Proces s Pussy Riot sa stal podnetom pre živú diskusiu o vzťahu moci a slobodného umeleckého výrazu, ale aj o láske a cenzúre. S Michalom Hvoreckým diskutovali Milena Bartlová, Anna Daučíková, Anna Jermolajeva, Bertrand Ogilvie a Alison Klayman.

Michal Hvorecký. Foto: Peter Župník

Česká umenovedkyňa Milena Bartlová vysvetlila, že svoj nedávny článok o Pussy Riot napísala, pretože ju rozčúlilo, že ich prípad sa prirovnáva k procesu s Plastic People of the Universe z čias totalitného Československa. „Toto prirovnanie ruský protest udomácňuje a tým zoslabuje jeho význam.“ Jediné, čo mali oba prípady spoločné bolo to, ako málo ľudí v ich krajine sa o nich dozvedelo. „Sila protestu Pussy Riot je však oveľa razantnejšia než sila českého undergroundu, ktorému išlo o možnosť slobodne tvoriť, zatiaľ čo protest ruských dievčin má silne feministický a protináboženský character a ich umeniu ide o život.“ Dodala, že „umenie, konkrétne vizuálne umenie je vynikajúci nástroj protestu, lebo ukazuje to, o čom sa v spoločnosti mlčí, no čo je súčasne mnohoznačné.“

Milena Bartlová. Foto: Peter Župník

Aj slovenská výtvarníčka a pedagogička Anna Daučíková pokladá protest Pussy Riot za autentické umenie. „Je to výborný projekt, za ktorý by som svojim študentom dala áčko“. Vysoké IQ tohto protestu po formálnej i obsahovej stránky spočíva jednak vo výbere miesta („vstúpili do ikonostasu a rituálu so svojím vlastným ikonostasom a rituálom“), a jednak v samotnom texte piesne: „Kritizuje stav, keď ženská rola na pôde cirkvi je prítomná len cez postavu bohorodičky ako aj spoluprácu cirkvi s vládou a poukazuje na to, že Putina možno zbaviť moci len pomocou nadprirodzených síl a rituálu“. Na 80-te roky, strávené v Rusku Anna Daučíková spomína ako na obdobie, keď sa paradoxne cítila slobodnejšie než v Prahe či v Bratislave. „Doma sme zo všetkého zlého obviňovali okupantov, v Rusku sme mohli viniť len seba, a to nášmu postoju dodávalo čistotu.“

Anna Daučíková. Foto: Peter Župník

Ruská výtvarníčka Anna Jermolajeva uviedla akciu Pussy Riot do súvislosti s celým spektrom protestov, ktoré sa v Rusku odohrali za posledný rok. Spočiatku sa ich zúčastňovalo len niekoľko stoviek ľudí, no po zmanipulovaných voľbách a výmene stráže medzi Putinom a Medvedevom do ulíc vyšli tisícky ľudí. Pripojila sa k nim aj Anna Jermolajeva, ktorá teraz žije v Rakúsku „Keď som to po prvý raz zažila, plakala som od radosti.“ Na ukážke zo svojho najnovšieho filmu dokumentovala  dôvtipné nové formy protestu, napríklad demonštrácia hračiek v Barnaule. „Tento mikroprotest pomocou minimálnych prostriedkov dosiahol maximálny účinok.“  Anna Jermolajeva pripustila, že v porovnaní s protestujúcimi ruskými občanmi sa nachádza  v privilegovanom postavení, lebo žije na Západe a môže si dovoliť viac: „Politici sa pohybujú v obmedzenom rámci, ale umelec má postavenie dvorného blázna.“ Snaží sa však ovplyvniť dianie v Rusku – momentálne sa pokúša zohnať novinárske akreditácie pre študentov, ktorí protestujú pred budovou súdu.

 

Anna Jermolajeva. Foto: Peter Župník

Americká dokumentaristka Alison Klayman poukázala na styčné body medzi prostriedkami, aké používajú Pussy Riot a politicky angažovaným umením čínskeho umelca Ai Weiweia, hrdinu jej celovečerného dokumentárneho filmu. Každý, kto sa v Číne zaujíma o Ai Weiweia vie aj o Pussy Riot; spája ich to, že „vedome provokujú, orientujú sa na medzinárodné médiá a vyvolávajú obrovskú kritiku doma“. Vo svojom filme sa snažila Ai Weiweia zachytiť ako umelca i  aktivistu a ukázať kontrast medzi mediálnou hviezdou a politicky angažovaným občanom. „Prvoradá je pre neho komunikácia, do ktorej sa snaží zapojiť aj verejnosť. Hovorí menej o politických reformách a viac o úcte k individuálnym životom.“  Hoci v Číne o ňom vie len zlomok obyvateľstva. Napriek tomu ho režim pokladá za dostatočnú hrozbu, aby na internete vymazal každú zmienku o ňom.  „Cenzúra je síce účinná, neznamená to však, že jeho posolstvo nie je aktuálne.“

Alison Klayman. Foto: Peter Župník

Francúzsky filozof Bertrand Ogilvie prešiel od Pussy Riot k všeobecnejšej téme vzťahu medzi umením, politikou a účinkami, ktoré ich spájajú. „Hovoríme tu vlastne o angažovanom umení. Hlboké nedorozumenie spočíva v tom, že umenie je založené na vedomostiach.“ V skutočnosti sa umelecká činnosť odkláňa od rámca, definovaného vedomosťami a vzdelaním smerom k gestu, činu a prejavu vôle. „Základným rozdielom medzi vedením a poznaním na jednej strane a umením na druhej strane je, že umenie vytvára nový svet. Umožňuje nám stať sa niekým iným, pretože nám poskytuje miesto pre deidentifikáciu a tým sa stáva politickým.“

Bertrand Ogilvie. Foto: Peter Župník

Vizuálny emblém Stredoeurópskeho fóra, fotografia Petra Župníka, zobrazujúca popadané lístie v tvare srdca, vyvolala v Bertrandovi Ogilviem celý rad asociácií medzi politikou a umením. Podotkol, že obraz lístia zavádza do politiky sentiment: „Môže ich odviať vietor alebo ich odpratať ktosi s metlou,  no môžu aj zakrývať stopy krvi. Temná dlažba navôkol symbolizuje obchodné vzťahy, no dlažebné kocky sa dajú vytrhnúť a hádzať na policajtov. Je to názorná ukážka schopnosti umenia zaviesť nás do podvrstiev vedomia a tým nás premeniť.“ Milena Bartlová pripomenula, že listy v tvare srdca odkazujú na srdiečko v podpise Václava Havla a to, že sa stretávame v novembri, na výročie Nežnej revolúcie. „No evokuje aj to, že sme zohnaní dohromady ako stádo, ktoré sa bráni.“

Foto: Peter Župník