Ide len o trošičku úcty, ale práve tá sa „nezískava ľahko“. Žaneta Mazziniová je príslušníčkou národnostnej skupiny, ktorú dnes nazývame Rómovia, lenže necíti sa tak. Ona sa cíti ako „Cigánka“, ako hovorí – a rovnako sa cíti ako Slovenka. „Neviem, čo som. Neviem, do akej miery som Slovenka a do akej Cigánka.“ Toto prihlásenie k niekoľkonásobnej identite bolo trochu šokujúce, tým viac, že sa konalo v kruhu diskutujúcich, ktorí sa v Bratislave ujali témy mizérie Rómov s tým najlepším zámerom, presným opakom stáročnej diskriminácie. Slovo Cigán – v angličtine gypsy a tak ďalej – teda dnes necítia všetci Rómovia ako urážlivé, nech žije mnohorakosť. Omnoho dôležitejší zostáva fakt, že podmienky, v ktorých žijú, sa za posledné dve desaťročia od pádu komunistickej diktatúry v strednej a východnej Európe dramaticky zhoršili.

Zmena je súčasťou všeobecného vývoja. Prechod k trhovému hospodárstvu a demokracii nepriniesol v prvej fáze so sebou mier, ale sociálne rozštiepenie, sebectvo a nenávisť. Takto to každopádne videla väčšina spisovateľov, vedcov a ďalších intelektuálov zo strednej a východnej Európy, ktorí prijali pozvanie Stredoeurópskeho fóra do bratislavského Mestského divadla. Radikálnosť premeny a rozčarovanie, ktoré priniesla ľuďom skúsenosť s korupciou, násilím, obohacovaním a politickým oportunizmom vyvolali bolestne pulzujúcu stiesnenosť.

Podľa názoru chorvátskej spisovateľky Slavenky Drakulić v postkomunistickom vesmíre sa všetko vlieva do hlbokého zneistenia, ktoré spôsobuje, že nové demokratické spoločnosti sa uzatvárajú do seba, namiesto, aby sa otvárali. „Problém nemá meno Rómovia,“ povedala, „je to strach z iného“. Rómovia ako najzraniteľnejšia menšina v Európe sú toho len príkladom.

Podľa spisovateľa Mircea Cartarescu v Rumunsku, kde žije väčšina Rómov, asi dva milióny, táto zmes z bezútešnosti eskaluje na tragédiu. V historických regiónoch Valašska a Moldavska sú Rómovia po štyristo rokov držaní v otroctve, ako majetok veľkostatkárov a kláštorov. „Rumuni zabudli, akú historickú vinu majú voči týmto ľuďom,“ myslí si Mircea Cartarescu. Rómovia štyristo rokov trpeli a žili ako zvieratá, „a teraz očakávame, že sa budú správať slušne a civilizovane“.

„Multikulti je mŕtve“ – slová Angely Merkelovej, ukuté pre kontext vnútorných nemeckých integračných debát, vzbudili v zahraničí veľký rozruch. Zo stredoeurópskej perspektívy pôsobia ako fatálne zrieknutie sa pokojného spolužitia najrôznejších etník, náboženstiev a svetonázorov, ktoré malo v tej časti kontinentu dlhú tradíciu – až kým nenastúpili Hitler a Stalin. Dnes je tento región ešte stále pod dojmom masakru občianskej vojny v Juhoslávii, a teda vie, že za určitých okolností sa z ľudí, čo by ani muche neublížili, z ničoho nič stanú masoví vrahovia, ako povedal Zygmunt Bauman.

Ohniskom kríz týchto dní však už nie je post-Juhoslávia, ale Maďarsko. Tu si Rómovia museli vytrpieť najviac, jedna zločinecká banda dokonca tiahla dedinami a vraždila Rómov. Navyše, krajina sa ponorila do bolesti zo strát utrpených v Prvej svetovej vojne, revanšisti majú konjunktúru, pravicový radikalizmus je tu silnejší než v ktorejkoľvek inej krajine. A premiér Viktor Orbán svojou dvojtretinovou väčšinou pracuje na paralyzovaní demokratických inštitúcií. Občianske práva sa scvrkávajú, verejno-právne médiá dostávajú náhubky, schvaľujú sa zákony výnimočného stavu, ktoré, ako povedal architekt a niekdajší poslanec a disident László Rajk, stavajú Maďarsko „takmer na pokraj Weimarskej republiky“.

„Nevidím pre moju krajinu nádej,“ vzdychol aj maďarský esejista a literárny vedec László Földényi. „Máme dosť dôvodov báť sa duchov minulosti, ktorí v posledných rokoch vstúpili do mojej krajiny.“ Hovoril o tom, že vidí dôvody na to, aby sme boli šokovaní a vyvedení z miery z „temného tieňa konzumerizmu“, ktorý sa od roku 1989 rozlieha nad všetkým. A ešte fatalistickejšie, a nielen o Maďarsku: „Vojna všetkých proti všetkým,“ ktorú proklamoval Thomas Hobbes, je „typickým fenoménom našej doby“ – domnieva sa Földényi.

Ako mnohonásobný protiklad tohto obrazu stála v sále oná živá súťaž názorov, taká, ako ju po roku 1945 zažila západná Európa. Len, ako si myslí newyorská sociologička Marcia Pally, z hľadiska svetových dejín to bolo jedinečné a neopakovateľné obdobie, čiže nie realistický vzor. Šedou prítomnosťou je pre poľského novinára a bývalého disidenta Adama Michnika to, že demokraciu v Európe ohrozuje „protidemokratický mor“. Ten sa spája sa s menami Putin a Berlusconi.

Článok, ktorého autorom je Klaus Brill, vyšiel v denníku Süddeutsche Zeitung.

Foto Peter Župník