Avishai Margalit

    je izraelský filozof, ktorý väčšinu života učil na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Prenáša tiež v Spojených štátoch na Princetonskej univerzite, kde teraz žije. Bol jedným zo zakladateľov magazínu The New York Review of Books. Publikoval množstvo článkov, venovaných otázkam morálnej a politickej filozofie a niekoľko kníh, medzi nimi Isaiah Berlin: A Celebration (Isaiah Berlin: Oslava), ktorej spoluautorkou je jeho manželka, Edna Ullman-Margalit. Jeho najslávnejšia kniha, The Decent Society (Slušná spoločnosť), patrí k najoriginálnejším dielam v oblasti psychológie deväťdesiatych rokov. V českom preklade mu spolu Ianom Burumom vyšla kniha Okcidentalismus. “Ľudská psychológia sa z politického hľadiska vysvetľuje tým, že charakter človeka treba zdokonaľovať. Neverím tomu. Neverím, že ľudia majú charakter. Podľa mňa ľudia vo väčšine prípadov len reagujú na situácie, do akých sa dostanú. Na ilustráciu uvediem jeden slávny príklad. Na Princetone pred mnohými rokmi zobrali skupinu študentov teológie a povedali im, že majú predniesť referát o podobenstve o dobrom Samaritánovi. Polovici z nich prikázali, že referát majú predniesť okamžite. Druhej polovici zas, že sa nemusia ponáhľať, že majú majú čas. Na ceste k miestu, kde mali referát predniesť, na zemi ležal človek, ktorý zjavne potreboval pomoc. Tí, čo si mysleli, že majú čas, sa zastavili a pomohli mu, zachovali sa ako dobrí Samaritáni. Tí, čo si mysleli, že čas nemajú, mu nevenovali pozornosť. Bola to len banálna manipulácia. Dokazuje však, že či ste dobrým Samaritánom alebo nie nezávisí od vášho charakteru. Ak máte čas, ak nie ste v strese, zachováte sa takto. Ak nie, tak nie. Ako zareagujete na situáciu? Nezávisí to od charakteru. Alebo si vezmime otázku odvahy: v jednej situácii môžete byť odvážny, no v inej nie. Nikto nie je odvážny za každých okolností. Sociálni demokrati pochopili, nakoľko je to dôležité. V Škandinávii sa ľudia správajú slušnejšie nie preto, že sú lepšími ľuďmi, ale pre okolnost. Keď konáte dobro, nevedie vás k tomu charakter, ale kontext. Toto je základná intuícia a myslím si, že je správna. Sociálni demokrati si nekladú za cieľ zmeniť ľudskú povahu. Komunizmus ako ideológia chcel stvoriť nového človeka. V skutočnosti však komunizmus kolísal medzi týmito dvomi pohľadmi.”