútri, v tom štyridsaťstupňovom hici modlia. V čiernych oblekoch a klobúkoch. Čert aby tomu rozumel. Furt chodia vo sviatočnom. Alebo sú preto vyobliekaní, že majú dajaký sviatok? V tom prípade by však nemohli cestovať, toľko vie aj on, darmo sú takí tajnostkári. A nestačilo im, čo sa stalo, ešte sa aj vrátili. Nazad, tam, kde sa im to všetko prihodilo. Jedno je isté, je to húževnatá, zanovitá háveď, šľak aby trafil to ich zaťaté plemeno!
Sprievodca sa vyberie ku kancelárii prednostu stanice, aby si vypýtal fúrik. Uvažuje, že sa odtiaľto skôr dostane, keď predsa len niečo aj sám podnikne a nedovolí, aby sa tu motali tí nešikovníci. Stačilo mu vidieť, ako sa s tým babrali v Pešti pri nakladaní. Ako keby nebodaj prenášali voňavky v krehkých flakónoch. Aj sa ich spýtal, či majú v tých debnách sklo, lebo to treba zvlášť označiť, s takým tovarom sa inak narába a vyžaduje si špeciálne balenie, pravdaže, za zvýšený poplatok.
„Neláme sa, ale aj tak s ním treba narábať opatrne,“ vraveli mu na upokojenie. Ak chcete usporiť, nech sa páči, pomyslel si sprievodca. Ale ak sa zásielke niečo stane, vy budete škodovať. Takí sú, na všetkom chcú ušetriť, vymýšľajú triky a radšej riskujú. Pre istotu ho tam nenechali samého, kým s veľkým cvaknutím nezaplomboval posuvné dvere vagóna. Bolo treba naložiť desať ťažkých a jednu ľahšiu zaklincovanú debnu, no trvali na tom, aby sa vo vozni neprevážal žiadny iný tovar, ani balík, radšej zaplatili poplatok za celý skladovací priestor.
Sprievodca prijal zvláštne požiadavky s myknutím pleca. Nič ho do toho nie je. Dodací list vystavili a podpísali podľa predpisov, dopravné vyplatili vopred na riaditeľstve, odteraz si teda môžu prevážať, čo chcú a ako chcú. Pracuje pri železnici dobrých tridsať rokov, videl už kadečo, vytrpel si dosť buzerácie od vlastných šéfov aj od bláznivých cestujúcich, i keď o tých dnešných si teda myslí svoje. Pred rokom videl, ako nasilu natlačili do jedného vagóna osemdesiat-deväťdesiat ľudí z tej ich fajty; videl, ako vytŕčajú ruky spoza ostnatého drôtu na okne, počul, ako s plačom prosia o fľašu vody; za slušné peniaze sám podal pred hranicami vyhodené listy a ľutoval tých nešťastníkov, ktorí zúfalo vyzvedali, kam ich vezú. Veď aj mal z toho, čo videl, niekoľko bezsenných nocí. Zdalo sa mu odpudzujúce, že po tom všetkom, čo sa stalo, o čom teraz aj noviny dosť píšu (možno až príliš veľa, napokon aj iné národy si vytrpeli svoje), ešte obchodujú s Nemcami, práve s Nemcami. Cez polovicu Európy vozia debny uzamknuté nemeckými ríšskymi pečaťami a opäť tak potvrdzujú, že sa vynájdu v každej situácii, že nemajú žiadne škrupule, len aby sa dostali k zisku. A nepochyboval, že zásielky vyžadujúce zvláštne zaobchádzanie im zaručia veľký zisk.
Ničomu sa nepriučili, napadlo mu opäť. Zaujíma ich iba obchod. I keď by sa najradšej ihneď vybral do dediny na pohár studeného piva, predsa sa pomaly poberie pritiahnuť tú poondiatu káru, nech nemôžu povedať, že bol neochotný. Potom nech si už poradia, ako vedia. Jedno je isté, on im vykladať nepomôže. Veď je sprievodca, a nie nejaký poskok.
Pritiahne káru k vagónu a vyberie sa ku kancelárii prednostu stanice. Vo dverách osobného vozňa sa objaví starý muž s prešedivenou bradou, v čiernom klobúku, čiernom obleku a bielej košeli. Za ním vystúpi mladší muž podobného výzoru, jeho syn. Ten nemá bradu, tvár má zarastenú iba ostrým čiernym strniskom. Neholí sa, keďže smúti.
Obaja vyzerajú unavene a zničene. Už by aj išli za sprievodcom, keď zbadajú muža vyčkávajúceho na konci perónu, ktorý zamieri k nim. Starý sedliak má na sebe čižmy, trocha rozgajdané súkenné nohavice, vyblednutú zodratú košeľu, vestu a klobúk.
„Dobrý deň,“ pozdraví ich.
„Aj vám.“
„Z Pešti, však?“ Prikývnu.
„Ja som ten kočiš.“
„Podarilo sa vám všetko prichystať?“ pýta sa starší netrpezlivo.
„Ako ste si želali v telegrame. Pán notár si vybral mňa a môjho švagra.“
„Akože vybral?“
„No, je žatva. Väčšina ľudí pracuje na poliach.“
„Tu má každý pole?“
„Väčšina.“
„Iní azda nechceli prijať tú prácu?“
„Nikomu sa do toho príliš nechcelo. My však dosť potrebujeme peniaze. Takže som to prijal, ak vám to takto bude vyhovovať. Ja s mojím švagrom.“
„Ako sa voláte?“
„Suba, prosím úctivo.“ Sníme si klobúk. „Mihály Suba.“
„Sámuel Hermann,“ podáva mu ruku starší, mladší len prikývne.
„Tak by sme aj mohli začať, pán Suba.“
Kočiš sa vyberie za švagrom, ktorý čaká za budovou prednostu stanice pri koňovi, v tieni.
Objaví sa sprievodca a ukazuje na koniec rampy.
„S fúrikom to bude jednoduchšie. Len to treba trochu obísť, ale pôjde to ľahšie ako vynášať debny v rukách. Tam je brána.“
„Ďakujeme!“ prikyvujú.
„Bolo by treba podpísať dokumenty, že sme skončili.“
„Počkali by sme, kým to vyložia,“ žmurká starec.
„Pre mňa…“ vraví sprievodca urazene a ostentatívne sa odvráti.
Už ľutuje, že bol taký ochotný, ale nedá sa nič robiť, prevoz sa končí až vyložením. Vyčkám, pomyslí si. Vyčkám, ak vám ide len o to!
Prichádza kočiš a s ním jeho švagor. Štuchne do okraja klobúka a niečo zamrmle akoby na pozdrav. Sprievodca aj im ukáže na fúrik, ako keby nebolo jasné, že s ním bude práca jednoduchšia, potom podídu k vagónu, odlomia neporušenú plombu a odtiahnu dvere.
Debny sú neporušené.
Kočiš vylezie do vagóna, vytlačí debny po posuvné dvere, zoskočí a po jednom ich preložia na ručnú káru. Jedna sa im pri tej rýchlosti mierne nakloní v rukách. Sámuela Hermanna a mladšieho muža naraz mykne, v tvári sa im zračí strach, ale Mihály Suba opäť nadobudne rovnováhu a debna sa dostane na svoje miesto, hore na ostatné.
„Prosím vás, len opatrne! Nevadí, ak to potrvá dlhšie,“ hovorí starý muž, opierajúc sa o rameno mladšieho.
Kým vykladajú, z kancelárie prednostu stanice vyrazí posol. Šliape na bicykli dlhou topoľovou alejou vedúcou na horný koniec dediny, v bezvetrí sa nepohne ani lístok.
Jeho úlohou je zaniesť notárovi správu: zásielka dorazila a o debnách povedali, že je v nich drogistický tovar.
Takže predsa prichádzajú, vzdychne notár a uvoľní si kravatu. Podíde k oknu, otvorí ho, akoby nemal dosť vzduchu, zvonku však do mierne zatuchnutej, ale chladnej kancelárie vnikne horúčava. Podráždeným pohybom znovu zabuchne okenice.
„Choď a povedz môjmu synovi, nech je trpezlivý, čoskoro za ním zaskočím aj ja. Počkáme, čo podniknú. A povedz, je medzi nimi aj niekto z dediny?“
„Ja nepoznám ani jedného,“ vraví vycivené chlapčisko, rozrušené úlohou, ktorú mu zverili.
„Koľko ich je vlastne?“
„Dvaja.“
„Najprv iba dvaja, potom prídu ostatní. Ako sa volajú?“
„Na dodacom liste je iba jedno meno. Sámuel Hermann.“
„Ten ani nie je odtiaľto. Určite nemal do činenia…“ Koniec vety prehltne.
Ničomu nerozumie. Drogéria patrila Pollákovi. Žeby zanechal nejaký závet? Alebo ešte stihol predať obchod? Ale to nemohol. Musel by požiadať úrady o povolenie a zaplatiť poplatok. Ak neexistuje platná zmluva, nemôže byť ani nový majiteľ.
István Szentes myslí na svojho syna Árpáda, ktorý bol ešte pred pár rokmi pomocníkom v drogérii, potom sa stal vedúcim obchodu a neskôr, už na papieri, majiteľom. A keď Imre Pollák v lete roku tisícdeväťstoštyridsaťštyri opustil dedinu (keď sa na to notára pýtajú, vždy to tak formuluje, ale takmer nikdy sa nikto nepýta), sám viedol obchod ďalej. Žeby sa mu konečne mohlo uľaviť? Proti Pollákovi by sa síce ťažko našli argumenty, veď k Árpádovi sa chovali vždy slušne, ale čo sa týka ostatných, nemá dôvody na škrupule. A keď iní prichádzajú s nárokmi na Pollákovo dedičstvo, to znamená, že Pollák nemôže prísť. S ťažkým povzdychom si pritiahne kravatu. Život je boj a dnešní mladí sú chatrnejší ako za jeho čias. Keby za nimi nestála predchádzajúca generácia, jednoducho by popadali.
„Choď za mojím synom a povedz mu, nech sa upokojí. Ja zatiaľ musím ostať tu na svojom mieste. Možno prídu práve sem, ak treba niečo vybaviť.“
Posol prikývne, naskočí na bicykel, šliape po hlavnej ulici až k drogérii, tam z neho zoskočí a chcel by vojsť do obchodu, ale dvere sú zamknuté. Klope, škriabe sklo, žiadna odpoveď. Nechápe. Cez obed nikdy nemáva zavreté, nezvykne držať obedňajšiu prestávku.
„Árpád! Árpád Szentes!“
Nikde nikoho, vnútri tma, ale tabuľa „zatvorené“ chýba. Zabúcha na okno domu oproti, pýta sa, či dnes už videli mladého drogéristu.
„Ráno tu bol, otvoril načas,“ znie odpoveď. „Potom sme ho už nevideli, ale ani sme nepozerali,“ vraví starena.
Odcajgluje späť k notárskemu úradu, nesie správu, že obchod je zavretý.
„Nie je v obchode?“
„Nie prosím, pán notár.“
István Szentes nemôže uveriť tomu, čo počuje. Árpádovi sa dá vyčítať veľa vecí, ale je svedomitý a precízny. Obchod by otvoril, aj keby padali z neba Cigánčatá. Nie je možné, aby práve teraz nebol na svojom mieste. Dobre vie, že dnes majú prísť.
Notár sám nasadne do svojej bričky. Rád v nej uháňa, nikto v dedine nemá taký ľahký koč ako on. Pohne sa a s jediným zapriahnutým plavkom sa obráti tak pružne, akoby ho ťahal závodný kôň. Keby to milé zviera neschoval, keď dedinou prechádzali Rusi, istotne by mu ho potiahli, ale ostalo mu a odvtedy si ho ešte viac cení, akoby mal nového koňa.
„Choď si po svojom!“ prehodí ešte z kozlíka k poslovi, ako z dvora vychádza na hlavnú ulicu. Chlapec odšliape späť na poštu, celý rád, že sa odtiaľ dostal aspoň na hodinu.
István Szentes uháňa, ovieva zviera bičom a pritom zúri, kde môže byť Árpád práve dnes, keď by tam mal stáť ako prirastený. Čo mu to napadlo, práve v tento prekliaty deň len tak opustiť obchod? Pritom mu vopred povedal, čo a ako má robiť, i keď je pravda, že sám doposiaľ veril, že k tomu nedôjde. Že sa možno udeje zázrak, a predsa len neprídu. Napriek listu, v ktorom oznámili svoj príchod a poprosili o pomoc. To ešte mohol odmietnuť s tým, že notársky úrad nie je povoznícka firma na prevádzkovanie prepravy, to si musia zorganizovať sami. Na chlapcovi bolo však už vtedy vidieť, že sa toho stretnutia bojí. Mamľas jeden, nevie byť samostatný.
Nerozumie politike, peniazom ani koňom. Ženám ešte menej. Na hanbu ho oslobodili aj od vojenčiny. Táto mládež je zakrpatená. Vždy ho zaujímali len knihy. Romány a básne. V tom aj slabými pľúcami sa podal na matku. Je to knihomoľ, obchod však viedol poriadne. Čo bolo možné dostať v župe, to sa vždy dalo kúpiť aj uňho. Mal k tomu obchodu vzťah, aj keď rozumu menej. Boha jeho! Šľahol nahlas bičom. Už aj on myslí na ten prekliaty obchod, akoby končil. A veru neskončí! Neskončí, darmo sa o to pokúšajú. Raz môžeme konečne aj my dobre pochodiť! Pred parfumériou zoskočil z kozla a zabúchal päsťou na vchodové dvere.
„Si tu, synak? Árpád, ak si tu, odpovedz!“ vraví skleneným dverám, nad ktorými sa skvie nová firemná tabuľa, ktorú sám navrhol. Znútra počuje šramot. Zvuk štrngajúceho skla, flakónov. „Boha ti, synak! Otvor už tie dvere!“
Syn mu neodpovedá, hoci István Szentes cíti, že čučí za dverami. Aj to je celý on. Smiešny.
„Árpád! Pohni sa konečne, došľaka! Nech ti to nemusím hovoriť ešte raz. Prisámbohu, chlapče, že vylomím tie prekliate dvere, ak ich sám neotvoríš!“ vykrikuje tlmeným hlasom. „Nebuď smiešny, správaj sa ako chlap. Aspoň jediný raz v živote! Stoj si za svojím činom!“
Árpád Szentes teraz nenávidí svojho otca. V ušiach mu stále znejú slová za svojím činom. Akoby ho práve otec nepobádal, aby prevzal vedenie obchodu, celé toto štrómanstvo, a neskôr ho neposmeľoval, aby viedol obchod ďalej ako vlastný, veď má potvrdenie, že je jeho.
Pravda, práca, ktorú dokázal bez problémov zvládnuť, mu prišla vhod, vyznal sa v nej, mal s ňou už skúsenosti, zaručila mu živobytie a vďaka tomu aj otec doňho menej rýpal, že je neschopný, že sa nikdy nepostaví na vlastné nohy. Ale všetko bolo márne, teraz naňho znovu vyrevuje, akoby bol nejaký sopľoš. Pomaly otočí kľúč v zámke a v škáre pootvorených dverí sa vystrie. Ani tak síce nie je taký vysoký ako muž oproti nemu, ktorého mu osud pridelil za otca, zato však rázne povie:
„Môžete odísť, otče. Svoje veci si vybavím sám.“ Keď prídu a zaklopú, je pripravený, jediným pohybom zvesí z vešiaka svoje plátenné sako a slamený klobúk, vpustí ich do obchodu a povie: Prosím úctivo, zachoval som pre vás vašu drogériu. Urobil som, čo som si zaumienil. A teraz mi odpustite! S tým by zdvihol klobúk, mierne sklonil hlavu a tak, s hlavou naklonenou trochu nabok a dopredu, by rýchlo opustil obchod.
Otec akoby mu videl na tvári, čo mu chodí po rozume. Dokorán otvorí dvere, vkročí do obchodu a zatarasí mu cestu k úniku. Otec a syn si uprene hľadia do očí.
„Čerta starého vybavíš sám. Snáď si nemyslíš, že sa len tak vzdáme toho, čo nám patrí?“
„Čo nám patrí?“
„Zmluva je zmluva. Máš papier, že obchod je tvoj, či nie?“
„Ale veď akýže je to papier? Sám viete, otče.“
„Papier je papier. Nech si to vysúdia nazad, ak vedia.“
„Ja sa s nimi nejdem súdiť.“
„Tak čo urobíš?“
„Radšej im to tu celé nechám.“
„Jebem ti boha! Nič im nenecháš! Musíš to dotiahnuť do konca! Prvý raz v živote buď chlap!“
V tej chvíli myslia obaja na to isté. Na dievča zo susednej dediny, na Eszter Hóruszovú, ktorej Árpád pred vyše rokom dvoril, ktorú ešte stále miluje, no ona sa zasnúbila s chlapcom odtiaľ. Árpád Szentes jej však naďalej posiela listy, ba aj básne, lebo veru píše aj básne, čo hnevá najmä jeho otca, odpovede však nedostáva. Árpád sa z toho ešte stále nespamätal. Aj obchod mu slúži len na to. Kým mechanicky robí svoje, dokáže odpútať pozornosť od dievčaťa, po večeroch však sedí zronený a obklopuje sa knihami. Otec a syn stoja zoči-voči. Obaja by si veľmi želali, aby ten druhý konečne akceptoval ich pocity, aj keď im je už jasné, že sa navzájom nikdy nepochopia.
Chlapec sa pomaly odvráti, ukladá tovar vyložený na pulte, jeho otec sa zasa zosunie na stoličku pri malom stolíku, kde zavše posedáva niekto zo starších zákazníkov.
Spoločne čakajú.
Pri nádraží práve končia s nakladaním. S fúrikom to síce treba obísť, ale takto, keď ho ťahajú dvaja, je práca ešte vždy jednoduchšia a ide rýchlejšie, ako keby nosili debny k vozu v rukách po jednej. Keď vyložia na plošinu všetkých jedenásť debien, Sámuel Hermann je konečne ochotný podpísať doklady a sprievodca si tiež môže ísť po svojom. Kým sa vlak obráti, má štyri a pol hodiny k dobru. Zapadne do krčmy a posedí si pri pive.
Vypožičia si bicykel prednostu stanice a v páľave ťahá do dediny. Sedlo pod zadkom je takmer žeravé, no pred očami už má orosený krígeľ, vidí, ako sa na ňom v kvapkách zráža para.
Tamtí ešte upravujú debny, zo stanice vyrazia až vo chvíli, keď sprievodca vkročí do tmavej miestnosti, lofne si k stolu, ktorý je najbližšie k mokrému a chladnému krčmovému pultu, a zodvihne k ústam pivo s pevnou penou. Kočiš a jeho švagor chvíľu márne ponúkajú miesto cudzincom, až nakoniec vylezú na kozlík.
„Do dediny je to odtiaľto peši najmenej pol hodiny,“ hovoria, ale starý muž so šedivou bradou na nich len mávne, aby vyrazili.
„Miesto je aj pri debnách. Aspoň tam si sadnite,“ pobádajú ich, ale tí namiesto odpovede len mávajú rukou, aby už konečne išli.
Slnko stojí v zenite, keď Mihály Suba mľaskne jazykom a bičom šibne koňa. Zapriahol jedinú zošúverenú mrcinu, ale aspoň je jeho vlastná, preváža ňou, keď je čo. Dá sa im vytknúť kadečo, pomyslel si, keď ho István Szentes zavolal a oboznámil ho s úlohou, ale nedá sa im vyčítať, že by si nevážili svojich mŕtvych. Aby po ročnej neprítomnosti išli v prvom rade na cintorín, pričom samotné sťahovanie nazad a opätovné spojazdnenie obchodu sú dosť náročné úlohy, to je v očiach Mihálya Subu veľká vec. Na druhej strane, mŕtvi sú len mŕtvi, myslí si, a živým už aj tak nepomôžu.
Voz sa pomaly pohne, tí dvaja kráčajú za ním v tridsaťpäťstupňovej horúčave vedľa seba, v čiernych oblekoch a klobúkoch.
Na konci topoľovej aleje zahnú na hradskú vedúcu do dediny, ktorá ústi do hlavnej ulice. Sprievodca opretý o pult v tej chvíli dopíja svoj krígeľ piva.
„Priviezli si jedenásť debien,“ hovorí trocha stlmeným hlasom.
„Jedenásť?“ pýta sa krčmár. Na tovar je to málo, na batožinu veľa.
„Veruže, toľko ich priviezli. Museli sme ich strážiť ako maľované vajíčka.“
Okrem nich sedia v krčme ešte siedmi, piatim z nich sa stiahne žalúdok. Zdá sa im, že by bolo dobré mazať domov, povedať rodine, že je zle. Lebo keď sa vrátili títo, prídu aj ďalší. A keď prídu aj ďalší, bude ich viac a skôr či neskôr im napadne vypýtať si späť, čo je alebo mohlo by byť u iných; čo im sami zverili do úschovy alebo čo zmizlo.
Ale zo siedmich vstane iba jeden, pravda, tvári sa, akoby už i tak musel ísť. Niekdajší obsluhovač mláťačky na invalidnom dôchodku, ktorému v lete tisícdeväťstoštyridsaťtri pokazený stroj odsekol pravú ruku. Z domov, ktoré vlani ostali bez gazdu, si síce nič neodniesol, ale ako iné mnohodetné rodiny, aj on si uplatnil nárok na jeden z nich. Do toho sa potom, čo mu ho – vzhľadom na jeho zdravotný stav, rozpadávajúcu sa chajdu, päť preživších detí a syna, ktorý hrdinsky zahynul na východnom fronte –, nakoniec pridelili, nasťahoval.
Obsluhovač mláťačky s meravou tvárou zaplatil a bez slova sa vybral domov. Nie je spravodlivosť na zemi, pomyslel si. Keď sa vrátia pôvodní majitelia, s ktorými inak nemal žiadny problém, ak neráta odnepamäti pociťovanú závisť, že sa im čoraz viac darilo, že mali ľahší osud a ich deti zabezpečenú budúcnosť, bude sa musieť zo svojho domu s hanbou vysťahovať. Neurobil by nič, aby získal ich majetok, keď však osud chcel, aby ten dom ostal prázdny, nemal výčitky svedomia, že sa nasťahoval medzi čisto vybielené steny.
Tí, čo ostali v krčme, tušia, prečo odišiel. Neurčitý strach sa zmocnil aj ich, nielen odchádzajúceho. Každopádne by bolo treba zistiť, kto prišiel, aj to, kto ešte príde, napadne im praktická myšlienka.
„Starý sa volá Sámuel Hermann, ale je s ním aj mladší,“ hovorí ochotne sprievodca. Preciťuje ich ťažkú situáciu, snaží sa im pomôcť.
Uľaví sa im. Meno im nie je známe. Bezradne sa pozerajú na seba.
Možno sú zo susednej dediny. Ale čo tu potom hľadajú?
„Prišli iba dvaja?“ pýta sa krčmár a ostatným sa opäť uľaví, že nemuseli položiť tú otázku.
„Iba dvaja,“ zotrie si z fúzov pivo sprievodca.
„Povedali, prečo prišli sem?“
„Ozaj, povedali vám niečo?“
„Nepovedali nič,“ obzrie sa veľavravne dookola sprievodca cítiac, že sa stal kľúčovou postavou udalostí. „Ak len to, čo prevážajú,“ pohladí si čelo.
„Prečo? Čo prevážajú?“
„Drogistický tovar, vo veľkom množstve.“
„Drogistický tovar?“
„Vo veľkom množstve?“
„Tak veru, drogistický tovar. Viete: púdre, voňavky, krémy na ruky a tak. Veci pre ženy.“
„No, aj u pána notára bude dnes asi horúco,“ pretrie krčmár pult. V tvári sa mu nezračí súcit, skôr náznak akéhosi úsmevu, čosi blízke škodoradosti.
Na to už nikto nič nepovie. Okrem krčmára sú to všetko malí páni; okrem toho, čo odišiel, je medzi nimi aj niekoľko ďalších vojnových invalidov. Ak aj majú názor, nechajú si ho pre seba. Vlastne ani veľmi nevedia, čo si pomyslieť. Sú to zložité veci, možno je lepšie o nich ani nehovoriť, a najlepšie by bolo na ne ani nemyslieť, ale to by nesmeli vedieť o ničom, čo sa stalo. Jedno však tušia: kým ostane bývalá Pollákova drogéria v rukách Árpáda Szentesa, snáď ani oni nebudú mať problémy pre nejaké hnuteľnosti.
Kým v krčme zamyslene a bez slov zvažujú možnosti, po hlavnej ulici sa pomaly blíži čudesný sprievod. Na kozlíku kočiš a jeho pomocník, na plošine náklad. Dve postavy sprevádzajúce voz vyzerajú v očiach žien, vystrašene vykúkajúcich spoza okien domov hlavnej ulice, ako strašidlá. Aj oni idú nemo, a keby v tej chvíli niekto mohol preletieť dedinou a naraz počuť aj najnepatrnejšie zvuky, pri mátožnom výjave by vnímal všeobecnú nehybnosť a dokonalé ticho. V tej chvíli nepracujú ani ľudia v chotári, ženci po obede bez slov vylihujú v tieni dubov na kraji žitného poľa, akoby v úmornej horúčave bolo namáhavou prácou aj prehovoriť.
Sprievod pomaly dorazí pred krčmu. Všetci, čo sú vnútri, sa nahrnú do okien a dverí, aby mohli sledovať nevšedný výjav. „Ako vtáci smrti,“ pošepká jeden z hostí, prehltne a oblíže si vyschnuté pery.
„Títo vždy sami vyhľadávajú problémy,“ poznamená sprievodca, snažiac sa naďalej živiť pozornosť sústredenú naňho, ako keby už len preto, že cestoval s prišelcami v jednom vlaku, mohol viac vedieť o tom, čo ich sem priviedlo, aj o udalostiach, ktoré možno ďalej očakávať. Pochopiteľne, chce vyhovieť panujúcej nálade, preto hneď ako vyslovil, čo si myslí, sa rýchlo obzrie, či nenarazil na odpor.
„Keď sa vrátili, tak sa vrátili,“ mykne plecom krčmár. On sa nemá čoho báť. Nič im nevzal, naopak, výčapnícke povolenie a za dobré peniaze aj obchodnú miestnosť si kúpil od jedného, ktorého pradedo získal už v polovici minulého storočia právo prenajať si krčmu.
Väčšina prítomných mlčí. Nie je to také jednoduché, domnievajú sa a s nepríjemnou úzkosťou myslia na nábytok, koberce, posteľnú bielizeň a šaty, ktoré si ešte minulé leto veľmi výhodne kúpili na tržnom námestí na aukcii. Mysľou im prebehne, čo by asi pocítili pôvodní majitelia, keby sa po návrate do dediny stretli zoči-voči so svojimi obľúbenými predmetmi. Hanbia sa, ale ten pocit ich zároveň hnevá, preto sa mu urputne bránia. Veď prečo by sa mali hanbiť? spytujú sa sami seba. A svoju zlosť by najradšej ihneď presmerovali na cudzincov, ktorých príchod rysuje zlovestnú vidinu, že prídu aj ďalší, o ktorých si podľa toho, čo sa povrávalo, mysleli, že sa už nikdy nevrátia.
A voz sa blíži, podkovy koňa z Medzimuria tlmene a jednotvárne klopkajú o zem, mierne víriac prach. Kočiš a jeho švagor by najradšej zmizli z kozlíka. Cítia žeravé pohľady spoza krčmových dverí, ako by necítili, veď keby tam sedeli oni, pozerali by sa rovnako.
Mihály Suba so sklonenou hlavou poháňa koňa, nehľadí naľavo ani napravo. Najmä napravo sa nepozerá, takmer sa skrýva za švagrom, aby sa nemusel známym ani pozdraviť. Nikto neprehovorí, kým zjavenie nepominie. Aj tí, čo stoja vo dverách krčmy, pozorujú sprievod mlčky, meraví ani sochy. Začnú sa mrviť až po tom, ako voz dorazí k ďalšiemu rohu, zvedavo vykročia vpred, aby videli, čo sa udeje pri blízkej drogérii. Všetci cítia, že to rozhodne o ďalších udalostiach, o všetkom, čo bude ďalej. Vnútri v drogérii za stiahnutými roletami sa notár a syn vyhýbajú vzájomnému očnému kontaktu, len občas skúmavo sledujú pohľad toho druhého. Akoby si za tých pár minút, čo sú sami dvaja v zatemnenej miestnosti obchodu, jasne uvedomili, že ich vzťah sa zmenil. Aj keby Árpád Szentes otvoril krám, už vie, že jeho otec má síce veľkú moc, ale nie je neomylný, niekedy pochybuje aj sám o sebe a jeho slabosť spočíva práve v tom, že sa to snaží prekryť svojou mocou.
Chlapec už vie, že ak chce dospieť, musí odísť z tejto dediny, zanechať všetko, čo dostal hotové, oslobodiť sa od všetkého, čo v ňom vyvoláva pocit, že sa tu zadusí. Musí zájsť do susednej dediny, zaklopať Hóruszovcom na vráta a povedať Eszter: tu som, nemôžem inak, pôjdeš so mnou do sveta? A vlastne je jedno, čo mu dievča odpovie, lebo už len preto, že dokázal urobiť, čo si zaumienil, čo si vysníval, čo chcel; už preto, že bol schopný snívať, popustiť uzdu fantázii a po filme, ktorý mu tiahol mysľou, stvárniť tú postavu aj v skutočnosti, dosiahne, čo človek v tomto živote dosiahnuť môže a musí. Lebo ak bude schopný vyhľadať Eszter, zvládne aj to, že ho Eszter možno odmietne, a dokáže sa stretnúť s inou. Nikto mu nesľúbil, že život nebude bolestivý, dokonca už zistil, že sa to dá vydržať a všetko je možné vyjadriť triviálnym vzorcom večného kolobehu zániku a znovuzrodenia. A že práve vďaka tomu, čo mu zakazovali, pred čím ho varovali a chránili, práve tým, čo mu nedovolili, si bude môcť získať úctu svojho otca aj matky, aj keď to stokrát poprú, aj keď sa ho zrieknu, aj tak, aj vtedy. Tým, že dospeje, napriek všetkému ich úsiliu, ktorému paradoxne odporovalo ich dohováranie.
Árpád Szentes sa v tej chvíli nahlas rozosmeje. Myšlienka, ktorú doviedol do konca, skutočnosť, že dokáže snívať a predstaviť si veci, mu poskytujú nevídanú úľavu. Podobnú, ako keď sa človek vymotá z labyrintu, hoci ani netušil, že blúdi. Už vie: na tejto zemi je možné čokoľvek.
Možné je aj to, že otcovi o chvíľu povie, ukazujúc na tovar, prichystaný na predaj: „Robte, ako chcete, otče. Ja odídem. Mám vás rád a vážim si vás, ale musím žiť svoj život, nie váš. A čo sa týka vedenia obchodu, všetky knihy sú tam, v skrini, celé účtovníctvo. Vzal som si iba svoju výplatu.“ Zvesí z vešiaka svoje plátenné sako, slamený klobúk a vykročí do poludňajšej žiary. Chvejúca sa páľava ťažko, hrubo dosadá na dedinu, on však kráča rezko, s rukami vo vreckách, ako oslobodený od veľkej ťarchy.
István Szentes sa zarazí, je v šoku, aj by niečo povedal, aj nie. Stojí v otvorených dverách, nevie, čo robiť, navyše, darmo by chcel v sebe potlačiť protichodné pocity, popri hneve a nepochopení je na syna akosi aj hrdý, veď prvý raz v živote sa zachoval ako chlap. Síce tuší, že za tým všetkým sa skrývajú jeho city k Eszter Hóruszovej, aj to, že synov pokus sa skončí nezdarom a skôr či neskôr sa vráti, ale nečakane si spomenie, že raz aj on všetko nechal kvôli jednej dievčine a zabuchol za sebou rodičovské dvere. Nevedno, či v ňom prevažuje rodičovská obava, vychádzajúca z vlastných bolestných skúseností, alebo nebodaj sklamanie z vlastného fiaska a nepriznaná žiarlivosť, že synovi sa možno podarí, v čom on neuspel, to všetko je v jeho duši tak zložito poprepletané, že urobiť v tom poriadok a jasne vidieť dôvod vlastných pocitov je nemožné.
Zmätene privrie dvere. Jeho syn má pravdu: on tu má ostať. On tu musí ostať. On to tak chcel, tak sa stane, čo sa má stať, sám musí za všetko niesť zodpovednosť.
Árpád Szentes sa vyberie k železnici. Cestou stretne voz. Prvý pozdraví ľudí na kozlíku ako nikdy predtým a pred cudzincami pozdvihne klobúk. Prikývnu a to mu stačí. Chcel sa s nimi stretnúť a pozdraviť ich, ako keby splácal dlh. Aj to si tam vnútri za pultom vopred predstavil. Predstavil si, a čuduj sa svete, aj to vykonal! Árpád Szentes v tej chvíli pociťuje šťastie. Veď je niečo lepšie ako predstavovať si, snívať a zo slobodnej vôle uskutočniť všetko, čo sme si v mysli naplánovali? Teraz sa môže pokojne vybrať domov, aby trebárs ihneď nasadol na bicykel a odšliapal k Eszter do susednej dediny. Ľudia zhromaždení pred krčmou si nevedia vysvetliť divné správanie a odchod mladého Szentesa, a rovnako ich zmiatlo, keď sa objavil jeho otec. Rozrušene sledujú udalosti. Kočiš medzitým dorazí pred drogériu. Mihály Suba potiahne za uzdu a kôň zastane. Obchod stojí dobrých sedemdesiat metrov od krčmy, všetky dôležitejšie gestá bude vidno, a keby padlo hlasnejšie slovo, aj to by sem bolo počuť. Všetci s napätím pozorujú, mlčky, so zatajeným dychom čakajú na moment, keď prišelci vojdú do obchodu. Voz však sotva zastal, a už sa pohýna ďalej.
Zvedavci pred krčmou sú úplne zmätení a ani Mihály Suba o dobrých sedemdesiat metrov ďalej ničomu nerozumie. Od nervozity takmer vybuchne. Notár mu zoženie prácu, on na hanbu sveta musí slúžiť tým, ktorí robia naprotiveň jeho rodákom, možno ich dokonca vystrnadia z domov a pána notára so synom zasa z obchodu, kde roky pracuje. Mihály Suba už ničomu nerozumie a bojí sa. Bojí sa notára, bojí sa dedinčanov, ale aj on sa najviac bojí týchto tu za svojím chrbtom. Predsa len musia mať veľkú moc, keď sa len tak odvážia vrátiť sem, domov, odkiaľ museli hanebne odísť, a bez okolkov si vezmú späť, čo bolo ich. Mihály Suba tiež gazduje na poli, ktoré malo ešte pred niekoľkými rokmi iného majiteľa. Bodaj by sa aj on neobával, že sa vrátia! Pred rokom sa mu ešte zdalo prehnané, že ich vyhnali z domov a ktovie kam odviezli, i keď sa mu zas zdalo spravodlivé, že takým ako on sa ujde niečo z ich majetku. Veď prečo by mali mať všetko, kým tí, ktorých pradedovia lopotili na tejto zemi, trú biedu.
Teraz je však ustráchaný a zmätený, ničomu nerozumie a dvaja cudzinci ho pobádajú, aby išiel ďalej.
„Kam teda ideme?“ pýta sa prekvapene.
„Viete, kde bola modlitebňa?“ pýta sa mladší.
„Tá vaša?“
„Tá, tá.“
„Pravdaže viem. Dodnes tam stojí.“
„A ješiva?“
„Kde ste sa učievali?“
„Áno, áno.“
„Aj to viem.“
„Tak poďme tam.“
Kočiš ešte stále ničomu nerozumie, ale už mu aspoň povedali, kam majú namierené. Práskne bičom, voz sa dá do pohybu. Oni platia, oni určujú muziku, mykne plecom a v duchu premieta. Jemu je teda srdečne jedno, kam idú. Veď niekde napokon zastanú.
István Szentes sa prizerá scénke a načúva spoza výkladu drogérie. Ani on nerozumie tomu, čo vidí. Čo, dopekla, chcú? Slávnostne sa promenádovať po celej dedine? Naduto ukázať, že sa vrátili naložení tovarom, a až potom si nárokovať to, čo im patrí, ako gladiátor v obrázkovej učebnici dejepisu z jeho mladosti, ktorý najprv obišiel dookola Koloseum, a až potom zasadil ranu z milosti? Teraz sa zrejme chcú pomstiť aj za svojich súkmeňovcov, ktorí padli v rímskej aréne s „davajgitarami“ za chrbtom!
Doteraz ich však takých nepoznal. Nikdy neobľubovali veľký hurhaj, propagáciu, všetko radšej riešili v tichosti, lebo im bolo jasné, že ľudia na nich pozerajú s nevôľou. No ktovie, čo cítia a čo chcú urobiť po tom, čo sa im údajne stalo? Teraz zasa idú ďalej. Kto tomu má rozumieť? Na obchod ani len nemrkli, akoby ich vôbec nezaujímal. Akoby neprišli preto.
Ľudia zhromaždení pred krčmou si nevedia vysvetliť divné správanie a odchod mladého Szentesa, a rovnako ich zmiatlo, keď sa objavil jeho otec. Rozrušene sledujú udalosti. Kočiš medzitým dorazí pred drogériu. Mihály Suba potiahne za uzdu a kôň zastane. Obchod stojí dobrých sedemdesiat metrov od krčmy, všetky dôležitejšie gestá bude vidno, a keby padlo hlasnejšie slovo, aj to by sem bolo počuť. Všetci s napätím pozorujú, mlčky, so zatajeným dychom čakajú na moment, keď prišelci vojdú do obchodu. Voz však sotva zastal, a už sa pohýna ďalej.
Zvedavci pred krčmou sú úplne zmätení a ani Mihály Suba o dobrých sedemdesiat metrov ďalej ničomu nerozumie. Od nervozity takmer vybuchne. Notár mu zoženie prácu, on na hanbu sveta musí slúžiť tým, ktorí robia naprotiveň jeho rodákom, možno ich dokonca vystrnadia z domov a pána notára so synom zasa z obchodu, kde roky pracuje. Mihály Suba už ničomu nerozumie a bojí sa. Bojí sa notára, bojí sa dedinčanov, ale aj on sa najviac bojí týchto tu za svojím chrbtom. Predsa len musia mať veľkú moc, keď sa len tak odvážia vrátiť sem, domov, odkiaľ museli hanebne odísť, a bez okolkov si vezmú späť, čo bolo ich. Mihály Suba tiež gazduje na poli, ktoré malo ešte pred niekoľkými rokmi iného majiteľa. Bodaj by sa aj on neobával, že sa vrátia! Pred rokom sa mu ešte zdalo prehnané, že ich vyhnali z domov a ktovie kam odviezli, i keď sa mu zas zdalo spravodlivé, že takým ako on sa ujde niečo z ich majetku. Veď prečo by mali mať všetko, kým tí, ktorých pradedovia lopotili na tejto zemi, trú biedu.
Teraz je však ustráchaný a zmätený, ničomu nerozumie a dvaja cudzinci ho pobádajú, aby išiel ďalej.
„Kam teda ideme?“ pýta sa prekvapene.
„Viete, kde bola modlitebňa?“ pýta sa mladší.
„Tá vaša?“
„Tá, tá.“
„Pravdaže viem. Dodnes tam stojí.“
„A ješiva?“
„Kde ste sa učievali?“
„Áno, áno.“
„Aj to viem.“
„Tak poďme tam.“
Kočiš ešte stále ničomu nerozumie, ale už mu aspoň povedali, kam majú namierené. Práskne bičom, voz sa dá do pohybu. Oni platia, oni určujú muziku, mykne plecom a v duchu premieta. Jemu je teda srdečne jedno, kam idú. Veď niekde napokon zastanú.
István Szentes sa prizerá scénke a načúva spoza výkladu drogérie. Ani on nerozumie tomu, čo vidí. Čo, dopekla, chcú? Slávnostne sa promenádovať po celej dedine? Naduto ukázať, že sa vrátili naložení tovarom, a až potom si nárokovať to, čo im patrí, ako gladiátor v obrázkovej učebnici dejepisu z jeho mladosti, ktorý najprv obišiel dookola Koloseum, a až potom zasadil ranu z milosti? Teraz sa zrejme chcú pomstiť aj za svojich súkmeňovcov, ktorí padli v rímskej aréne s „davajgitarami“ za chrbtom!
Doteraz ich však takých nepoznal. Nikdy neobľubovali veľký hurhaj, propagáciu, všetko radšej riešili v tichosti, lebo im bolo jasné, že ľudia na nich pozerajú s nevôľou. No ktovie, čo cítia a čo chcú urobiť po tom, čo sa im údajne stalo? Teraz zasa idú ďalej. Kto tomu má rozumieť? Na obchod ani len nemrkli, akoby ich vôbec nezaujímal. Akoby neprišli preto.
István Szentes len stojí opretý o pult, košeľu pod ľahkým letným sakom mu premočil studený pot. Trasú sa mu nohy, musí si sadnúť.
Zo skleneného džbána na stole si naleje pohár vody. Kým sa chystal na ten stret, potláčal nervozitu aj pochybnosti, teraz však všetko napätie, čo v ňom vyvolal príchod tých ľudí, celé to čakanie sa obracia proti nemu. Pichá ho pri srdci, pociťuje nedostatok kyslíka, zoslabli mu končatiny a pritom cíti nenávisť, veď napokon to všetko zapríčinili oni, preto, že sa objavili, preto, že sa vrátili, preto, že vôbec sú.
Konský záprah zahne do úzkej bočnej uličky. Mihály Suba ukáže prstom na dom, ktorý nemá okná do ulice.
„Tu sa modlili a v tej druhej budove sa učili.“
Pristúpia k plotu, pozerajú sa na modlitebňu. Na streche sú vyklápacie dvere, niekdajší majitelia ich používali počas sviatku stanov ako pripomienku dočasného príbytku za putovania púšťou. Ktosi ich vyklopil. Možno aby sa vyše roka nepoužívaná zatuchnutá budova za horúceho leta vyvetrala a vyschla. Tušia, že dočasnosť už bude trvať asi večne, ale slovami to nedokážu vyjadriť. Mávnu na kočiša, aby šiel ďalej.
„Teraz kam?“ pýta sa neisto.
„Na cintorín,“ odpovie ten so strniskom.
Mihály Suba prikývne, práskne bičom, voz sa pohne. Mladší muž v klobúku sa spýtavo obráti k staršiemu.
Ten prikývne, načo si prvý začne niečo tichučko pospevovať popod nos, melódiu počuje iba starec, a možno ju ani nepočuje, iba pozná, veď sám sa ju učil pred dobrými šesťdesiatimi rokmi. Hocikomu inému sa to môže javiť nanajvýš ako žalostné odriekanie, mumlanie, ktoré sotva možno nazvať spevom.
Chlapi na kozlíku sa neotočia. Cítia, že to, čo sa deje za ich chrbtom, sa ich netýka, a keďže to nie je v ich jazyku, cítia sa aj ako vylúčení. Nikdy im nepovedali, o čom spievajú, ale je pravda, že sa ich ani nikdy nepýtali. Azda neexistujú ani slová, ako sa to spýtať.
Spev chvíľami zaniká, sotva ho počuť, inokedy iba podľa pohybu pier možno tušiť, že ešte stále hovoria, mrmlú si, čo treba. Starší občas prikývne, občas sa zapojí, inokedy sa zas zdá, ako tak kýve a trasie hlavou, akoby sa s niekým dohadoval.
Cintorín nie je ďaleko. Na prvej parcele na východnom okraji dediny, za domami, na mierne zvlnenom páse zeme, oddelený od poľnej cesty nízkym kamenným plotom. Otvára sa do šíreho priestoru, ohraničeného iba horizontom. Je tu najlepšia pôda v celom okolí, Mihály Suba nikdy nepochopil, prečo museli vymedziť miesto pre ich cintorín práve tu. Ostatní mŕtvi z dediny tu neležia. Aj v tom je to ich podivínstvo, pomyslí si.
Zastanú pred hrdzavou bránou, posotia ovisnuté krídla.
„Zložte debny a nanoste ich vedľa toho domu!“ Ukážu na kamennú budovu márnice.
Mihály Suba mechanicky poslúchne príkaz, i keď ničomu nerozumie. Nič sa nepýta, už nie je ani zvedavý, už len chce mať tú prácu za sebou, zbaviť sa ich čo najskôr. Mlčky pracujú. Z plošiny zložia jedenásť debien.
„Rýľ máte?“
„Kázali ste, tak sme priniesli.“
„No tak vykopte hrob. Nech je dva metre dlhý, meter široký, dva metre hlboký. Povedzme tam,“ ukáže bradatý na nedotknutú čistinku pred prvým radom náhrobných kameňov trochu ďalej od brány.
Mihály Suba prudko zdvihne hlavu. Odkedy opustili stanicu, prvý raz sa im pozrie do očí. Čo chcú? Koho tam chcú pochovať? Ako malý chlapec tiež počul historky o tom, ako vzali krv kresťanských detí, aby ju vmiesili do veľkonočného macesu, teraz tu však nie je ani dieťa, ani Veľká noc, a títo vonkoncom nevyzerajú, že by dokázali komukoľvek vziať krv. Nikdy tú historku nechápal, no zato sa jej bál. Je o nich známe, že nejedia krv. Pre nich je krv duša.
„Hrob?“ pýta sa neveriacky.
„Hej.“
Pozrú sa so švagrom na seba. Ani teraz neprehovorí, nepovie jedno poondiate slovo, Mihály Suba s ním nemôže rátať. Ten myslí len na to, aká je to drina, kopať jamu v sparnej horúčave. Keby si mohol vybrať, takúto robotu by si veru nevybral.
Zložia z voza rýle a podídu k vyznačenému miestu.
„Tu to bude dobré?“ spýta sa Mihály Suba s potlačovaným hnevom. Spomenie si, že na fronte si podaktorí museli vykopať hrob sami a potom ich tam zastrelených nahádzali. Títo aspoň nemajú zbrane.
„Dobré bude,“ prikyvujú.
Začnú kopať. Netrúfnu si vyzliecť košele, iba lajblík, i keď im slnko praží na chrbty ako besné. Hentí majú na sebe aj sako a klobúk, ale je pravda, že len otvárajú debny. Zatiaľ čo pracujú, pri najbližšom dome cintorínskej ulice sa objaví zvláštna kompánia. Dedinčania prichádzajú pod vedením notára, môže ich byť tak tucet, ale tam, v úctivej vzdialenosti od diania, sa zháčia. Prekvapene vidia, že cudzinci naozaj prišli na cintorín.
Kým hentí otvoria poslednú debnu, Mihály Suba stojí už po pás v jame, ktorú kopú striedavo so švagrom. Pracujú mlčky, zohratí, ako keby to nerobili po prvý raz. Vybalia poskladané pásikavé modlitebné šály. Rozprestrú ich po vyprahnutej tráve tesne vedľa debien. Mladšiemu cvakne v rukách vreckový nožík. Mihály Suba trhne pri zvuku hlavou a ešte zachytí, ako si mladší čupne k talitom a na každom zareže do látky.
Miestni stoja nastúpení vedľa seba na druhej strane kamennej ohrady.
Prišelci, akoby cítili, že ich sledujú, zdvihnú zrak.
„Dobrý deň,“ pozdraví ich notár.
Neodpovedajú, iba kývnu hlavou, potom sa pozrú na seba a pokračujú v práci. Po jednej pritiahnu debny k rozprestretým modlitebným šálam veľkosti plachty a začnú vybaľovať tovar. Kladú vedľa seba neopracované mydlá veľkosti dlane v odtieňoch od ružovej po sivastú, na ktorých stoja písmená RIF.
(Je to oficiálna skratka Reichstelle für Industrielle Fätte und Wachsmittel, v ich hlavách to však nepochybne znamená niečo iné: Reines Israelitisches Fett.) Rýchlymi pohybmi vyprázdnia debnu za debnou, potom schytia štyri rohy talitov dokopy a zviažu ich ako batohy. Už aj oni majú tváre červené, po čele aj po temene im steká pot.
Kým takto preložia aj obsah poslednej debny, z jamy už nevykúka ani vrch hlavy Mihálya Subu. Na okraji stojí vedľa seba desať batohov.
„Sú všetky?“ spýta sa starý, utierajúc si čelo.
„Sú,“ prikývne mladší, no pre istotu sa poobzerá. „Spolu tisícštyristosedemnásť kusov. Spočítal som ich.“
Postavia sa, podídu k hrobu a pomôžu Mihályovi Subovi vyliezť von. Vezmú balíky k jame a tentoraz sa do nej spustí ten so strniskom. Z vrecka saka vytiahne vreckovku s jeruzalemskou zeminou, položí ju naspodok a potom mu môžu začať podávať zviazané tality.
„Len opatrne,“ hovorí starec varovným hlasom.
Keď mu všetky podajú a on ich všetky poukladá, pomôžu mu z jamy von. Trocha bezradne sa pozrie na staršieho, akoby mu mohol povedať niečo, po čom by sa mu uľavilo, ale ten nedokáže povedať nič. Namiesto toho sa zohne k násypu, načrie do zeme a nasype ju do hrobu. Mladý urobí to isté. Miestni spoza plota mlčky sledujú výjav.
Mihály Suba už nevydrží mlčať. Spýta sa, akoby stonal:
„Aspoň povedzte, prečo práve toľko?“
„Toľko ich bolo z okolitých dedín,“ pozrie sa naňho ten so šedivou bradou, snažiac sa potlačiť city, ale keď sa pozrie na druhého starca, zalesknú sa mu oči. Akoby v ňom na chvíľu skrsla nádej na pochopenie a súcit, no potom si chrbtom ruky rozmaže slzy a zakašle.
„Zahádžte hrob!“
Suba a jeho švagor svižne pracujú. Mladší muž sa postaví k staršiemu, keby potreboval jeho pomoc, starec však nehybne stojí, až kým nevytvarujú zo zeminy kopec a neuhladia ho.
Vyložia náradie na voz. Starší k nim pristúpi, z vnútorného vrecka saka vytiahne peňaženku a zaplatí.
Vráti sa k hrobu, chvíľu nemo stojí, potom sa mu syn dotkne ramena.
Starý sa bez slov otočí na päte a odchádza.
Zo skupiny za bránou cintorína k nemu pristúpi notár.
„Dovoľte mi, prosím, aby som vám ako prednosta obce vyjadril sústrasť. Postaráme sa o to, aby sa pamiatka obetí dôstojne zachovala.“
Sámuel Hermann akoby sa zamyslel, chvíľu váha, či prijať podanú ruku, napokon sa s tým nútene zmieri, kývne hlavou a podá ruku.
„Samozrejme, nemôžeme sa postarať o celý cintorín, ale urobíme pre to všetko, najmä ak dostaneme nejakú pomoc,“ vraví notár.
„Dovoľte mi, prosím, aby som vám ako prednosta obce vyjadril sústrasť. Postaráme sa o to, aby sa pamiatka obetí dôstojne zachovala.“
Sámuel Hermann akoby sa zamyslel, chvíľu váha, či prijať podanú ruku, napokon sa s tým nútene zmieri, kývne hlavou a podá ruku.
„Samozrejme, nemôžeme sa postarať o celý cintorín, ale urobíme pre to všetko, najmä ak dostaneme nejakú pomoc,“ vraví notár.
Mladík stojí za otcovým chrbtom, no pre tieň klobúka a strnisko nevidno, ako mu šklbe svalom na tvári. Starý zažmurká a vytiahne ruku zo synovej. Pred chvíľou bol na vážkach, tento tón však pozná. Pohľadom prebehne po tvárach mužov za notárom a potom povie len:
„Ďakujem. Zariadim to.“
Dvaja muži v čiernych klobúkoch a čiernych oblekoch prejdú pred zoradeným zoskupením, potom po cintorínskej ulici, znovu popred budovy modlitebne a ješivy, po hlavnej doľava, nakoniec znovu doprava po topoľovej aleji až k železničnej stanici. Ani raz sa neobzrú, ale po celý čas cítia na chrbtoch sprievodné pohľady dedinčanov.

*Ríšsky úrad pre priemyselné tuky a pracie prostriedky
**Číry izraelitský tuk. Anglická propaganda rozšírila v súvislosti s 2. svetovou vojnou správu, že v táboroch smrti nacisti z pozostatkov zabitých varili mydlo. Vedecké výskumy tieto predpoklady nepotvrdili, napriek tomu však po roku 1945 namiesto ľudských pozostatkov na mnohých miestach symbolicky pochovávali mydlá.