holandský spisovateľ, pedagóg a moderátor. Vyrástol v Bagdade a Jakarte a žije v Amsterdame, kde založil literárnu nadáciu Perdu. Bol riaditeľom De Balie, centra pre kultúru a politiku, a roku 2014 založil centrum Tolhuistuin. Je autorom niekoľkých divadelných hier, viacerých beletristických a faktografických kníh a množstva článkov o výtvarnom umení, sociálnych hnutiach, migrácii, hudbe, filme a vojne. Pred šiestimi rokmi uviedol v amsterdamskom divadle Frascati spolu s Enkidu Khaledom dokumentárnu drámu Bagdad, s ktorou sa predstavil aj na Stredoeurópskom fóre v Bratislave. Ide o rozhovor dvoch svetov, ktoré sa nechcú spolu rozprávať, ale nič iné im neostáva: mladého Iračana Enkidu a o generáciu staršieho Holanďana Chrisa. Obidvaja sa narodili v sladkom meste Bagdad, nie veľmi ďaleko od miesta, kde bol podľa Biblie raj na zemi. Raj, z ktorého sa stalo peklo. Chris Keulemans sa venuje obzvlášť problematike umenia v krízových časoch a precestoval miesta ako Bejrút, Jakarta, Alžír, Priština, Sarajevo, Tirana, New York, New Orleans, Ramalláh či Kyjiv. Jeden z jeho nových textov sa venuje terajšiemu Holandsku. „Aktualizácia z malej európskej krajiny, kde sa nikdy nič nedeje, až na to, že Holandsku dnes vládne skupina klamárov, zločincov, neofašistov, idiotov a slabochov. Donedávna sa ma pri mojich zahraničných cestách nikdy vážne nepýtali na politickú situáciu v mojej krajine. To sa zmenilo po parlamentných voľbách vlani v novembri, v ktorých zvíťazil Geert Wilders a jeho Strana slobody (PVV). Po prvý raz sa ľudia v zahraničí správali ku me súcitne a ustarostene, keď počuli, odkiaľ som. V Európe sme teraz ako Maďari, Dáni, Taliani, Švédi, Slováci a Durínci: ako krajiny, kde najmenej jeden zo štyroch voličov podporuje extrémistické a nepredvídateľné názory politikov krajnej pravice, ktorí ich krajinu ťahajú smerom k ultranacionalistickej, xenofóbnej, antiislamskej, anti-EÚ a klimatické zmeny popierajúcej Krajine – Nekrajine. Dokonca ani po sledovaní bizarného a zhubného pandemónia v britskej politike uplynulých rokov som nebol pripravený na číre šialenstvo, ktoré nastalo, keď sa k moci dostali demagógovia. Očakával som, že budú zlí, chladnokrvní a prefíkaní. Nečakal som však, že budú až takí amatéri. V systéme teraz vládne chaos. Komunikácia v parlamente sa vyznačuje slušnosťou a dôvtipom susedskej zvady. Každá programová priorita novej vlády sa ukáže byť ako nezákonná alebo nemožná, alebo oboje, a v každom prípade škodlivá pre ekonomiku. Dovoľte, aby som tu uviedol niekoľko zaujímavostí – a hoci sú vtipné, nie sú na smiech, pretože takto zjavne funguje neofašizmus. Asi takto to funguje vo Švédsku, Taliansku a na Slovensku. To je to, čo čaká Európu.
V našom viacstraníckom systéme  – vlani súperilo 26 politických strán – musí víťaz parlamentných volieb zostaviť koalíciu, aby mohol zostaviť vládu. Tentoraz si Geert Wilders vybral vyjednávača, povereného zostavením kabinetu. Jeho prvý kandidát sa však musel stiahnuť skôr, ako vôbec začal. On, jeho sused a manželka totiž na univerzite, kde pracoval, spreneverili dva milióny eur. Mimochodom, tento muž v roku 2015 vyhlásil, že nás riadi ,falošný parlament‘. Keď v máji napokon vznikla štvorkoalícia stredo- až krajne pravicovo orientovaných strán, designovaný premiér musel odstúpiť. Pre správy, že zarobil milióny na predaji protirakovinovej terapie, ktorú ešte nevyvinul. Ďalším v rade bol designovaný vicepremiér. Aj ten sa musel stiahnuť skôr, ako nastúpil do úradu. Ukázalo sa, že bol aktívnym informátorom Mossadu, že bol zadržaný za nedovolené ozbrojovanie a kamarátil sa s človekom usvedčeným z pokusu o vraždu bývalého premiéra Marka Rutteho. Prečo sa potom predsedom vlády nestal Geert Wilders, jednoznačne najpopulárnejší politik v krajine? Dve z ďalších troch koaličných strán, čo sa báli uchopiť moc s človekom, ktorý otvorene spochybňoval náš právny štát, túto požiadavku predložili v predbežných rokovaniach. Wilders sa pookúňal na Twitteri a vopred varoval svojich priaznivcov, že čokoľvek by sa v budúcnosti mohlo pokaziť, bude to vinou tých druhých, ale privolil. Pod jednou podmienkou: že ani lídri ďalších troch strán nebudú súčasťou nového kabinetu. Tak sme sa dostali k súčasnej halucinačnej situácii. Štyria lídri vládnucich strán zostali v parlamente. Spoločne zostavili vládu, ktorá zastupuje ich názory. (Dve zo štyroch vládnych strán v čase predchádzajúcich parlamentných volieb ešte neexistovali a Strana slobody nemá okrem Wildersa iných členov, ani jeden z ministrov nemá ministerské skúsenosti – čo sa nestalo od roku 1905). A pretože lídri žiadnej zo štyroch strán neboli ochotní dať ostatným možnosť navrhnúť svojho premiéra, vybrali kandidáta bez straníckej príslušnosti. Dick Schoof bol kariérnym štátnym úradníkom: viedol imigračnú službu, spravodajskú službu, protiteroristickú službu i ministerstvo spravodlivosti a bezpečnosti. Na papieri mal tak všetky predpoklady viesť ultranacionalistickú, xenofóbnu a protiislamskú Krajinu – Nekrajinu. Prvého júla, keď sme oslávili Keti Koti, deň zrušenia otroctva, sa mu podarilo označiť sviatok ako Tiki Taki. Nikdy nevystúpil v parlamente, a už vôbec nie ako premiér. Po celodennom predstavovaní programového vyhlásenia ho zachytili kamery, ako si balí tašku a pritom si mrmle: ,Človeče, och, človeče, och, človeče, to je neuveriteľné.‘ Jeho problém: X. Zatiaľ čo prebiehajú zúrivé diskusie, v celej škále prejavov susedskej hádky, štyria straníci lídri tweetujú zo svojich miest v parlamente, urážajú sa navzájom i ministrov obhajujúcich stranícku politiku, znevažujú tým najškaredším a najprimitívnejším jazykom. Ministri z ich strany robia to isté. Na jednom zo zasadaní premiér už nezamrmlal, ale nahlas povedal: ,Toto nie je škôlka!‘ Zatiaľ bez výsledku.
Opakujúci sa problém: Pieter Omtzigt, líder NSC (Nová spoločenská zmluva), jednej z nových strán vo vláde. Skúsený poslanec za kresťanských demokratov zohral hrdinskú úlohu pri odhaľovaní honu daňových úradov na takzvaných dávkových podvodníkov, často ľudí inej farby pleti. Keď ho jeho stará strana nenasledovala, založil novú, ktorá v novembri minulého roka skončila vo voľbách ako štvrtá. Omtzigt sa vedľa Wildersa nikdy necítil dobre. V mnohých svojich názoroch je síce ultrakonzervatívny, ale stále ešte pevne verí v právny štát. Je to tiež citlivý a krehký muž. Počas prípravy na novú koalíciu si požičal auto hlavného vyjednávača, odviezol sa do neďalekého hotela, kam pozval troch novinárov, a tam oznámil svoje odstúpenie bez toho, aby o rezignácii predtým povedal svojim kolegom zostavujúcim vládu. Nakoniec sa vrátil, no počas nedávnej noci búrlivých debát o novom štátnom rozpočte ho ľudia počuli vzlykať a kričať. Teraz je doma a bojuje s niečím, čo vyzerá ako vážne vyhorenie. Jeho zástupca uviedol premiéra do rozpakov na prvej schôdzi parlamentu počas predstavovania programového vyhlásenia novej vlády. Hlavnou témou bol, samozrejme, azyl. Geert Wilders oznámil, že chce úplne zastaviť vstup utečencov do krajiny. Na dosiahnutie toho cieľa je odhodlaný vyhlásiť mimoriadnu situáciu, opatrenie, aké bolo prijaté len v čase vojny alebo pandémie. To by poskytlo vláde všetky potrebné právomoci bez konzultácie s parlamentom. Netreba dodávať, že by to porušilo aj Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a zmluvy Európskej únie. Ministrov azylu a migrácie, vnútra a spravodlivosti i bezpečnosti ich rezorty upozornili, že toto opatrenie nemá opodstatnenie a nebude možné ho obhájiť na Najvyššom súde. Ako to vieme? Pretože námestník nešťastného Omtzigta, na veľký hnev premiéra trval na tom, že ústava umožňuje, aby boli odporúčania rezortných štátnych zamestnancov sprístupnené skôr, ako parlament prijme rozhodnutie, a nie až potom. Keď prišli námietky z troch zainteresovaných ministerstiev, boli takmer celé začiernené. Nastáva rozruch. Poslanci sa neveriacky chytajú za hlavu. Premiér nemal na výber. Pôvodné dokumenty boli obnovené a odovzdané. A bolo to tu: vyhlásiť krízovú situáciu pre azylový problém, ktorý vznikal v dôsledku série nesprávnych rozhodnutí  predchádzajúcich vlád, by bolo nezákonné, nedemokratické a protiústavné. 
Ľudia prichádzajúci do Holandska za lepšou budúcnosťou sú mimo ohrozenia. Zatiaľ. Ale Geert Wilders zúri. To všetko ho len utvrdilo v presvedčení, že skutočným nebezpečenstvom, ktoré tejto krajine hrozí, je právny štát, sudcovia, ľudskoprávne zmluvy, ľavicové médiá a Brusel.
To je len malý výber z najdôležitejších momentov, ilustrujúcich politickú situáciu v Holandsku. Takmer ma bolí sa pritom obmedzovať. Každý deň je toho viac a viac. Všetko by to bolo smiešne, keby to nebolo také príšerné. A toto je len začiatok. Zatiaľ len vzniká obraz toho, čo sa stane, keď sa vlády ujmú neofašisti. Netušia, ako sa dostať z bodu A do bodu B, od nehorázneho tvrdenia k uskutočniteľnej praxi. Nevedia, ako funguje vláda v parlamentnej demokracii. A je im to jedno. Inštitúciám sa nedá dôverovať. Iným ľuďom sa nedá veriť. Dokonca ani tým, ktorí vyzerajú, chodia a hovoria ako oni. Všetci sú potenciálni nepriatelia a v každom okamihu si zaslúžia len odvrhnutie. Všetko, čo povedia, je vnímané ako urážka a patrí jej ešte drsnejšia odpoveď. Vyjednávanie a kompromisy sú obyčajnou stratou času. Včerajšie dohody môžu byť už zajtra zrušené. Zastrašovanie a vyhrážky sú legitímne nástroje moci. Klamstvá sú pravdivé, pretože fakty sa nepočítajú. Päť minút je dlhý čas na trpezlivosť. Potom sú všetky riešenia vylúčené. 
Medzitým posledný prieskum dokazuje, že dôvera vláde v Holandsku stúpla z dvadsaťštyri percent  na štyridsaťdva. Zdá sa, že pre takmer polovicu populácie je začarované pandemónium presne to, čo očakávajú od tých, ktorí nám vládnu.“ 
Text vyšiel v Byline Times
Foto: Jitsche Shols