je francúzska novinárka. Roku 1991 začala prispievať do rôznych francúzskych médií a venovala sa hlavne udalostiam v Strednej a Východnej Európe po rozpade Sovietskeho zväzu, najmä vojne v Južnom Osetsku (1991 – 1992) a rozdeleniu Československa. Neskôr pôsobila ako redaktorka ľavicovo orientovaných novín Libération, aj ako ich vyslaná redaktorka vo vtedajšom Československu, a od roku 1997 ako reportérka denníka Le Monde, kde si získala renomé svojimi analýzami ruskej politiky, predovšetkým občianskej vojny v Čečensku. V rokoch 2013 – 2014 bola šéfredaktorkou Le Mondu, ktorý sa pod jej vedením, ako prvej ženy v tejto funkcii, etabloval ako najväčší informačný web vo Francúzsku s čitateľskou základňou po celom svete. Od roku 2014 žila striedavo v Paríži a v Londýne, kde bola do roku 2020 editorkou a hlavnou komentátorkou zahraničnej redakcie denníka The Guardian. Momentálne žije v Paríži a vo Ľvove. Natalie Nougarède získala novinárske ceny Prix de la Presse Diplomatique and the Albert za reportáže o konflikte v Čečensku a teroristickom útoku v školu v Beslane. „Pamätáte si deväťdesiate roky minulého storočia? Pri spomienke na túto éru pichne pri srdci každého, komu záleží na ľudských právach. V porovnaní s tým, čo sa deje dnes, pôsobí toto desaťročie ako osvietená éra. Keď padol Berlínsky múr, tak som v Paríži ako dvadsaťtriročná študentka všetko sledovala v televízii. A hneď nato som odišla do Berlína a odtiaľ do Prahy. Dorazila som tam nočným vlakom. Roku 1991 som tu potom dva roky žila, učila som sa novinárskej práci. Mám v Prahe, a dnes už aj v Bratislave, stále veľa priateľov. Neskôr som žila vo viacerých krajinách nášho kontinentu. Samozrejme, stále je toho veľa, čo neviem, a stále som zvedavá na tú istú vec: čo všetko o sebe v rámci kontinentu nevieme? Ako dobre navzájom poznáme naše spomienky, traumy, nádeje, náš potenciál? Ale. Za uplynulých tridsaťpäť rokov som si odniesla tri kratučké lekcie. Jednak my Európania – najmä tí mladší – musíme znovu a znovu venovať väčšiu pozornosť histórii, čítať o nej a učiť sa z nej. Nie preto, aby sme sa desili, ale skôr aby sme videli, že história prináša aj pozitívne udalosti, a aby sme rozoznali dobrú dynamiku udalostí od tej negatívnej. Mala by som iste pozornejšie čítať knihy o histórii a filozofii. A pokiaľ ide o dnešných európskych mysliteľov, zdá sa mi, že je tam kopa zaujímavých mladých hlasov, spisovateľov, umelcov, lenže my ich väčšinou nepoznáme – nepoznáme jedna krajina druhú, pretože je také ťažké nájsť miesto či platformu, kde by sme mohli mať hlas pravidelne a diskutovať spolu. Hlbšie skúmať túto novú generáciu a zisťovať, ako rezonuje s predchádzajúcimi generáciami, to by bola veľká vec. 
Druhá lekcia je, že musíme venovať všetku svoju pozornosť právu, právnemu štátu. Keby som teraz mohla opäť študovať, študovala by som právo. Ak nás dnes niečo chráni pred temnými tendenciami najrôznejšieho typu, tak je to právny štát a ľudia, ktorí ho obhajujú. Mňa až tak veľmi nezaujíma pojem populizmus, formulujem to inak: rešpektuje tá či ona strana demokratické princípy a právny štát, alebo nie?
A posledná vec – rok 1989 pre mňa bol okamihom hrdinov, známych aj neznámych. Mali by sme ich oslavovať spoločne s hrdinami dneška. Teda s ľuďmi, ktorí demonštrujú za základné hodnoty, s novinármi alebo právnikmi obhajujúcimi princípy právneho štátu. (…) 
Nemám rada, keď sa vynášajú súdy nad tou či onou časťou Európy. Hlavne, keď to robí niekto odtiaľto – zo západnej Európy, kto nikdy nemal skúsenosť so životom za železnou oponou.  Keď vidíte ľudí, tak neexistujú žiadne ,dobré‘ alebo ,zlé‘, žiadne ,riskantné‘ či ,bezpečné‘ kúty Európy. Napokon, deliaca čiara ide naprieč každou spoločnosťou a dilemy sa odohrávajú vo veľmi individuálnej rovine. Havel v Moci bezmocných napísal veľmi dôležitú vec. Rozhodujúce je individuálne rozhodnutie. Pred pár rokmi publikoval v Guardiane svoj text Stanisław Aronson, ktorý prežil Varšavské geto a zúčastnil sa v poľskom odboji. V tom texte veľmi rázne odmietal myšlienku, že by mohol existovať nejaký ,hrdinský národ‘ – alebo nejaký ,bytostne zlomyseľný či zlý národ‘. Sám to zažil – videl ľudí, ktorí mu pomohli alebo nepomohli v hrôze vojny: národnosť ani regionálny pôvod s tým nemali veľa spoločné.  Čokoľvek, čo dnes v Európe porušuje základné ľudské práva, treba identifikovať a napadnúť – a proti diskriminácii gejov treba bojovať, a to kdekoľvek. V tejto veci je naším spoločným štítom Európska konvencia o ľudských právach. V rámci Európy máme politické spory, ktoré korenia v historických a ďalších rozdieloch, ale je tu aj veľa spoločného. Svoju rolu zohráva aj faktor času. V mojej krajine, vo Francúzsku, ženy získali volebné právo až roku 1944, zatiaľ čo ženy v Československu a Poľsku ho získali hneď po prvej svetovej vojne. Dnešné právo na prerušenie tehotenstva neplatí po celej Európskej únii, rozhoduje sa o ňom na úrovni štátov.  A nedá sa to opísať ako východno-západné delenie. Írsko povolilo prerušenie tehotenstva až roku 2018 – po celonárodnom referende, a pritom je to členský štát EÚ od roku 1973. Chcem tým povedať, že máme mať pred očami nuansy a komplikovanosť, a najmä váhu dejín, než začneme stigmatizovať celé regióny či krajiny. Jedna vec je dnes evidentná: žijeme vo veku polarizácie, a niektorí politici zámerne polarizáciu vo svoj prospech vytvárajú. To existuje takmer všade. Bojím sa fragmentácie Európy,  pretože to by znamenalo, že nebudeme mať šancu kolektívne, na širšej, globálnej úrovni brániť základné princípy, ako sú ľudské práva, ani chrániť životné prostredie, čeliť autoritárskym silám a temnej stránke digitálnych impérií, bojovať s nerovnosťou. Svet bol v dosť zlom stave už pred pandémiou. Stačí si spomenúť na bytostnú bezmocnosť a neschopnosť zastaviť masové vraždenie v Sýrii, ktorú má Európa hneď v susedstve. Sýria je smršť, ktorá  zmietla celé naše ,nikdy viac‘, všetky povojnové princípy Spojených národov. Myslela som si, že pandémia to vraždenie nakoniec o niečo spomalí, no prišiel útok na Ukrajinu.“
Foto: Alesi e Leonard