Ako zostať slobodní?
Výročia sú obvykle formálne záležitosti, ktorými si pripomíname určitú historickú udalosť či osobnosť. No pre tých z nás, čo sme vyrastali za komunizmu, boli výročia traumatickými udalosťami. Už len samotné slovo výročie mi dodnes pripomína, ako som v Deň Republiky so skrehnutými prstami na nohách celé hodiny čakala na vystúpenie ktoréhosi významného súdruha na pódiu. Alebo strašný smäd a slanú chuť potu na hornej pere 25. mája, keď naša celá trieda čakala v zástupe pri ceste, ktorou mala prechádzať Titova štafeta s prianiami šťastia a dlhého života na jeho narodeniny. Alebo ako vo vetre šušťali červené papierové zástavky, ľudia okolo mňa ticho mrmľali a ja som túžila utiecť, byť odtiaľ preč. Pamätám si aj starých chlapov v zle ušitých oblekoch, ktorí nám v škole rozprávali o úlohe, ktorú zohrali v hrdinskom boji nášho ľudu proti fašizmu, a na auru glorifikácie. Najviac zo všetkého mi však v pamäti utkvela nuda a nechuť počúvať to všetko. O desaťročia neskôr iní rečníci oslavovali iné výročia a cerili zuby na svojich bývalých bratov. Noví nacionalisti používali takmer tie isté slová, nebezpečnú zmes lží a mýtov. Hltali ju ľudia, túžiaci po obetných baránkoch, na ktorých by mohli zvaliť svoju frustráciu.
Výročia boli traumatické ešte z jedného dôvodu: pretože vysvitlo, že dejiny, ktoré sme sa učili v škole a oslavovali na verejnosti neboli skutočnými dejinami, ale nebezpečnou miešaninou poloprávd a rozprávok, obratne poskladanou tak, aby zapadala do práve platnej dogmy. A tak som prirodzene váhala, či mám prijať pozvanie na Stredoeurópske fórum, ktoré malo v Bratislave v novembri 2009 pripomenúť 20. výročie československej Nežnej revolúcie.
Načo nám bude ďalšia spomienková oslava, nech je akokoľvek inteligentná a dobre pripravená? A hoci som poznala pozvaných hostí, samých významných intelektuálov, z okrúhleho dvadsiateho výročia vyplývalo reálne nebezpečenstvo, že sa účastníci poddajú eufórii za zvukov fanfár zozadu a s televíznymi kamerami v prvom rade, že to bude ohňostroj zjednodušovania a zabúdania. Tak ako tomu bolo o pár dní predtým v Berlíne.
V Bratislave sa však nič také nestalo. Som rada, že som tam bola, pretože to bol pravý opak toho druhu osláv, na aké som bola zvyknutá a akých som sa bála. Keby som pozvanie nebola prijala, bola by som prišla presne o to, po čom v Novej Európe tak veľmi túžim: o serióznu diskusiu o dôležitých otázkach. V poslednom čase sa totiž čosi nie je bežné. Akoby rok 1989 vyriešil všetky problémy, dal odpoveď na všetky otázky a akoby sa kdesi rozplynuli ľudia, ktorým dovtedy ležali na srdci verejné a otázky a verejný záujem. Môžeme teda predpokladať, že je to preto, lebo Európe je všetko v poriadku? Po dvoch dňoch diskusií na Stredoeurópskom fóre by som skôr povedala, že rok 1989 nepriniesol len koniec jedného dejinného obdobia, ale aj začiatok veľkej neistoty. Zdá sa, že už nič nie také ako kedysi, ani demokracia ani kapitalizmus.
A nielen vo Východnej Európe.
Konferencia sa zaoberala nevídanými zmenami posledných dvadsiatich rokoch, ktorým sa zvykne hovoriť „transformácia“. Zazneli tu rôzne analýzy toho, čo sa stalo, čo sa nepodarilo a prečo, a pokusy sformulovať stiesnený, nedefinovateľný pocit straty. Na programe bolo množstvo tém, počínajúc otázkou, kde sa začína Západ po krízu otvorenej spoločnosti, od totalitných štruktúr po únavu z demokracie. Počas diskusie o našom postoji k minulosti, k archívom, lustráciám, úlohe pamäti a tak ďalej, ma obzvlášť zaujala myšlienka, ktorú vyslovil historik Timothy Snyder: prevláda názor, že vo Východnej Európe je priveľa dejín. V skutočnosti sme však za posledných dvadsať rokov boli skôr svedkami toho, že dejiny absentujú alebo sú odsúvané na okraj – na úkor pamäti: „Podľa mňa je veľmi dôležité, aby štáty prestali vytvárať inštitúcie, ktoré si hovoria ústavy pamäti národa. Ak štát miesto vás vytvárať vaše spomienky, ste utláčaní,“ povedal. Minulosťou sa však musíme zaoberať nielen preto, aby sme ju pochopili, ale ešte z iného dôvodu: pretože, ako podotkol Timothy Snyder, bez európskych dejín nemôže existovať ani európska identita.
Bolo potešením dva dni načúvať ľuďom, ktorí nestratili schopnosť pestovať dávno zabudnuté a dosť nepopulárne umenie rozmýšľania, reflektovania, uvažovania a rozjímania. Výnimkou bol posledný deň, keď uprostred intelektuálnych debát odrazu nastal mimoriadne emotívny moment. Stalo sa to vo chvíli, keď Václav Havel – krehký, bledý muž s jemným úsmevom – stál na pódiu a mladí Slováci v obecenstve ho privítali nekonečným potleskom. V tej chvíli bolo jasné, že práve on a nikto iný, symbolizuje rok 1989.
Pochopila som, že sa nezaobídeme bez takýchto debát, pretože dôležité otázky nášho spoločného života by sme nemali prenechať priemerným politikom a (senzáciechtivým) médiám, ktoré v poslednom čase okupovali celý verejný priestor. Musíme bojovať za sféru, kde sú takéto debaty možné a za jednotlivcov, ktorí reprezentujú verejné a nie súkromné záujmy.
Žiadna zmena nie je definitívna a zápas za slobodu a demokraciu nikdy nie je navždy vyhraný. Je to zápas, do ktorého sa každý dennodenne zapája množstvom rôznych spôsobov. V posledných dvoch desaťročiach išlo najmä o to, vytvoriť podmienky, v ktorých ľudia budú môcť sami určovať svoje životy. A napriek všetkým sklamaniam a drobným prehrám, stratám ilúzií a nedostatkom, je teraz zodpovednosť v ich rukách. “Ako môžeme motivovať ľudí, aby sa zapojili do verejného života, aby na seba brali politické úlohy? Odpoveď je jednoduchá: zodpovednosť Je to druhá strana mince slobody. Jednoducho povedané, ľudia by sa mali zapojiť do politiky, keď už to nemôžu vydržať a chcú, aby sa to zmenilo,“ povedal Václav Havel. Týmito slovami sa skončila konferencia k 20. výročiu roku 1989. Keby sme si z nej mali zapamätať jedno jediné slovo, je to slovo zodpovednosť.