Dvadsaťročie, ktoré sme prežili od veľkej, a mierovou formou isto najväčšej spoločenskej zmene v Európe, by mohlo konečne vrátiť do strednej Európy diskurz, ktorý jej bol často blízky. Diskurz o tom, kam ideme, kto sme a čo sme, ten diskurz gombrowiczovský (Gombrowicz) aj michnichovský (Michnik) či stasiukovský (Stasiuk), bíbóovsko Bibó)-konrádovsko (Konrád)-esterházyovský (Esterházy), mészolyovsko (Meszöly)-nádásovský (Nádas), patočkovský (Patočka) či kunderovsko-havlovský, alebo tatarkovský, šimečkovsko-kusyovský, kadlečíkovský alebo korcovský či čarnogurskovský. Ten diskurz, ktorý samozrejme presahuje hranice strednej Európy a má toľko súvislostí, že na syntézu sa nedá ani pomyslieť. Každé podobné jubileum, ktorého dôsledky sme sa teraz v Bratislave rozhodli podrobiť intelektuálnej reflexii, iniciuje veľa prístupov, uhlov pohľadu, determinovaných skúsenosťami či poznaním a neraz najmä len pamäťou jednotlivých autorov. Na cestu, ktorá nás cez zákruty štyridsaťročnej, ba vlastne skoro polstoročnej totality doviedla do roku 1989, ale i na cestu, ktorá nás cez slobodné dvadsaťročie nemusela vždy napĺňať vždy len uspokojením, sa však treba pozrieť kritickým, triezvym, racionálnym pohľadom. Patetizmus treba prenechať tým, ktorí vždy uvažovali jednorozmerne a jednoznačne. Tým, ktorí chceli vždy skôr oslavovať ako pochybovať. Teda politikom. Intelektuálom predsa len svedčia pochybnosti.
Lebo čas, ktorý napríklad moja generácia prežila, nepochybne dáva málo podnetov k pátosu, ale dosť ku skepse, hoci možno niekedy aj optimistickej.
Keď sa rok pred zamatovou zmenou zamýšľal Milan Šimečka nad budúcnosťou, ako jeden z mála optimistov veriacich v možnosť toho, o čom iní ani nesnívali, napísal nie patetické, skôr skeptické slová, ktorých dôsledky si ešte ani dnes väčšina nechce uvedomiť. „Hrozím sa toho“, hovoril 16. novembra 1988 prorocky, „čo budeme musieť v prípade demokratickej revolúcie pozametať za sebou, aký mravný zauzlenec budeme musieť rozpliesť, koho viniť, komu odpustiť, kto sa bude kajať, kto mstiť. Za všetkými ľuďmi od štyridsiatky hore sa potiahne až do ich smrti vlečka mravnej traumy.“ Ani Milan Šimečka, pravdaže, netušil blízkosť tej „demokratickej revolúcie“ (aj keď – ktorá revolúcia je demokratická?), ale tušil, že ak aj bude demokratická, mravnému marazmu sa nevyhneme.
A ona to možno nebola ani revolúcia, komunizmus jednoducho padol, zrútil sa z túžby po slobode, tá vlečka mravnej traumy zahalila všetkých – aj preto sa pod ňou miešajú víťazi s porazenými, aj preto ten samozánik komunizmu len ťažko dosahuje rozmery zakladateľského mýtu, hoci o mytologizáciu a blahorečenia, nielen jubilejné, nebude núdza.
Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia sa už síce v strednej a sčasti i vo východnej Európe „diktatúra proletariátu“ uvoľňovala, či práve gradovala jej degenerácia, ale nikto si nedokázal reálne predstaviť jej definitívne zrútenie, pád, nieto ešte zvrhnutie mäkkým, teda tým zamatovým spôsobom, akého sme boli u nás od novembra 1989 do júna 1989 svedkami. Drvivá väčšina občanov žila dovtedy svojím konzumným a konformným spôsobom, ktorý bol v komunistickom tábore v Československu relatívne vysoký a otázky práva na slobodný štát, otázky ľudských práv, demokratickej spoločnosti vnímala ešte tak na pozadí spomienok na august 68, či, tí náročnejší, z vysielania Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy.
Na Slovensku, na rozdiel od českých krajín, kde opozícia predsa len bola od Charty 77 organizovanejšia, sme nemali lídra ani dostatočné duchovné či intelektuálne zázemie opozície. Bol tu skôr podzemný zápas katolíkov o slobodu vierovyznania (na ktorom protestantská minorita participovala len málo). Bol tu ani nie nadpozemský zápas reformných komunistov, pozitívnych deviantov, ktorí dvadsať rokov snívali svoj beznádejný sen o návrate k myšlienke socializmu s ľudskou tvárou. Boli tu aktivity ekológov, ktoré mali na relatívne úzkom priestore reálne najviditeľnejšie črty protirežimovosti, a bolo tu ešte úsilie salónnych demokratov – intelektuálov, umelcov, vedeckých pracovníkov, sociológov, literárnych vedcov, prírodovedcov a iných zo sivej či polosivej zóny, ktorí sa verejne pokúšali roztláčať priestor pre slobodné myslenie a umenie. Bola tu však aj časť maďarských intelektuálov, väčšina z nich, paradoxne, bola členmi vládnucej strany, ktorí napojení na politicky už štruktúrovanú opozíciu v Maďarsku, boli relatívne najpripravenejší na nastávajúce zmeny.
Hoci tieto vrstvy, štruktúry kooperovali veľmi limitovane, predsa len koncom osemdesiatych rokov boli intelektuálnou a začas aj politickou zásobárňou zmeny. Keď sa jej potom chopili ekonómovia – na jej praktické riešenia boli najlepšie pripravení zrejme komunistickí „kapitáni priemyslu“, ktorí rýchlo povýšili v deväťdesiatych rokoch na generálov, u nás ešte doplnených rýchlo „národnou kapitálotvornou vrstvou“ – dielo bolo dokonané, a zamatovým revolucionárom zostala skôr pachuť zo získanej slobody a demokracie a možnosť prizerať sa jej privatizačným, klientelistickým a korupčným excesom. Dodnes!
Dvadsať rokov, ktoré uplynuli od pádu komunizmu, by mohlo byť aj tých povestných dvadsať rokov, ktoré napríklad Nemcom trvali, aby sa pozreli na svoju minulosť kriticky a triezvejšie, skrátka, s odstupom, nielen generačným. Zatiaľ spory o zmysel dejín stredoeurópskych štátov a národov, ktoré sa sporadicky objavili, neboli spormi o interpretáciu, ale o manipuláciu dejín, o ich vlastnenie či vyvlastnenie. Dvadsaťročné jubileum zmeny by mohlo konečne tento stav zmeniť a podnietiť skutočný kritický intelektuálny diskurz o tom, kto sme, čo sme.
Posledné desaťročia minulého storočia – nielen v Európe – priniesli základnú civilizačnú zmenu, nie revolučnú, skôr transformačnú, ale naozaj základnú: veľa krajín s dovtedy totalitnými režimami sa pokúsilo nastoliť, niektoré znovunastoliť demokratické pomery. Akosi sa pritom zabúdalo, či skôr chcelo zabudnúť (napriek tomu, že u nás boli pritom intelektuáli, nie vojaci ako v Latinskej Amerike či Ázii), že tá zmena má aj obrovské mentálne dôsledky, že ľudia, ktorí ju na vlastnej koži absolvovali, sa musia vyrovnávať s minulosťou, ale aj s prítomnosťou. A stále sa zabúda, či najmä chce zabudnúť, že východiskom tej zmeny boli kompromisy, ktoré sa rodili vo vyjednávaniach, často tajných, že to bol, ako písal ich exaktný analytik Samuel P. Huntington, vlastne „demokratický obchod“, v ktorom išlo o „umožnenie účasti v politickom procese výmenou za umiernenosť“. Ak vyjdeme z tohto faktu, možno lepšie pochopíme, ale najmä ešte väčšmi zrelativizujeme aj tú zamatovosť a nežnosť našej zmeny, no predovšetkým našu trvalú nechuť k vlastnému, osobnému vyrovnávaniu sa s minulosťou, nechuť ťahať tú vlečku mravnej traumy.
Dvadsať rokov, ktoré nás delia od zmeny, si však zaslúži nielen diskurz historický, ale aj reflexiu sub specie budúcnosti. Lebo dnešný stav, strednej Európy zvlášť, je charakteristický silným sebectvom, ktoré možno tiež „slávi“ svoje dvadsaťročie. Nie sme v strednej Európe solidárni ani medzi sebou (aj keď sme si k tomu založili priamo inštitúciu: Visegrádsku štvorku), ani so Západom či so svetom (aj keď sme sa po dlhšom úsilí stali plnoprávnymi členmi EÚ a NATO). Ale nie sme solidárni ani vnútri našich spoločenstiev, štátov, národov.
Vyše pol storočie po mníchovskej prednáške Ortegu y Gasseta, akoby stále platili jeho slová o tom, že v rokoch, keď by bolo treba vytvoriť spoločnú Európu, „prežívame obdobie, v ktorom sa európske národy cítia odlišnejšie a vzdialenejšie, obdobie, v ktorom každý národ nie z konkrétnych príčin, ale z náhodnej a všeobecnej antipatie nemôže zniesť ostatné národy.“ Ten príkry súd má isto korene aj v konkrétnych historických determinantoch, aj v iracionalite predsudkov, mýtov, tráum, ktoré – nielen v strednej Európe – vládnu, či si to želáme, alebo nie. Historické vzťahy Čechov a Nemcov, Slovákov a Maďarov, Poliakov a Nemcov, Rusov či Ukrajincov a Litovcov, Maďarov a Slovákov, Rumunov či Srbov, Chorvátov, Slovincov a ďalších, sú dodnes v podloží konfliktov, kŕčov, nedopovedanosti našich spoločných dejín.
Politici týchto národov a krajín majú, žiaľ, neuveriteľnú schopnosť revitalizovať ich, lebo prinášajú ich fetiš – volebné preferencie. Slovenskí a maďarskí politici dnes v tejto súťaži pravdepodobne vedú, ale ani ostatní za nimi nezaostávajú. Národné sebectvo, v horšom prípade transformované na militantný nacionalizmus, sa dnes v strednej Európe jednoducho „nosí“ a od horlivých politikov si ho rýchlo osvojujú aj občania – voliči.
Paradoxne, a hovorím teraz trochu aj ako svedok, ktorý bol prítomný pri zakladaní Visegrádu, už v tomto zoskupení, ktoré štáty tohto spoločenstva neskôr vynieslo do EÚ aj NATO, sa ukázalo,že radi demonštrujeme svoje sebectvo a nacionalizmus.
Aj ten Visegrád koniec-koncov vznikol zo sebectva, nechceli sme v ňom iných, Rumunov či Slovincov, ktorí sa hlásili dosť naliehavo. Aj keď vznikol nepochybne i preto, že Západ nevedel celkom dobre, čo si počať so strednou Európou. Nebolo jasné, či to bude iba sanitárny kordón na východnom cípe atlantického sveta, alebo akási plavebná komora, ktorá zabezpečí integráciu týchto krajín do Európskeho spoločenstva, predchodcu EÚ. Stalo sa zrejme to druhé.
Ale Visegrád už na samom začiatku bol predovšetkým skúškou, či vieme kooperovať, komunikovať v menšom priestore, či sme schopní vnímať aj problémy suseda – blízkeho i vzdialenejšieho. Vzdialenosti medzi susednými krajinami, teda sebectvo, sa však už čoskoro po vzniku Visegrádu zväčšovali, pričom Slovensko a Maďarsko v tom dominovali vtedy a dominujú dodnes. Potvrdzujú tézu, ktorú hlásam beznádejne už dvadsať rokov, že slovensko-maďarské či maďarsko-slovenské vzťahy určujú, a zväčša deformujú vzťahy v strednej Európe.
Svojským spôsobom sa k nim po rozdelení Česko-Slovenska pridali aj Česi. Ich minister zahraničia sa vo svojom expozé na jar 1993 tešil, že vznikom samostatnej Českej republiky sa táto oddelila od tej časti podunajského priestoru, ktorá bezprostredne susedí s nestabilnými pásmami východnej a juhovýchodnej Európy. Oddelením sa od Slovenska sa podľa tohto ministra vlády Václava Klausa v roku 1993 mala Česká republika stať „súčasťou pásma stability v západnej Európe“. Aj taký je oblúk českej politiky medzi rokmi 1993 a 2009. Mohli by si naň naši českí bratia, jubilejne, spomenúť.
 Keď tu rekriminujem čosi zo začiatkov visegrádskej strednej Európy a sebectva stredoeurópskych národov vôbec, chcem len pripomenúť, že to predznamenalo vtedy aj čosi z nacionalizmu, možno vtedy len stredného prúdu (extrémisti, samozrejme, boli všade a vždy, ale predsa len vtedy trochu marginalizovaní), ktorý však vytvoril, žiaľ, podmienky aj pre jeho dnešnú podobu, ktorá tvorí už nebezpečenstvo trochu inakšie, možno nielen stredoeurópske. Dnes dokonca možno akútnejšie, akoby sme si vedeli predstaviť nevpustením prezidenta do susedného štátu v schengenskom priestore. Hoci je to precedent bezprecedntný!
Ale nechcel som tu hovoriť len o nacionalizme, ktorý sa v tom slobodnom dvadsaťročí tak symptomaticky natlačil do vyprázneneho postkomonistického priestoru a my nevieme celkom dobre, čo si s ním máme v tej slobode a demookracii počať. V regionálnych voľbách, ktoré boli na Slovensku minulý víkend takýto výtečník v stredoslovenskom regióne získal počet hlasov, ktorý prinajmenšom alarmuje občiansku spoločnosť.
 Pred dvadsiatimi rokmi sme nastúpili, nevedomky a isto aj s ilúziami, do kapitalizmu v jeho zostupnej fáze. Konzumná spoločnosť neskorého kapitalizmu sa na nás vrhla vo svojej horšej, ba možno najhoršej podobe. Mysleli sme si, naivne, že chatársky či chalupársky konzum normalizačných čias je to najhoršie, čo môže spôsobiť odcudzenie človeka, jeho izoláciu od reálneho sveta. Ukázalo sa, že prevaha konzumu, komercie, gýča, na ktorú sme sa bleskove adaptovali, je pre mravnú obrodu spoločnosti rovnako nebezpečná ako ideologické deformácie minulých čias. A liek, iným slovom riešenie, na ňu chýba.
Iné, nemenej podstatné, s čím sme však vo svojich ilúziach nerátali, je chudoba. V komunizme sme boli všetci chudobní (nie duchovne) a ani ľudská závisť nebola na vrchole. Dnešná chamtivosť, deformovaný kult peňazí zapríčinili, že sme nevšímaví k chudobe. O chudobe sa nepatrí hovoriť, hoci o sociálnych nožniciach, ktoré sa stále väčšmi roztvárajú, už čosi vieme. A za tých dvadsať rokov vieme, že slobodný trh nevytvára spoločenskú rovnováhu a spravodlivosť, hoci sme, na začiatku, podľahli inej ilúzii – že trh všetko vyrieši. Dnes vieme, že nevyrieši. Stará aristotelovská zásada, že všetko má svoju mieru, síce platí, ale my nevieme, čo je správna miera – vo veciach spoločenských, ekonomických takisto ako mravných.
Nevieme definovať ani svoju vlastnú identitu. Do roku 1989 bola jasná, aj keď dvojtvárna. Navonok sme hovorili, čo si žiadala ideológia diktatúry, hrali sme predstavenie podľa prijatej spoločenskej zmluvy. Smerom dovnútra sme sa držali toho, čo sme si mysleli. Vedeli sme, že ide o zhora nadiktovanú spoločenskú dohodu, poznali sme jej limity, akceptovali sme jej deformovanosť. Dnes však u nás dejinami overené spoločenské dohody Západu akoby v strednej Európe nefungovali. Vytvorili sme síce inštitúcie, ktoré zmenu garantujú, v tomto zmysle bola zmena roku 1989 najmä zmenou inštitucionálnou, ale skutočná revolúcia či revolučná zmena slobody ľudskej duše sa nekonala. Žiada si nepochybne oveľa viac času.
Hovorím isto trochu viac v mene mojej dosluhujúcej generácie, ktorá je pamätníkom spomínanej dvojtvárnosti. Nastupujúca generácia bude asi iná, ale moje pochybnosti o tom, aké základné hodnoty vyznáva, sú nateraz pomerne dosť pevné. Na prvom mieste sú to peniaze. A možno i na druhom a treťom! Globalizácia sa zrodila nie na báze kultúrnej, ale finančno-ekonomickej. Do strednej Európy vstúpil po roku 1989 globalizmus a s ním kult materiálneho sveta, sveta peňazí, preto nie je celkom neaktuálna otázka, či je slobodný človek, ktorý žije zo životného minima či pod jeho hranicou. A vôbec – sú zárukou slobody peniaze?
Mojou otázkou (keďže som predsa len determinovaný inou skúsenosťou) teda je, či základom slobody sú peniaze a ekonomická prosperita? Pred rokom 1989, v časoch diktatúry proletariátu, sme si takéto otázky nekládli. Žili sme, v lepšom prípade, v slobode bez slobody. Dnes už však vieme, čo je sloboda, mohli by sme nájsť aj tú aristotelovskú správnu mieru toho, kto sme, čo sme. Ibaže, na základné otázky sa dnes odpovedá oveľa ťažšie ako v časoch diktatúry. My, žijúci v diktatúre, sme sa nazdávali, že sloboda je za železnou oponou, mysleli sme si, že o nej vieme všetko alebo aspoň takmer všetko. Dnes vieme aspoň to, že to patrilo do portfólia našich ilúzií.
Pre liberála zostáva základným východiskovým pojmom sloboda. I dnes je z troch základných pojmov (pre konzervatívcov je to tradícia, pre socialistov solidarita) najťažšie uchopiteľný pojem slobody. O tradícii vieme, čo asi obnáša, o solidarite vieme, čo obsahuje, hoci na ňu kašleme. O slobode však stále akosi nevieme, že jej základnú hodnotu určuje aristotelovská miera, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého. Platí to nielen v súvislostiach individuálnych, ale aj kolektívnych, národné nevynímajúc. V strednej Európe možno viac ako inde.
Aj toto je príčina sebectva v dnešnej strednej Európe. Inštitucionálna revolúcia v roku 1989 sa totiž neodohrala v mentalite, v duši Stredoeurópanov. Niežeby západná Európa nezápasila tiež o svoju identitu, ale charakter tohto zápasu je daný osou Európa a svet. Západ si možno oprávnene či neoprávnene stále myslí, že je Európou, a aj dvadsať rokov po zmene sa nazdáva, že štáty, národy strednej Európy sú skôr akísi žiaci, ktorí možno budú pripustení k maturite, ale bez neho, bez Západu, nikdy neskončia univerzitu.
Žijeme v hospodárskej a bezpečnostnej symbióze so západnou Európou, ale máme rozdielne historické skúsenosti, inak sme socialne utváraní. Na vine však nie je iba komunistická totalita. Ten náš deficit tradície, solidarity, slobody je zrejme hlbší. Vidno to na každom kroku, v každodennom styku, sociálny kapitál strednej Európy je zlý, niet istôt, občan chce oklamať štát, spoluobčana, každý každého chce dobehnúť, individuálna aj kolektívna nenávisť a závisť patria k mentálnemu štandardu, nie k výnimkám. Nevieme, nechceme dodržiavať nepísanú, ale platnú západoeurópsku, teda európsku spoločenskú zmluvu o tom, kto je občan, čo je štát a humánne fungujúca spoločnosť.
Stredná Európa má šancu priblížiť sa mentálnemu stavu západnej Európy, ak vo verejnom diskurze prerozpráva, z čoho sa utvára, čím sa posilňuje jej sociálny kapitál. Keď sa k tomu dopracuje, budeme môcť povedať, že sa začína nežná revolúcia aj v duši občanov strednej Európy. Po inštitucionálnej revolúcii či zmene je to naša jediná možnosť. Zatiaľ sme len v prípravnej fáze, v stave spoločnosti, charakteristickom starým známym: človek človeku vlkom.
Aj to je čosi, čo ani najväčší optimisti zmeny, a Milan Šimečka k nim nepochybne patril, nemohli očakávať, keď uvažovali o vlečke mravnej traumy starých čias.
Vlečka mravnej traumy nových čias, posledného dvadsaťročia, by si žiadala verejný diskurz prinajmenšom tak naliehavo, ako ten chýbajúci diskurz o komunistickom štyridsaťročí. Nateraz je to však – v oboch prípadoch – diskurz hluchých s nemými.