VI. Panel: O strachu
O slobode a demokracii, o tom, čo vyvoláva strach a ako sa proti nemu brániť diskutovali literáti György Konrád, Radka Denemarková a Robert Menasse. Moderátorka Jana Cviková otvorila diskusiu otázkou, či strach, ktorý dnes zažívame nie je symptómom únavy zo slobody.
Jana Cviková. Foto: Peter Župník
Maďarský spisovateľ György Konrád dal strach do súvislosti so snahou moci privlastniť si jazyk neustálym omieľaním vyprázdnených fráz, ktorých opakovanie vyžaduje aj od občanov. Ak si v nedemokratickej spoločnosti „dakto dovolí používať iné slová, napísať text, ktorý nie je opakovaním, stáva sa podozrivým. Moc trestá odklon od predpísaného textu a tak vzniká cenzúra“. A cenzúra plodí strach: „Keď poruším predpísané pravidlá, musím sa obávať represálií. V tvrdej diktatúre ide o život, v menej tvrdej diktatúre o živobytie.“ György Konrád upozornil na to, že v Maďarsku po dvadsiatich rokoch vzniká nová štátostrana a vládne tam ideológia, postavená na populizme. Je to systém, ktorý chorvátsky spisovateľ Predrag Matvejević nazval demokratúrou. „Tam, kde demokracia nemá hlboké korene, kde sa ľudia nenaučili vysmievať stupidite moci, sa stupidita zmocní celej spoločnosti. Dúfam však, že sa ľudia prebudia a začnú samostatne rozmýšľať.“
György Konrád. Foto: Peter Župník
Nadväzujúc na tému cenzúry česká prozaička Radka Denemarková pripomenula, že autocenzúra je rovnako nebezpečná: „Ľudia si sami stanovujú hranica, ktoré sa boja prekročiť, majú strach pozrieť sa na veci inak“. V Česku, kde dnes slová pravica a ľavica stratili význam a politické strany sa zmenili na osobné projekty podnikateľov Radka Denemarková pociťuje „strach z toho, že sme blahobytná spoločnosť, ale blahobyt agresívne otupuje, mizne solidarita a nešťastní ľudia sú odsúvaní na okraj, aby sme sa nenakazili.“ Keď zmiznú pomocné nálepky (národnostné, náboženské či tie, ktoré určujú politickú príslušnosť), ľudské chovanie je stále rovnaké. „Nesmieme dovoliť strachu, aby nás zlomil a nesmieme sa báť hovoriť aj o veciach ako bolesť, choroba či smrť, ktoré sú spoločné všetkým ľuďom na svete.“
Radka Denemarková. Foto: Peter Župník
Pre rakúskeho autora Roberta Menasseho je strach „život v tieni hrozby, ktorú nedokážeme pomenovať. Strach ako spoločenský úkaz je veľmi rozšírený, je to symptóm toho, že spoločnosť prišla o čosi veľmi dôležité.“ V posledných rokoch nastala zmena paradigmy, ľudia sa zas začínajú domáhať návratu od individuálnej ku ku kolektívnej identite, ktorá sa viaže na minulosť. Prestávame chápať, čo znamená demokracia a k tejto neistote prispieva aj to, že európski politici sú volení v rámci svojich krajín, ale musia robiť politiku 27 krajín. Ľudia sa vracajú k minulosti, ktorú si vedia predstaviť živšie ako budúcnosť. „Narastá strach a to je voda na mlyn pre populistov,“ ktorí sľubujú krásnu budúcnosť. Kedysi na to používali eufemizmy (ako v románe 1984), dnes sa uchyľujú k prázdnym frázam. „A v tom je naša šanca: môžeme sa v budúcnosti zmocniť tohto terénu a začať písať pravdu.“
Robert Menasse. Foto: Peter Župník
V ďalšej diskusii sa panelisti zamerali na európske otázky. György Konrád označil Európsku Úniu za členitú a viacposchodovú stavbu, ktorá ešte nemá pevnú štruktúru. „Nesmieme sa však báť a musíme pristavovať stále nové a nové poschodia.“ Radke Denemarkovej sa EÚ nejaví ako poschodová budova, ale skôr ako dedina s jednotlivými domčekmi, ktorej obyvatelia sa musia dohovoriť. Pokiaľ sa obávajú toho neznámeho a nevysvetliteľného, národná vlajka im dáva istotu. „Mentalita spoločnosti sa mení a v celej Európe pozorujeme, že skúsenosti sú neprenosné a že z historického hľadiska sa všetky národy chcú vidieť ako obete.“ Robert Menasse sa zamyslel nad podstatou demokracie a upozornil na to, že demokracia by nemala zaručovať práva väčšine, ale menšine. „Pre mňa je demokracia kompromis so mnou ako predstaviteľom vzdelaných občanov, ktorí budú vždy v menšine, otázka je, ako zabrániť tomu, aby nás nevyhubili.“ Demokracia, ktorej hlavným prostriedkom sú referendá, rozhodne nie je riešením. „Ak by sa zaviedla v Rakúsku, v priebehu dvoch týždňov by sme mali trest smrti a behom štyroch týždňov by z Viedne odchádzali transporty s cudzincami,“ varoval na záver Robert Menasse.