Vydavateľ internetového portálu perlentaucher.de Thierry Chervel (Berlín) moderoval diskusiu o chúlostivých otázkach: Zbavila sa stredná Európa svojej zväzujúcej minulosti? Ako ju môže po dvadsiatich rokoch uchopiť bez toho, aby sa znovu zaplietala do jej sietí? Aké riziká prináša hrubá čiara za minulosťou? A aké sú riziká hľadania historickej pravdy?

Amnestia áno, amnézia nie, vyhlásil poľský novinár Adam Michnik (Varšava), rezolútne však odmietol diskutovať o vine či nevine Milana Kunderu a varoval pred používaním archívov bezpečnosti na verejnú vojnu a povedal, že archívy nesmú slúžiť ako baseballová palica na zabíjanie ľudí. Poľský Inštitút národnej pamäti funguje ako kríženec prokurátora s historikom, čím sa vytvára špecificky poľský Molotovov koktejl. Podľa Michnika je treba všetky archívne materiály hodiť na internet a Ústav národnej pamäti rozprášiť ku všetkým čertom.

Americký historik Timothy Snyder (Yale University) je tiež presvedčený, že všetky archívy treba otvoriť, pretože dokumenty vytrhnuté z kontextu sú vo svojej podstate lživé. Varoval ďalej pred zneužívaním pamäti a kritizoval snahu štátu privlastniť si pamäť: namiesto ústavov národnej pamäti by mali existovať ústavy národných dejín, ktorých zamestnanci by povinne mali ovládať niekoľko jazykov alebo ešte lepšie, mali by sa v nich striedať historici z rôznych krajín. Timothy Snyder pripomenul, že súčasná generácia historikov je posledná, ktorá má k dispozícii archívne materiály – súčasní politici komunikujú pomocou e-mailu či SMS správa a nenechávajú po sebe žiadne dokumenty.

Maďarský spisovateľ Gyorgy Konrád (Budapešť) tvrdí, že kontinuita autoritárskych režimov v medzivojnovom a vojnovom období sa prenáša do dneška, z malých komunistov sa stali veľkí komunisti, potom veľkí nacionalisti. Dnes vidíme smerovanie k nacionalizmu a populizmu. Pokiaľ ide o otázku lustrácií, cíti hlbokú skepsu voči ľuďom, ktorí vynášajú morálne súdy nad inými ľuďmi a pripomína, že väčšina ľudí neudávala pre radosť ani pre peniaze, ale preto, že podľahli tlaku, boli to slabí ľudia, niektorí boli dobrí ľudia neskôr pre to veľmi trpeli.

Aj americká historička Marci Shore (Yale University) má skeptický vzťah k archívnym informáciám: to, že keď o niekom existuje záznam, znamená to, že sa nejakým spôsobom angažoval. To, že je nejaký dokument autentický ešte neznamená, že nie je problematický; informácie môžu byť zneužité. Systém udržiavali pri živote ľudia, ktorí záznamy nemali.

Podľa poľsko-švédskeho publicistu Macieja Zarembu (Štokholm) je tu ide o neriešiteľný hodnotový konflikt: obete majú právo vedieť, kto na nich donášal, ale aj právo nevedieť.

Slavenka Drakulić (Viedeň – Záhreb) nemá najmenší záujem oboznámiť sa so svojim fasciklom. Viac ju znepokojuje, že na Balkáne je primálo dejín a priveľa spomienok. Kým bývalá Juhoslávia nenájde silu vysporiadať sa s Druhou svetovou vojnou, nedokáže vyriešiť ani dedičstvo posledných vojen.

Foto Peter Župník