V roku hrozivých predpovedí, roku 2012, sa bude Stredoeurópske fórum 2012 venovať témam, relevantným pre súčasnosť a budúcnosť Strednej Európy a sveta, z perspektívy havlovského programu pravdy a lásky, ktoré musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou: vernosti vlastným hodnotám a zároveň lásky, znamenajúcej istotu, že existujú aj pravdy iných – dvom hlavným zásadám, bez ktorých nemôže dlhodobo fungovať pluralitný svet.

Občianske združenie Projekt Fórum organizuje po štvrtý raz – v spolupráci s množstvom slovenských a medzinárodných inštitúcií – v dňoch 15. – 18. novembra 2012 v Bratislave Stredoeurópske fórum, štvordňovú sériu verejne prístupných medzinárodných diskusií.

„Bratříček pražského Fora 2000: Mladší, subtilnější a pohlednější,“ charakterizoval Stredoeurópske fórum prvý riaditeľ pražskej Knihovny Václava Havla, literárny historik Martin C. Putna. „Se starším sdílí jeho přednosti: Úmysl svést k vzájemné diskusi intelektuály napříč zeměmi a obory; otevření diskuse pro veřejnost hostitelského města; patronát Václava Havla.”

Centrálnou témou prvého ročníka, na dvadsiate výročie Novembra ktorého sa zúčastnil Václav Havel, bola otázka Čo sa stalo s demokraciou?, témou druhého ročníka otázka Ako zostať slobodní?, a tretieho Koniec budúcnosti. Aktuálne, Stredoeurópske fórum 2012, bude  pravde O pravde a láske.

V roku hrozivých predpovedí, roku 2012, sa chceme venovať témam, relevantným pre súčasnosť a budúcnosť Strednej Európy a sveta, z perspektívy havlovského programu pravdy a lásky, ktoré musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou: vernosti vlastným hodnotám a zároveň lásky, znamenajúcej istotu, že existujú aj pravdy iných – dvom hlavným zásadám, bez ktorých nemôže dlhodobo fungovať pluralitný svet.

Pred niekoľkými mesiacmi sme mali možnosť znovu zažiť, v dňoch bezprostredne po smrti Václava Havla, že tento program je silný nielen v čase diktatúry, ale aj v čase všeobecného zneistenia, a dáva anonymnej spoločnosti charakter spoločenstva.

V diskusiách s ústrednou témou pravdy a lásky dnes budeme na tohtoročnom Stredoeurópskom fóre vychádzať z rôznych podôb a príčin lži a nenávisti. Krízy sú časom, keď sa lži stávajú neudržateľnými, čo o to viac platí o súčasnej dlhovej a ekonomickej krízy, a z nej plynúcej krízy súdržnosti Európy, je to čas praskania podvodov a odhaľovania lží. Je to aj čas nenávisti, ktorú odhalené lži so sebou prinášajú. Proti lžiam najvehementnejšie bojujú, ako sa zdá – zasa len iné lži – a generujú ďalšiu a ďalšiu nenávisť. Francúzsky filozof André Glucksmann – v článku o Václavovi Havlovi napísal, že v Európe prichádza čas, ktorý je hviezdnou hodinou agresívnych populizmov všetkých sfarbení. Chceme diskutovať o tom, aké môžu byť východiská z tohto začarovaného kruhu.

Stredoeurópske fórum 2012 bude pozostávať z nasledujúcich tém.

Intelektuálna zodpovednosť
Urobili sme chybu, pretože sme uverili ekonómom, a časť svojej intelektuálnej a politickej zodpovednosti sme postúpili im, povedal Václav Havel v Bratislave, na diskusii k dvadsiatemu výročiu Novembra. V čase, keď bolo treba transformovať nefungujúce plánované hospodárstvo na fungujúce trhové, sa najdôležitejšími postavami sa stali ekonomickí experti, keďže humanitní intelektuáli, ktorí boli nositeľmi myšlienky demokracie a ľudských práv, nemali na túto úlohu kvalifikáciu. Rola intelektuála, ktorý sa vyjadruje k problémom spoločnosti, vo všeobecnosti, nielen v postkomunistickom svete, v posledných desaťročiach mizne. Akoby sa spoločnosť už zaobišla bez intelektuálnej reflexie a intelektuáli zasa bez spoločnosti. S časom všeobecného zneistenia však prichádza znovu čas fundamentálnych otázok a s ňou čas intelektuálov a ich zodpovednosti.

Bilancia protestu
Predchádzajúce dva roky boli rokmi nečakaných masových protestov, ktoré sa  postupne dvíhali takmer vo všetkých regiónoch sveta – ich podoby sú neporovnateľné, keď že v demokratických krajinách ľudia prejavovali svoje pobúrenie, ale v diktatúrach pritom čelili násiliu a nasadzovali a nasadzujú životy. Tým, čo tieto protesty majú spoločné, je dynamika, ktorú jej dáva blesková mobilizačná schopnosť sociálnych sietí. Akú skúsenosť nesú tieto protesty? Slavoj Žižek, ktorý rečnil na k zhromaždeniam protestujúcich, pred niekoľkými mesiacmi napísal, že celé hnutie Occupy bolo napokon len logickým protestom „zamestnaneckej buržoázie“. Naproti tomu hlavným nositeľom protestov v Rusku bola buržoázia, ktorá – podľa diagnóz analytikov – je už vo svojich základných potrebách zabezpečená a začína jej naliehavo chýbať sloboda, občianska dôstojnosť a občianske práva. Je medzi týmito protestmi priepasť? Aké ideológie sa k nim pridávajú a aká je ich bilancia?

Zdroje nenávisti
Napriek tomu, ako často prichádzajú správy o nečakaných výbuchoch násilia, v skutočnosti žijeme vo svete, pre ktorý je naopak charakteristické, že násilia v priebehu dejín ľudstva globálne jednoznačne ubúda, tvrdí americký kognitívny psychológ Steven Pinker, a zdôvodňuje to narastaním sebakontroly a racionálneho správania. Násilie spúšťa nenávisť, ktorú podľa Pinkera produkujú myšlienky a myšlienkové systémy, ktoré majú v sebe zakódované násile.  Nevedie však takáto úvaha v konečnom dôsledku k spochybňovaniu slobody myslenia a slobody prejavu?  V šoku z bezmedznej nenávisti, ktorá akoby z ničoho nič vyšľahla v teroristickom akte vraha v Nórsku, sa znovu otvorila diskusia o zodpovednosti ideológií a v konečnom dôsledku zodpovednosti slov za násilie, aj keď samy osebe k násiliu priamo nepodnecujú. Osobitne živým priestorom nenávistných ideológií je Stredná Európa.  V niektorých krajinách je v posledných rokoch čoraz viac šokujúco brutálnych zločinov namierených proti Rómom. Ako sa má spoločnosť stavať k „nebezpečným slovám“? A ako sa k nim má stavať, keď sa –  ako v Maďarsku –  stávajú súčasťou spoločenského mainstreamu?

Lži demokracií
Vedomie, že vedľa verejnej moci a verejne priznanej ekonomiky ešte existuje neverejný a voľným okom neviditeľný svet, v ktorom sídli skutočná moc a s ňou spojené veľké peniaze,  je, aspoň v s strednej a východnej Európe, univerzálne. V časoch kríz ľudia nadobúdajú dojem, že práve táto moc, ktorá chce zostať skrytá, ovláda ich životy. Vedomie, že celý systém, ktorý ich obklopuje, je postavený na lži, začína byť neznesiteľné.  Do akej miery je tento pocit opodstatnený? Je vôbec svet súkromných peňazí od štátu a od sveta politiky? Prečo je aj demokratický systém, rovnako ako diktatúra, náchylný na to, aby ho ovládla korupcia? Prečo pobúrenie zo skorumpovanej moci tak často pomohlo nastoliť moc ešte skorumpovanejšiu? Český filozof Václav Bělohradský tvrdí, že slovo korupcia a boj s korupciou nemá zmysel, pretože bráni vidieť hlbšiu podstatu problému. Čo je touto hlbšou podstatou a ako si s ňou môžu poradiť intelektuáli? Ako si s ňou môže poradiť verejnosť?

Vyprázdnený svet
Nemecký antifašista a teológ Dietrich Bonhoeffer v textoch, písaných v nacistickom väzení uvažoval o hlúposti. Vysvetľoval, že hlúposť nespočíva ani tak v nedostatku inteligencie, a nie je ani tak individuálnou, ako kolektívnou vlastnosťou. Skôr než vlastnosťou je stavom, v ktorom strácame schopnosť autonómne myslieť a dôverovať vlastnému úsudku a preberáme  namiesto neho hotové schémy, a tým hlúposť umožňuje totalitným ideológiám víťaziť. O niekoľko desaťročí neskôr fenomén internetu postupne ruší komunikačné monopoly akejkoľvek ideológie, a zavádza permanentnú komunikáciu všetkými smermi. Do akej miery je koniec ideologických monopolov aj ochranou pred hlúposťou? Je povrchnosť menej nebezpečnou formou hlúposti? Francúzsko-bulharská filozofka Julia Kristeva hovorí o tom, že je absolútne nutné udržať si „vnútorný svet“, svet kontemplácie, tvorivosti, umenia, prežívania lásky, ale aj viery, pretože je to jediná možnosť, ako sa zachrániť pred „pred hyperkomunikáciou a robotizáciou“ – a aj pred úbytkom autonómneho myslenia.  Čo môže spoločnosť urobiť preto, aby nespadla do hlúposti?