Lucinda Creighton:

Keď v Írsku vypukla kríza, zaujímavé bolo, že írska vláda celý čas popierala, že má problémy. Tvrdili nám, že máme dosť veľké finančné rezervy, no zatiaľ tajne vyjednávali s Medzinárodným menovým fondom o záchrannom balíčku. Ľudí to pochopiteľne nahnevalo: politici na seba najprv nezodpovedne vzali riziko bez toho, aby ľuďom čokoľvek vysvetlili a potom sa vôbec neospravedlnili za to, že nás v podstate oklamali.

Írski občania sa neangažujú, politika ich nezaujíma a sú ňou sklamaní. Ak sa majú zas angažovať, potrebujú väčšiu otvorenosť, čestnosť a charakternosť, inak neuveria, že ľudia ako kolektív si môžu vymôcť zmeny, že sa môžu zmocniť oťaží moci a že politici neplnia svoje funkcie len zo sebeckých dôvodov.

Európske inštitúcie si až teraz začínajú uvedomovať, čo sa deje v krajinách ako Bulharsko či Rumunsko. Mnohí europoslanci sa snažili tieto otázky nastoliť, ale stretávali sa s reakciou: toto je záležitosť pre Radu Európy, nie pre Európsku úniu. Ani jeden členský štát nechce kritizovať iný členský štát za to, že nedodržiava princípy demokracie alebo že porušuje ľudské práva. Pokladá sa to za nevychovanosť. Európska únia si veľmi zakladá na zdvorilosti a nikto sa s týmto problémom nechce pasovať. Musíme sa o to snažiť, hoci si musíme uvedomiť, že to nebude ľahké, pretože my Európania sa vyhýbame všetkému, čo možno pokladať za nevychované.

Justin Wedes:

Spojené štáty majú dlhé a bohaté dejiny demokratických tradícií, ktoré sa pôvodne vzťahovali len na malé skupiny ľudí. Len belosi, ktorí vlastnili pôdu mali právo hlasovať a zohrávať úlohu v demokratickej spoločnosti. Hlavným cieľom väčšiny spoločenských hnutí bolo rozšíriť skupinu ľudí, ktorá môže zasahovať do politiky: začalo sa to hnutím za zrušenie otrokárstva, pokračovalo to hnutím za hlasovacie právo pre ženy až po hnutie za občianske slobody a hlasovacie právo pre černochov. V posledných rokoch však však medzi americkou mládežou rozmáha sklamanie z  demokracie. Čosi podobné sledujeme aj medzi mladými ľuďmi v Európe. V Spojených štátoch vzrastá nedostatok dôvery v politiku a politikov. Po mnohých rokoch protestov, ktoré nikam neviedli – napríklad protivojnové hnutie, ktoré nedokázalo zabrániť vojne v Iraku a Afganistane – tento proces vyústil do hnutia Occupy Wall Street.

Rastú pochybnosti o tom, či obyčajní ľudia, najmä mládež, môžu vôbec ovplyvniť veci verejné. Mládež stráca ilúzie aj z technologických príčin: na jednej strane majú čoraz väčšie možnosti vplývať na svet okolo seba, v politickej sfére to však neplatí.

Posledný trend, ktorý prispieva k strate ilúzií je vzrastajúca ekonomická nerovnosť, ktorá sa najmä v posledných 5-10 rokoch v dôsledku globálneho finančného kapitalizmu prejavuje na celom svete. Finančná kríza odhalila, že vláda všemožne bráni banky a tým podporuje riskantné podnikanie, v dôsledku čoho ľudia končia na ulici. Do dnešného dňa nikto nebol potrestaný a ľudia, ktorí prišli o všetko, sa nedovolali spravodlivosti. Musíme si uvedomiť, že toto nie sú problémy iných, že sú to naše spoločné problémy, že za ne nesieme zodpovednosť aj my a že je na nás zjednať nápravu.

Účastníci hnutia Occupy Wall Street nežiadali nič od vlády. Vyžadovali sme sami od seba postaviť sa proti nerovnosti a nefunkčnej vláde. Ľudia nemusia čakať, kým politici vyriešia problémy, veď politici rovnako ako my netušia, ako na to. Navyše si politikov kupujú korporácie a pokiaľ si môžu napchávať vrecká peniazmi, nemajú záujem riešiť problémy. Peniaze však vždy patrili k politike, na tom nie je nič nové, a preto by sme sa nemali sústrediť na korupciu, pretože to odvádza našu pozornosť od hlavného problému. Ocitli sme sa v situácii, keď naša vláda nereprezentuje záujmy 99 percent obyvateľstva, pretože ju ovládajú záujmy globálnych korporácií.

Aleš Debeljak:

V druhej polovici osemdesiatych rokov predchádzajúceho storočia, keď začali slabnúť dostredivé sily, ktoré dovtedy držali pohromade krehkú juhoslovanskú federáciu, sa na výslnie dostal nacionalizmus. Siahli po ňom všetky krajiny ako po nástroji mobilizácie a podarilo sa im oklamať nadšených občanov, ktorí chceli vstúpiť do Európy. Hlavné heslo, ktoré skandovali ľudia v Slovinsku, v celej bývalej Juhoslávii a vlastne aj v celej Východnej Európe, znelo: návrat do Európy. Opačnou stranou tejto mince bol ústup z Balkánu, tejto brutálnej časti sveta, kde rinčali zbrane a nie pluhy.

Z procesu demokratickej transformácie, trvajúceho takmer dvadsať rokov, vyšli víťazne politické elity, ktoré dokázali pretransformovať politické problémy na etnické a ktorým sa podarilo vraziť klin medzi etnické skupiny, z ktorých sa skladala teraz už neexistujúca krajina. Ukázalo sa, že príbeh, ktorý nám predali ako návrat do Európy, návrat do normálneho života, mal len odviesť našu pozornosť iným smerom. Až teraz začína byť jasné, že tento príbeh nestačil na to, aby európskym národom poskytol súdržnosť a jednotu. A v situácii, keď chýba príbeh, obyvatelia hľadajú súdržnosť, postavenú na etnickom základe. Toho by sme sa mali vyvarovať.

Politika priťahovania opaskov má za následok vzostup hnutí, ktoré možno nazvať protofašistickými. Ak sa demonštrujúce davy v mojej vlasti a v ostatných krajinách na niečom zhodujú, je to presvedčenie, že ak Európska únia politika škrtov, ktorú nám vnucuje, zohrá takú úlohu, akú Medzinárodný menový fond zohral v osemdesiatych a devädesiatych rokoch v Latinskej Amerike, ak sa z nej stane bič, ktorý zasiahne obyvateľov, zbavených práv, Európa bude naďalej rozdelená na usilovných mravčekov na severe a lenivú, pasívnu oblasť na juhu, ktorej neostane nič iné ako hrať kriket.

V spätnom pohľade, dvadsať rokov po páde Berlínskeho múru, by som si dovolil tvrdiť, že Európska Únia je obeťou vlastného úspechu, pretože postupné zmeny sa zavádzali technokratickým spôsobom a až teraz sme si všimli, že finančné trhy prešla trpezlivosť so zdĺhavým rozhodovaním a ľudia prestali dôverovať globalizácii. Počas studenej vojny sme sa snažili správať zdvorilo, nikoho neprovokovať, ale zdá sa, že to už dnes neplatí a v tom – aspoň vo svojej vlasti – začínam vidieť snahu po priamej demokracii, ktorá otvára priestor pre aktívne občianske aktivity, ktoré spočívajú v troch krokoch: 1. úvaha, 2. činy a 3. dlhodobé riešenie. Prvé dva kroky sme už spravili, ale ten tretí zatiaľ ešte nie: ak nie demokracia, čo iné? Tieto tri kroky sú veľmi dôležité: v temnej noci sú všetky kravy čierne.

Ivan Kratev:

Situácia v Bulharsku sa neustále zhoršuje. Momentálne máme vládu, ktorú sme zvolili pred štyrmi mesiacmi, no má podporu len 20 percent obyvateľov. Sedemdesiat percent ľudí chcelo voľby, ale volebná účasť bola minimálna. Ľudia chceli, aby vláda odišla, ale nechceli, aby prišla nová.  Za posledných dvadsaťpäť rokov v Bulharsku ani jednu vládu nezvolili viac ako raz. Ľudia používajú voľby ako verejnú popravu vlády, ktorá je pri moci a vždy na to majú dobrý dôvod.

V amerických filmoch býva dokonca aj záporný hrdina ambivalentný, napríklad môže byť zlý, ale je fešák. Ale v Bulharsku to tak nie je. Čoskoro po voľbách vláda vymenovala za šéfa kontrarozviedky mladého oligarchu, ktorého matka vlastní takmer všetky médiá a ktorého jediná skúsenosť bola, že ho raz vyšetrovali. Takmer šesťdesiattisíc ľudí v Sofii vyšlo do ulíc. Pre vládu to bol šok, prinútili ho, aby sa vzdal funkcie. Ako môže v takejto situácii vláda prežiť? Keďže vedia, že im nikto neverí, ich posolstvo pre voličov neznie: „verte nám“, ale „neverte ostatným stranám, neverte nikomu“. Ľudia sú veľmi otvorení takýmto negatívnym posolstvám.

Študenti, ktorí protestujú v Sofii a okupujú univerzitu sa boja zvoliť si vodcov, ale bez vodcov je ťažké vyjednávať. Prostredníctvom Twitteru môžete vyvolať revolúciu, ale Twitter neumožňuje politický proces.

V Európe sa odohráva čosi veľmi dôležité. Bulharsko je najchudobnejšia krajina Európskej únie. Jeden z hlavných faktorov, ktorý pomohol legitimizovať zmeny bolo to, že ľudia môžu slobodne cestovať, odchádzať zo svojej krajiny kedy sa im chce. Aj táto vymoženosť sa teraz spochybňuje. Mladí ľudia odchádzajú, zatiaľ čo tí starí, penzisti ostávajú doma, vo svojich obciach. Každý štvrtý dospelý Bulhar je v zahraničí a ľuďom sa to nepáči. A otvorené hranice samozrejme znamenajú aj to, že k nám prídu cudzinci, ktorých nemáme radi. Demokracia stráca svoju legitimitu, ale ľudia nemajú alternatívu.

Martin Bútora:

Dnešné problémy možno nevypovedajú natoľko o demokracii ako takej, ale skôr o demokratických procesoch. Súčasný populizmus sa líši od typického pravicového pupulizmu spred desiatich rokov, je to proste výsledok sklamania z etablovaných politických strán, ktoré nemajú žiaden program, alebo majú program, ktorý je príliš komplikovaný. Globalizačný diskurz odsúva nabok politický rozmer, otázku ako by spoločnosť mala byť organizovaná. Ešte stále sa nachádzame v kríze a značná časť obyvateľstva sa cíti ohrozená a oslovujú ich veľmi primitívne heslá. Je to jedinečná a hrozivá situácia, ale nebude to trvať večne.

Foto: Peter Župník