NAŠE LETO SA SKONČILO

ANNA NEISTAT: Medzinárodný súdny tribunálu má obrovský symbolický význam, aj keď obvinení popierajú svoju vinu a nedožijú sa rozsudku. 

ANNA NEISTAT)(Motivuje ma predovšetkým silne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Keď sa stretnete s ľuďmi, ktorí prežili utrpenie v situácii konfliktu, nemôžete len tak odísť a zabudnúť na nich. Pre novinárov, ktorí píšu o zónach konfliktu a pre organizácie ako Amnesty International sa zmazáva hranica medzi tým, čo je miestne a medzinárodné. Napríklad Amnesty International má regionálne kancelárie po celom na svete, niektorí zamestnanci sú miestni, iní medzinárodní, jedno i druhé. No či sú miestni alebo medzinárodní, najdôležitejšie je, že musíme používať tie najpresnejšie metódy, pretože v hre je teraz veľmi veľa. Vždy bolo v hre veľa, ale zdá sa mi, že sme sa svojím spôsobom stali obeťami vlastného úspechu: vplyv ľudskoprávnych organizácií sa zvyšuje, ale aj páchatelia sú neustále rafinovanejší, zakrývajú stopy svojich zločinov.

Dramaticky sa zvýšilo šírenie falošných správ a falošnej propagandy. Tým sa zvyšuje tlak na nás používať čo najdokonalejšie metódy. Preto učíme našich pracovníkov ako získavať informácie, ako hovoriť so svedkami, používame najnovšie technológie, ako satelitné snímky a ďalšie metódy, ktorými si overujeme svedecké výpovede.

Inštitúcia Medzinárodného súdneho tribunálu má obrovský symbolický význam. Aj ak obvinení popierajú svoju vinu a nedožijú sa rozsudku ako to bolo v prípade Slobodana Miloševića,  samotný fakt, že boli postavení pred súd má obrovský význam, aj  pre obete.

PARTY OF LOVE

MAX HARRIS: Láska môže byť protiliekom proti bezcitnému individualizmu, narcizmu a osamelosti, ktoré sú typické pre dnešné časy.

MAX HARRIS)(Antropológ David Graeber hovorí, že  politika je predovšetkým bojom o určenie toho, čo je v živote hodnotné a zmysluplné. Vychádzajúc z jeho pohľadu na politiku, som sa dostal k politike, postavenej na hodnotách – motivovanej hodnotami, ktorá stelesňuje hodnoty a uskutočňuje ich v praxi. Tu však vyvstáva otázka – aké hodnoty? Pre mňa tou hodnotou, o ktorej by sme mali hovoriť viac v súvislosti s problémami našich čias, je láska. Naše sociálne vzťahy sú poškodené, narušené výstrelkami kapitalizmu. V niektorých krajinách naše medziľudské vzťahy utrpeli v dôsledku kolonializmu a rasizmu a, ako sa s plnou silou ukázalo v posledných týždňoch, aj patriarchát a mizogýnia poškodili naše vzájomné vzťahy.

Ako by politika lásky mohla vyzerať v praxi? Jeden z príkladov, ktorými by sme sa mohli riadiť je nórsky prístup k výkonu trestu: v Nórsku k páchateľom pristupujú s láskou a starostlivosťou, takže keď sa človek, ktorý spáchal zlo – nechcem tu zľahčovať zlo, ktoré pácha človek, keď sa dopúšťa zločinu – vráti do spoločnosti, miesto nenávisti k tejto spoločnosti cíti ochotu reintegrovať sa do nej. Ďalším príkladom by mohol byť otvorený prístup k outsiderom, k utečencom. Mohli by sme hovoriť o menej represívnom prístupe k sociálnemu zabezpečeniu, ale aj k starostlivosti aktivistov o samých seba, keďže aj aktivizmus patrí do politiky. Viem, že takéto prejavy optimizmu sa stretávajú s cynickou reakciou, no útechu čerpám z toho, že ľudia hovoria o láske už celé storočia. Hudobníci, umelci, náboženskí myslitelia, domorodí obyvatelia, politici a filozofi. Myslím si, že jedným z veľkých kladov lásky ako hodnoty pre našu dobu je to, že môže fungovať ako rámec, ktorý spája tieto rôznorodé tradície. Môže tiež byť protiliekom proti bezcitnému individualizmu, narcizmu a osamelosti, ktoré sú typické pre tieto časy.

PHILIPP THER: Je oveľa ľahšie vyslať rýchle posolstvo nenávisti ako sformulovať komplikovaný racionálny protiargument, takže nenávisti by sme skutočne možno mohli čeliť láskou. 

PHILIPP THER)(Pojem lásky v politike by nám možno mohol pomôcť v boji proti politike nenávisti a strachu, základných prvkov etnického nacionalizmu ako aj súčasného neonacionalizmu, ktorý vidíme v politike po celej Strednej Európe. Počas výskumu utečencov a ako ich ľudia vnímajú som mal nedávno možnosť presvedčiť sa, nakoľko sú sociálne siete presiaknuté touto nenávisťou: nenávisťou k migrantom, utečencom, cudzincom, elitám, ale aj k profesorom a niekedy k takzvaným lživým médiám. Nenávisti sa veľmi ťažko čelí racionálnymi argumentami. Dali by sa použiť normatívne argumenty, ako Ženevský dohovor; praktické a úžitkové argumenty o tom, že spoločnosti, ktoré prijali utečencov, na tom poväčšine získavajú; demografické argumenty o starnúcich spoločnostiach a nedostatku pracovných síl či o tom, že nenávisť sa nevypláca, že spôsobuje materiálne straty. Aj nacionalizmus spôsobuje materiálne straty – ľudia v Maďarsku napríklad zatiaľ necítia materiálne straty, ktoré spôsobuje Orbánov ekonomický nacionalizmus, no pocítia ich v budúcnosti. Ale so všetkými týmito racionálnymi argumentmi sa veľmi ťažko bojuje proti posolstvám nenávisti na sociálnych sieťach. Je predsa oveľa ľahšie vyslať rýchle posolstvo nenávisti na sociálnych sieťach ako sformulovať komplikovaný racionálny protiargument.

Takže láska by skutočne mohla byť protiargumentom proti nenávisti, najmä na sociálnych sieťach. Existuje množstvo stupňov a odtieňov lásky a možno by sme sa mali vrátiť k tomu základnému: bratstvu a solidarite, miluj blížneho svojho. Musíme si však uvedomiť, že je rozdiel medzi súkromnou a verejnou láskou, medzi individuálnym a kolektívnym. Ďalšia otázka je, akým spôsobom komunikujeme toto posolstvo lásky: priamo, tvárou v tvár alebo cez internet? Nazdávam sa, že to môže byť jedna z príčin, prečo je všade toľko nenávisti, či už osobnej alebo anonymnej.  Spomínal sa tu Václav Havel – bol som veľkým zástancom roku 1989 a jeho politiky, postavenej na idealizme. Ale možno je tu dialektická súvislosť s politikou cynizmu, ktorá sa odvtedy rozmáha. Čo ak práve idealizmus tejto politiky splodil súčasný cynizmus?

TOMÁŠ SEDLÁČEK: Navrhujem, aby sme túto planétu nebudovali na vášnivej láske, ale na solidarite, na slabej láske, ktorú ľudia vytvárajú tým, že navzájom obchodujú. 

TOMÁŠ SEDLÁČEK)(Celá štruktúra Európskej únie je istým spôsobom cynická, pretože heslo ‘Make love not war’ (Milujme sa, nebojujme) sme nahradili heslom ‘Make Trade, not War’ (Obchodujme, nebojujme). Toto je základný princíp Európskej únie v kocke. A tento princíp fungoval, mali sme mier a dokázali sme dokonca zabrániť tomu, aby Francúzi nenávideli Nemcov. Zaviedli sme lásku medzi národmi, ale paradoxne nie medzi jednotlivými štvrťami. Brusel je dnes symbolom integrácie, ale aj symbolom dezintegrácie Európy, keď sa pozrieme na bruselskú štvrť Molenbeek. Podarilo sa nám prehltnúť ťavu, ale zadusili sme sa na komárovi.

Základnou myšlienkou Európskej únie je teda: obchodujme, aby sme mali mier, mier je tá hlavná hodnota, o ktorú sa snažíme. Obchod by som nazval druhotnou hodnotou, niečo ako terénne vozidlo alebo rebrík. Podľa Adama Smitha základnou myšlienkou ekonomiky je, že sme bohatí preto, lebo sa špecializujeme, obchodujeme jeden s druhým. Ale obchodovať môžeme len vtedy, keď sme odlišní. Nie sme bohatí čisto preto, že obchodujeme, ale preto, že sme rozliční. Ekonomika a obchod znamená, že aktívne vyhľadávame ľudí, ktorí sú iní.

V poslednom čase sme konfrontovaní s profesionálnymi cynikmi. Cynizmus sa tu spomínal už niekoľkokrát, ja by som k nemu pridal slovo profesionálny cynik. Sú to ľudia, ktorí postavili svoju politickú kariéru na cynizme, na dekonštrukcii všetkých hodnôt, ako napríklad Trump alebo náš český prezident, ktorých zvolili ako symbol nenávisti.

Sú dva druhy lásky: silná, vášnivá láska medzi dvomi ľuďmi, ktorá je ako jadrová sila – ak ju rozbijete, nastane jadrový výbuch; takto sa vyrábajú atómové bomby, takto vzniká energia, ktorá však nemá ďaleký zemepisný dosah. A potom existuje slabší typ lásky, v kresťanskom myslení sa jej hovorí Caritas, no mohli by ste ju nazvať aj solidaritou. Táto láska je slabšia, ale ako zemská príťažlivosť, prejavuje sa na vzdialenosť miliónov a miliónov kilometrov. Chcel by som navrhnúť, aby sme túto planétu nebudovali na vášnivej láske, ale na solidarite, na slabej láske, ktorú ľudia vytvárajú tým, že navzájom obchodujú.

SLAVENKA DRAKULIĆ: Lásku v politike často zneužívajú demagógovia na vyvolávanie emócií a emócie v tomto kontexte sú obvykle nacionalistické.

SLAVENKA DRAKULIĆ)(Všetci si myslíme, že vieme, čo je zlo a ako vyzerá. Poznáme dosť príkladov z dejín, z tých najnovších, ba dokonca aj zo súčasnosti. Nazdávam sa však, že na ilustráciu toho, o čom tu dnes budeme diskutovať, bude užitočné pozrieť sa na to ešte raz – a myslím to doslova.

Pojem zla existuje už od dávnych čias a k základným pravidlám všetkých náboženských vier patrí aj návod, ako proti nemu bojovať. Je zaujímavé, že sme pre to dodnes nevymysleli žiaden lepší, primeranejší pojem.

Na fotografii vidíme vojaka, ktorý kope do tiel mŕtvych či umierajúcich civilistov. Spočiatku je z fotografie ťažké zistiť, k akej armáde patrí či jeho národnosť, vieme však, že záber vznikol 2. apríla 1992 v Bijeljine v Bosne. Zachycuje príslušníkov srbských polovojenských jednotiek, Arkanových ‚Tigrov‘, v ošiali vraždenia moslimských občanov tohto mestečka – neskôr sa tomu začalo hovoriť ‚etnické čistky‘. Bolo to veľmi účinné: v tomto regióne po vojne ostalo len 10 percent pôvodného moslimského obyvateľstva.

Ron Haviv vytvoril fotografiu vojny, ktorejkoľvek vojny. Obsahuje všetky potrebné prísady. No súčasne je to aj obraz občianskej vojny, ľudí, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti, aby sa nepozabíjali emóciami. (…)  Je to bezpochyby obraz zla, prejav ‚kolektívnej identity‘, ako to nazval autor experimentu z Stanfordskej väznice Philip Zimbardo. Alebo obraz odvrátenej strany ľudskej povahy či potenciálnej schopnosti ľudí konať dobro i zlo.

Je to ilustrácia toho, o čo pôjde v tejto diskusii. A je to to, čo musíme zmeniť.

Vychádzajúc zo skúseností z mojej vlasti nemám rada, keď sa slovo láska používa v politike. Často ho zneužívajú demagógovia, aby vyvolali emócie a emócie v tomto kontexte sú obvykle nacionalistické: ‚Miluj svoju vlasť‘, ‚Imigranti, choďte domov‘ – stále tá istá pesnička. Láska v tomto radikálnom význame je podľa mňa nebezpečné slovo, lebo vyvoláva nebezpečné emócie. Kladiem otázku, čia by sme miesto lásky v politike nemali hovoriť skôr o dobrote, o láskavosti. Táto jemnejšia, praktickejšia forma dobroty a láskavosti je podľa mňa opakom zla.

THE WORLD ACCORDING TO GOOGLE 

ROMAN MARIA KOIDL: Ak nechcete byť manipulovaní, zrušte svoje konto na Facebooku a v Googli.

ROMAN MARIA KOIDL)(Dostali sme sa do fázy, keď hrozí, že stratíme základy demokracie. Problém spočíva v tom, že 99.9 percent ľudí nechápe, čo sa deje z technického hľadiska. Ľudia si neuvedomujú, do akej miery sú psychologicky manipulovaní, a nielen na sociálnych sieťach. Sociálne siete sú psychologické mašiny a toto využívajú sily, ktorých existenciu si ani neuvedomujeme, spôsobom, ktorý rozrúša základy demokracie a slobody. Musíme sa proti tomuto postaviť a povedať – nie, takúto budúcnosť nechceme.

Google, Amazon, Facebook nám podsúvajú  informácie, postavené na našich vlastných túžbach: vytvorili si psychologický profil každého jedného človeka, ktorý sedí v tejto miestnosti cez Facebook, LinkedIn, Instagram a iné sociálne siete. Dokonca ak na týchto sieťach nie ste, vedia o vás, pretože tam sú vaši známi a poskytujú im tieto informácie. A na ich základe vám tieto firmy posielajú informácie šité na mieru, ktoré sú mikrocielené presne na vás a vychádzajú z vášho psychologického profilu. Psychometrické metódy umožňuje posielať správy toho najhoršieho druhu, vyvolávať agresivitu a úzkostné stavy. Tieto veľké organizácie nás manipulujú tým, že apelujú na naše strachy a agresivitu. A na tieto cielené informácie reagujeme tak, že si pomyslíme: áno, presne toto si myslím, toto cítim. Z nás všetkých sa stávajú demagógovia: novým demagógom si ty sám.

Ale ešte väčšie nebezpečenstvo znamená umelá inteligencia a stroje, ktoré sa sami učia: ak dopustíme, aby to pokračovalo, môže to byť nebezpečnejšie ako jadrová technológia, môže to znamenať koniec ľudstva, ako varoval Stephen Hawking.  Nemôžeme dovoliť, aby za nás rozhodovala nejaká vyššia inteligencia. Preto potrebujeme etickú diskusiu o umelej inteligencii a strojoch, ktoré sa samy učia. Ak nechcete byť manipulovaní, jediné, čo môžete spraviť, že zrušíte svoje konto.

ANDRÉ STALTZ: Jediný spôsob, ako sa ubrániť,  je celkom odísť zo siete. Keď je zle – naskáčte do záchranných člnov! 

ANDRÉ STALTZ)(Google a Facebook boli spočiatku zaujímavé firmy, ktoré sme občas používali, len nedávno sa stali tými, ktoré používame neustále. Väčšinu najčastejšie používaných 10 webov vlastní Google a Facebook, alebo ich ovláda nepriamo. Nechcem tvrdiť, že to robili so zlým úmyslom, skôr si myslím, že ich motiváciou bol vlastný prospech a kapitalizmus. Keď ľudia chcú komunikovať, chcú to robiť efektívne a dávajú prednosť spôsobu, ktorý je jednoduchý a rýchly pred takým, ktorý je bezpečný – ľudia nemajú dostatočné technické vedomosti na to, aby to pochopili. Keď vznikal Internet, v systéme bola chyba, ktorú spočiatku nikto nepokladal za dôležitú: nebolo dosť IP adries, čo znamená, že všetky počítače na svete sa nemôžu pripojiť k internetu komunikovať priamo jeden s druhým, ale cez niekoľko superpočítačov. Napriek tomu, že už existuje IP verzia 6, pomocou ktorej by sa správy dali odosielať priamo, nedostatok adries sa umelo udržiava, lebo je to dobrý kšeft.

Firmy ako Google a Facebook sa spočiatku snažili ponúknuť používateľom čo najpríjemnejšiu užívateľskú skúsenosť a tie najlepšie podmienky. Postupne sa etablovali ako najlepšie do tej miery, že sme začali prichádzať o ostatné možnosti. Z najlepšej možnosti sa stali jedinou možnosťou. Dôležitú úlohu zohráva aj otázka spolupatričnosti: ľudia chcú patriť do tých istých sociálnych sietí, do ktorých patria všetci ich priatelia. Facebook je psychologická mašina a musí ňou byť kvôli reklamám – a v tom je práve problém. Všetky tieto systémy vytvárajú podmienky pre vznik totalitných režimov, kde vám jeden človek prikazuje, čo máte robiť.

A umelá inteligencia je tiež veľmi nebezpečná: prístroje ako smartfóny umožnia ľuďom konkurovať umelej inteligencii. Kedysi ľudia stavali bunkre, kam sa chceli ukryť pred jadrovým nebezpečenstvom. Jediný spôsob, ako sa ubrániť  je celkom odísť zo siete. Keď je zle – naskáčte do záchranných člnov!

RADKIN HONZÁK: Stále si myslím, že lidé raděj dělají dobro, než páchají zlo.

RADKIN HONZÁK)(V předcházejícím bloku se mluvilo o lásce, ale zapomnělo se na elementární emoci, kterou je strach. Před 250 milióny let, ve čtvrtek odpoledne, se tady objevili dinosauři. Ti dinosauři měli malinký mozek a v tom mrňavým mozku měli takový shluk nervových buněk, kterému říkáme jádro, které se podobá mandli, a tak mu říkáme amygdala. Dinosauři měli tu amygdalu jako základ emočního světa nebo všech emocí, který tady jsou od těch dob. Amygdala umí dvě věci: strach a vztek, a k tomu umí tři povely: ztuhni, útoč nebo prchej. Dinosauři posléze vymřeli, nicméně amygdala tady zůstala a když si představíme mozek těch savců, tak tam je šest základních emocí, a taky ta amygdala je pořád v našem mozku s tím strachem a vztekem, které jsou hned vedle sebe –je to otázka poměru minimálního množství adrenalinu a noradrenalinu, jestli já budu útočit nebo prchat. To jsou ty základní emoce, se kterými se dobře manipuluje.

Je zásadní rozdíl mezi komunikací tváří v tvář a komunikací na těch sociálních sítích. Já tedy předesílám, že já nemám ani mobil, tím méně chytrý, tím méně sociální sítě. Nicméně vím, že když my spolu mluvíme, 70 procent sdělení je neverbální, kdežto na sociálních sítích jsme odkázáni na to, co tam ten člověk napíše, fotky, který tam dá. Člověk je tvor stádní, nicméně pro tu svoji skupinu my máme svoji kapacitu, vejde se nám tam 95 lidí, to je náš kmen. Ta stádnost je, že my potřebujeme někam patřit. Milgramův pokus ukázal, že 70 procent lidí je ochotno mydlit své bližní 450 volty na příkaz nějakého blbého laboranta. Zimbardův experiment ukázal, že 90 procent lidí v určitým způsobem nastavených podmínkách bude dělat věci, které ani by je nenapadlo, že by je měli dělat.  Ta stádnost těch 65 procent se vyznačuje ochotou vzdát se svobody. Ty dvě třetiny netouží po svobodě, protože svoboda nese určitou samotu a riziko, že budu odpovědný za své kousky. Kdežto když patřím do té masy, tak budu její součást.

Nicméně si stále myslím, že lidé raději dělají dobro, než páchají zlo.

VINCENZO SUSCA: Kontrolu nad technikou strácame už od čias renesancie: delegovali sme technike svoje ľudstvo.

VINCENZO SUSCA)(Keď sa dobre pozrieme na históriu modernej komunikácie, vidíme, že nastala paradoxná situácia: čím ďalej tým viac ľudí sa zapája do verejného vyjadrovania. Sprevádza to však  zvyšovanie kontroly a určitý druhom zvyšovania submisie. Máme bezpochyby väčšiu možnosť prehovoriť v porovnaní s predchádzajúcim obdobím:  pred časom sa v televízii vynorili nové druhy vysielaní, kde niektorí obyčajní ľudia dostali možnosť stať sa protagonistami. Dnes na sociálnych sieťach máme slovo všetci, každý hlupák môže vyjadriť svoj názor. Sme oveľa slobodnejší v porovnaní s minulosťou, ale zároveň sme aj oveľa závislejší.

Naša moderná kultúra sa zakladá na Descartovej predstave slobody: Cogito ergo sum, ktorý pokračoval: som v pevnosti môjho ducha.No dnes si myslíme, že náš obraz, naše telo, už nepatria iba nám a dokonca sa nám to páči. Pokladáme skúsenosť za autentickú len vtedy, keď sa o ňu podelíme s inými. Hovorím tomu konektívna aktivita: cítime potrebu spovedať sa a posúvame informácie o sebe ľuďom, ktorí sú nám blízki. No sú aj ľudia, neviditeľná ruka, ktorá tieto informácie kradne, využíva ich.

Hovorilo sa tu o tom,  že sme stratili schopnosť ovládať techniku, že už nie sme autonómni. No v skutočnosti techniku nevieme kontrolovať už od renesancie: delegovali sme jej svoje ľudstvo. Industrializácia znamenala aj industrializáciu ľudskej bytosti a teraz sa tieto procesy završujú. Atómová bomba, Druhá svetová vojna, koncentračné tábory priniesli koniec modernity. Musíme si uvedomiť, že sme sme posunuli svoju moc strojom a už ju nezískame naspäť, či sa nám to páči alebo nie – žijeme v čase, ktorému by sme mohli hovoriť posthumanizmus.

Jediné, čo nám ostáva je aplikovať myšlienku Jeana-Paula Sartra o slobode: je to spôsob slobodne robiť to, čo sme nútení robiť. Človek už nie je v centre sveta, bol prekonaný technikou, ale aj tým, ako sa zvrátila príroda – sú tu klimatické zmeny, prírodné katastrofy. Slobodu môžeme nájsť len tam, kde nie je: už sa nemôžeme odtrhnúť z reťaze, sme ňou spútaní, ale môžeme sa pokúsiť nájsť spôsob ako sa v tejto reťazi tešiť, ako v nej tancovať.

AKO SA Z DOBRÉHO ČLOVEKA STANE ZLÝ?

AVISHAI MARGALIT: V Afrike je v súčasnosti v pohybe 25 miliónov ľudí. Niektorí z nich zaklopú na dvere Európy, či sa vám to páči alebo nie. Buď pomôžete Afrike postaviť sa ekonomicky na nohy a budete ochotní do toho investovať, alebo budete musieť tomuto pohybu čeliť.

AVISHAI MARGALIT)(Máme tendenciu glorifikovať a estetizovať zlo, a to už samotnému slovu dodáva akúsi diabolskú podstatu, ktorá má svoj pôvod v náboženskom videní sveta. Pripisujeme zlu nadprirodzené vlastnosti a sme ním fascinovaní. Je zaujímavé, že som sa nemohol odtrhnúť od Danteho Pekla, ale pri jeho Raji som sa šialene nudil. Dobro je proste nudné a zlo je zaujímavé. Preto hrozí nebezpečenstvo, že si zlo budeme romantizovať tým, že mu pripíšeme estetické vlastnosti, napríklad v literatúre.

Šíri sa pocit, prinajmenšom u ľudí v istom veku, že sa v istom zmysle vraciame do začiatku tridsiatych rokov minulého storočia, že sa zbiehajú tmavé mračná, že všetko to, čo liberáli triumfálne vítali – Fukuyama dokonca hovoril o konci dejín – že to všetko je nezmysel. To všetko je teraz ohrozené na rozličných miestach a v tom všetko počuť ozvenu strašných vecí, ktoré sa udiali v neskôr, po tridsiatych rokoch. Strach je preto opodstatnený a nemyslím si, že je prehnaný a hoci si nemyslím, že sa sme svedkami návratu nacizmu, čosi hrozivé sa blíži.  Musíme to pochopiť a nesmieme strácať čas.  to všetko je ohrozené

V knihe The Decent Society (Slušná spoločnosť) rozlišujem medzi slušnou a civilizovanou spoločnosťou. Civilizovaná spoločnosť je taká, v ktorej sa ľudia navzájom neponižujú a slušná spoločnosť je taká, v ktorej inštitúcie neponižujú ľudí. Napríklad socialistické Československo nebolo slušné, ale bolo civilizované, a rovnako si môžeme predstaviť Českú Republiku, ktorá bude slušnejšia, ale menej civilizovaná. O dvadsať rokov neskôr musím so smútkom konštatovať, že Česká republika sa nestala spoločnosťou, ktorá je aj slušná aj civilizovaná.

Nazdávam sa, že skúškou ľudskosti v tomto storočí bude prisťahovalectvo. Keď hovoríme o morálke v politike, obvykle nám ide o to, či spoločnosť prerozdeľuje prostriedky spravodlivo alebo nespravodlivo. Podľa mňa je to však druhotná otázka a prvotné je to, kto je členom spoločnosti, v ktorej sa tieto zdroje rozdeľujú. Nejde tu len o romantickú, gýčovitú predstavu iného, cudzieho ako nášho brata. Je to politická otázka toho, podľa čoho sa rozhodujeme, kto sa stane členom spoločnosti a čo vyplýva z toho, že niekoho prijmeme za svojho člena. Myslím, že toto je náš najväčší problém a bude to aj najväčšia skúška liberalizmu v tom najširšom slova zmysle.

Angela Merkel sa zachovala veľmi slušne a odvážne, keď prijala 800 000 utečencov. Ale keď sa pozrieme na Jordánsko, moju susednú krajinu, vidíme, že prijali tri a pol milióna utečencov z Iraku a zo Sýrie a z celého regiónu. Pritom je to maličké púštne kráľovstvo. No nikde sa o tom nehovorí, nedostali žiadne dobré body za pohostinnosť či za to, že sa o svoje úbohé prostriedky delia s utečencami. Ide o to, že v Afrike je v súčasnosti v pohybe 25 miliónov ľudí. Niektorí z nich zaklopú na dvere Európy, či sa vám to páči alebo nie. Buď pomôžete Afrike postaviť sa ekonomicky na nohy a budete ochotní do toho investovať, alebo budete musieť čeliť tomuto pohybu. Nepriateľská a panická reakcia na prisťahovalectvo v mnohých krajinách, kde ľudia v živote nevideli cudzinca ani len z diaľky je desivá. A približuje nás k predstave zla.

Väčšina ľudí v mnohých krajinách má pocit, že liberalizmus ich už neinšpiruje. Pripadá im ako falošná, elitná ideológia, ktorú im vnucuje najvyšší súd či ústava. Ľudia si to spájajú s cudzincami a menšinami, proti nám, ľudu a politikov, ktorí hovoria za nás, za ľud, za nás, čo sme tu doma, čo sem patria, to sú ozajstní ľudia, ktorí predstavujú zdravý rozum a nie akési nezmyselné nadnesené myšlienky. Toto sa dialo v tridsiatych rokoch a deje sa to aj dnes. Môžete tomu hovoriť populizmus alebo mierny fašizmus, každopádne to naberá na sile. A navyše liberálne zmýšľajúci ľudia hovoria, že pravda sa vytratila z diskurzu: je reč o falošných správach a médiách. Trump je predstaviteľom všetkého tohto, akoby na pravde nezáležalo, môžete si protirečiť koľko len chcete, všetko sa vám prepečie. Mnohí jeho zástancovia si však nemyslia, že hovorí pravdu v zmysle overených faktov, ale že vyjadruje pravé pocity hnevu, podozrenia voči cudzincom a tak ďalej. Sú presvedčení, že politické obmedzenia, politická korektnosť, to všetko je len etiketa elít, ktorá obmedzuje skutočné ľudské cítenie. A myslia si, že prišiel čas vyjadriť to, čo cítia a dať to pocítiť takzvaným intelektuálom.

Keď Hannah Arendt prvý raz použila výraz banalita zla, nerozlišovala medzi pôvodcami zla a s tými, čo sa zlu podvolia, poslúchajú pôvodcov. Väčšina tých, čo sa podvolia, a je to drvivá väčšina, sú banálni, obyčajní ľudia, ktorí poslúchnu, ak nastanú vhodné podmienky. No otázka je, či tí pôvodcovia sú skutočnými podnikateľmi zla. Podľa mňa Heydrich nebol vôbec banálny. Ani tí ľudia, čo vymysleli nacistickú mašinériu, neboli banálni. Zdá sa mi, že Hannah Arendtovú pomýlilo to, že Adolf Eichmann vyzeral ako nenápadný úradník, ktorým ona so svojou snobskou výchovou pohŕdala. Ale Eichmann bol predovšetkým podnikateľom zla, bol to mimoriadne vzdelaný človek, pred vojnou sa naučil hebrejsky, aby svoju prácu mohol dobre vykonávať, študoval Halachu, židovské zákony.

Rozlišujem medzi riedkymi a hustými medziľudskými vzťahmi. Môj vzťah k rodine je hustý, ale k cudzím ľuďom mám riedky vzťah. Ďalší rozdiel je medzi etikou a morálkou. Etikou sa riadia husté vzťahy: priateľstvo, láska, atď. Morálka riadi riedke vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa nestretávame. Toto je vzťah, ktorý mnohí majú k cudzincom, ľuďom, ktorí k nám nepatria, tí akoby sa nerátali a tak neplatia pre nich etické obmedzenia. Myslia si, že na to, aby boli etickí, stačí ochota obetovať sa za vlastný kmeň, národ či vieru, niečo, k čomu patrím, k čomu mám vrelý vzťah. Väčšina pocitov, súvisiacich so zlom vyplýva z etiky, zbavenej morálky: keď sa rátajú len vrelé vzťahy, moji najbližší a zbytok môže ísť do pekla. Neverím, že ľudia sú zlí vo svojej podstate – obyčajne sú citovo pripútaní k tým, ku ktorým patria. Ale čo s tými, ktorí k nám nepatria? To by som chcel zdôrazniť. A práve preto je prisťahovalectvo taká dôležitá otázka.

Prípady, ktoré sa stali ukazovateľmi neľudskosti nie sú len zločinmi – najmä v prípade zločinov proti ľudskosti – ale podrývajú samotný pojem morálky. Nejde len o to, že sú zlí, lebo zabíjajú iných ľudí, ale (a myslím, že práve to bola podstata nacizmu) že podrývajú morálku myšlienkou, že existuje nadradený národ a tí ostatní nie sú ľudia. Zo Slovanov mali byť otroci, Židia mali byť zlikvidovaní atď. Keď máme do činenia so zločinmi tohto typu, ide o hraničný prípad a takéto extrémne prípady sú neodpustiteľné.

Zlo často spočíva v tom, že sa naruší symetria ľudskosti. Môže sa narušiť dvojakým spôsobom: buď ponížiš obeť tak, že prestáva byť človekom – napríklad väzni v koncentračných táboroch boli špinaví, vyzerali ako kostry, potom s nimi môžeš zaobchádzať, akoby ani neboli ľuďmi, zbaviť sa ich je takmer akýsi hygienický zásah, ktorý s morálkou nemá nič spoločné. Druhý spôsob narušenia symetrie ľudskosti je keď páchateľ sám zo seba spraví divé zviera, napríklad tak, že sa opije. Takto to robili kozáci predtým, ako vyrazili na pogrom či Mexičania v hollywoodských filmoch. Symetria ľudskosti je narušená: buď ty nie si človek, alebo ja už nie som človek, som divý zver a môžem si robiť, čo chcem.

AKO SA NESTAŤ ZLÝM?

MICHAL HAVRAN: Nemyslím si, že voliči neonacistov na Slovensku vedome volia zlo, nie sú to satanisti – jednoducho neveria v dobro.

MICHAL HAVRAN)(Dejiny sú špeciálnym typom inštitúcie, ktorá pôsobí v našej kultúrnej a politickej psychike. Rozdelenie Československa bolo aktom násilia nie preto, že sa na nás dopustili násilia inštitúcie, ale že násilia sa dopustili naše vlastné dejiny. Keď porovnáme to, čo sa odohralo v bývalej Juhoslávii začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia s tým, čo sa odohralo u nás, v očiach sveta sme z toho vyšli ako morálni víťazi, pretože sme sa navzájom nezabíjali. Ale v porovnaní s tým, čo sme si pre našu krajinu sľubovali v roku 1989, sme utrpeli porážku. Bola to prvá zakladajúca porážka v dejinách našich dvoch krajín a dnes vidíme rovnaké symptómy, nedostatky a nedostatok morálky v politike ako v Českej, tak aj Slovenskej republike.

Môj profesor morálnej teológie mi povedal, že zlo je nežiadúca, prebytočná energia stvorenia sveta: vychádzal z predstavy veľkého architekta, ktorý vytvára božské bytosti či predmety, a zbytok je zlo, podobne ako keď stolár vyrába stôl, potrebuje na to drevo, ale zbytok spadne na zem a je nepoužiteľný. Nemyslím si, že voliči neofašistov na Slovensku sa vyznajú v morálnej teológii a nemyslím si ani, že vedome volia zlo. Nie sú to satanisti, jednoducho neveria v dobro. Veľa ľudí si myslí, že dobro sa vyparilo z tohto sveta a že prestala existovať voľba medzi dobrom a zlom. Keď si zapnete Netflix alebo idete do kina, vidíte príbehy o zle, ktoré už nie je v tomto svete: evakuovalo sa niekam, kde už nie je škodlivé, premenilo sa na akčný film, na zábavu. V kolektívnej fantázii ľudí, kŕmených akčnými filmami ako Batman, X-men a pod. je zlo bezpečne odložené do filmov a skutočné zlo vo svete neexistuje. Takže keď volím neonacistov či populistov alebo miernych populistov, nie sú to gauneri, lebo skutočný gauner je Joker z Batmana. Až na to, že Viktor Orbán nie je Joker z Batmana.

KEITH LOWE: Musíme sa poriadne prizrieť dejinám, vidieť ich tak, aké skutočne boli a nie tak, ako by sme ich chceli vidieť, ako to vyhovuje našim pocitom osobným či národným. Prvý krok je pozrieť sa na to, čo sme sami vykonali.

KEITH LOWE)(Všetci máme jasno v otázke strachu: človek, ktorý sa bojí často koná nelogicky alebo použije násilie. Nemáme však tak jasno v otázke slobody. To slovo znie krásne, všetci po slobode túžime, ale ak máme úplnú slobodu robiť čo chceme, pootvárame tým dvere zlu. Ako racionálne bytosti musíme vytvoriť hranice pre svoje činy a myšlienky. A inštitúcie slúžia na to, aby vytvorili obmedzenia pre ľudí, ktorí sa neradi správajú racionálne. Inštitúcie sa musia navzájom vyvažovať: preto máme nezávislú tlač, nezávislé súdnictvo, vládu, ktorú sme si zvolili, mali by sme mať niekoľko stupňov vlády: miestnu, národnú a nadnárodnú. Potrebujeme tento systém bŕzd a protiváh, ktorý bráni tomu, aby niektorá z týchto inštitúcií prekročila svoje právomoci.

Najväčšia otázka je, koľko si máme pamätať a koľko máme zabudnúť. Spomienky na historické neprávosti niekedy stačia na to, aby znovu rozpútali vášne a znovu rozbehli kolobeh pomsty. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia ľudia v bývalej Juhoslávii kráčali do masakry v Srebrenici, spievajúc piesne z Druhej svetovej vojny. Ale ani opačný prístup nefunguje: každý, kto prežil traumu vie, že nech sa akokoľvek snažíš zabudnúť, navždy to v tebe zanechá stopy. A Druhá svetová vojna bola obrovská trauma: obzvlášť pre Európu, ale aj pre svet ako taký, zahynulo v nej viac ako jedného percenta obyvateľov. Nemôžeme sa tváriť, že sa to nestalo. Musíme sa poriadne prizrieť dejinám, vidieť ich tak, aké skutočne boli a nie tak, ako by sme ich chceli vidieť, ako to vyhovuje našim pocitom osobným či národným.

Prvý krok je pozrieť sa na to, čo sme sami vykonali. Musíme si položiť otázku: dopustili sme sa niečoho zlého, prečo? Je dôležité začať tým, čo sme spravili a až potom prejsť k príčinám, prečo sa to stalo. Veľmi ma rozčuľuje spôsob, ako si mnohí moji spoluobčania pamätajú vojnu. Bombardovanie Drážďan je jediný moment, kde sme si priznali vinu a prejavili ľútosť, vložili sme sem všetky naše zlé pocity, a zabudli sme na všetko ostatné. A čo Hamburg, Würzburg, Darmstadt…. 200 ďalších miest, ktoré by som mohol vymenovať?

HARIS PAŠOVIĆ: V nás všetkých je zviera. Niekto to zviera v sebe krotí pomocou duchovných príbehov, niekto pomocou futbalu, niekto pomocu Rihanny. Osobne odporúčam Rihannu. 

HARIS PAŠOVIĆ)(Bol by som rád, keby sme uvažovali nielen o tom, ako sa z dobrého človeka stane zlý, touto otázkou sme sa v mojej krajine zaoberali už pred 25 rokmi. Zaujíma ma opačný prípad: ako sa zo zlého človeka stane dobrý a je to vôbec možné? Žijeme v tých istých činžiakoch ako strážcovia z koncentrákov, obeť znásilnenia a znásilňovač často žijú v tej istej dedine alebo meste, keď si idete na trh kúpiť med, je dosť možné, že si ho kupujete od masového vraha.

Dovoľte, aby som uviedol veľmi prominentný príklad muža, ktorý sa zmenil k dobrému. Tento človek sa volá Aleksandar Vučić a začiatkom deväťdesiatych rokov bol radikálnejší ako Miloševc, bol mladým členom extrémistickej strany. Dnes je to prezident Srbskej republiky. Počas útoku na Srebrenicu bol poslancom v srbskom parlamente a existuje video, kde hovorí, že za jedného Srba zabijeme sto moslimov. Ale dištancoval sa od svojej minulosti, verejne vyhlásil, že v minulosti hovoril veľké hlúposti, ale posledných päť rokov to už nehovorí a že len osly nemenia názor. Pritom je to dnes najstabilnejší politik v celom regióne, výrazne zredukoval svoj nacionalizmus a pôsobí veľmi konštruktívne v naprávaní bývalých animozít. V Srbsku, ktoré je mimoriadne patriarchálne, vymenoval prvú ženu do funkcie predsedkyne vlády, ženu, ktorá je navyše lesbička. Všetci moji liberálni priatelia v Belehrade hovoria, že Vučić klame, že z neho bude totalitný politik. Ja neviem či klame alebo nie, pre mňa je dôležité to, že sa angažuje veľmi konštruktívnym spôsobom a ak dostane Nobelovu cenu mieru za to, že vyriešil problém Bosny, Kosova či Macedónska, nemám nič proti tomu.

Nemali by sme si nahovárať, že my všetci tu sme dobrí: každý z nás je aj dobrý aj zlý. Emil Cioran hovoril za nás všetkých keď povedal, že každý večer pred spaním si predstavujeme, že našich nepriateľov trhajú na kusy. Nie sme len dobrí, láskaví, trochu konzervatívni či trochu ľavicoví. V nás všetkých je zviera. Niekto to zviera v sebe krotí pomocou duchovných príbehov, niekto pomocou futbalu, niekto pomocu Rihanny. Osobne odporúčam Rihannu.

RASHA KHAYAT: Príbehy umožňujú konfrontovať sa so strachom, poskytujú nám ochranu pred zlom, pretože strach je často základom zla. 

RASHA KHAYAT)(Nedávno ma požiadali, aby som prispela do zborníka k výročiu reformácie. Napísala som esej pod titulom: Prestaňme strkať hlavu do piesku: Nemecko je rasistická krajina! Keď píšem takéto texty, vždy citujem štatistiky, aby som sa poistila: štatistiky, ktoré dokumentujú počet útokov na cudzincov v Nemecku, ale aj systémový rasizmus, napríklad že ľudia s odlišnou farbou pleti alebo s cudzím pôvodom majú menšie šance nájsť si zamestnanie, byt, sociálne dávky atď. Pozvali ma, aby som túto esej prečítala na verejnom stretnutí a keď sa skončilo, prišla za mnou staršia žena, v ruke držala novinový článok, v ktorom sa spomínala moja esej, titul mojej eseje mala podčiarknutý. Prišla len preto, aby mi mohla povedať, že nemám pravdu. Zjavne ju rozčúlilo moje tvrdenie, že v Nemecku je rasizmus: ako si dovoľujem, ako cudzinka, povedať čosi také o svätej nemeckej krajine? Povedala mi, že ona predsa nemôže byť rasistka, lebo pomáha deťom utečencov, ale na kabelke mala odznak AfD. Rada by som poznala definíciu zlého človeka: táto žena je asi babička, ktorá ľúbi svoje deti a vnúčatá, no napriek tomu pokojne príde na verejné podujatie a napadne človeka, ktorého v živote nevidela len pre to, že je tým, čím je. Znamená to, že sa táto žena blíži definícii zla?

Za mimoriadne dôležité pokladám vzdelanie: v Nemecku sa stále zväčšuje medzera medzi tými, čo ho majú a tými, čo ho nemajú, dobré vzdelanie je čoraz viac výsadou elít. Verím v stretnutia a prácu s deťmi, snažím sa ich učiť cez rozprávanie príbehov, lebo príbehy umožňujú konfrontovať sa so strachom, poskytujú nám ochranu pred zla, pretože strach je často základom zla. Takže sa snažím písať a publikovať, inšpirovať a vzdelávať. Za posledných 4-5 rokov v Nemecku pozorujem, že ľudia zatvárajú oči pred skutočnosťou, že v našej spoločnosti je rasistické podhubie. Umelci, spisovatelia, majú tradíciu idealizmu a odporu a preto verím v odboj a nemyslím si, že by sme ho mali prenechať politikom.

HAMID ISMAILOV: Ale možno nevenujeme dostatočnú pozornosť inflácii písaného slova, vďaka ktorej populizmus získava na sile.

HAMID ISMAILOV)(Vo svojej knihe Al-Madina al-Fadila perzský filozof a učenec z 10. storočia al-Farabi píše o ideálnom štáte, ale aj o zle. Zapôsobilo na mňa, že podľa neho zlo nie je hmota, ktorá je zabudovaná do jednotlivca. Ako autora ma zaujíma to, že zlo nie je len skutok: napríklad, ak je v človeku zlo, obžerstvo sa môže zmeniť na obezitu, ale neškodí to druhým ľuďom. Ale, ako hovoríme my Uzbeci, tlieskanie pochádza z dvoch rúk. Zaujíma ma, ako zlo funguje v tomto svete, nezaujíma len diktátor, človek, ktorý zlo vnucuje svetu.

Po ceste sem som myslel na Romana Jacobsona a jeho model komunikácie. Patrí do nej správa, hovoriaci (odosielajúci) a poslucháč (prijímajúci), kontext, kód a komunikačný kanál. Ak tento model aplikujeme na zlo, dynamika medzi páchateľom a človekom, ktorého toto zlo postihlo, sa ukáže oveľa jasnejšie. Kontext môže byť jednoznačný, ako v prípade Rohingov, ale nie je až taký jasný napríklad v prípade Brexitu: je Brexit dobrý alebo zlý? Závisí to od vašej perspektívy a existujú rozlišné stupne a odtiene, o ktorých by sa dalo diskutovať. Potom je tu kanál: v prípade Arendtovej to bol Eichmann, kontextom bola ideológie. Všetky tieto prvky hrajú v komunikačnom modeli rozličnú úlohu, ktorá by mohla pomôcť vysvetliť, čo sa odohráva medzi páchateľom a obeťou. Zlý skutok nie je jednosmerný: páchateľ – obeť. Dynamika medzi jednotlivými zložkami sa neustále mení a mení sa aj náš model reprezentácie v súvislosti s používaním nových technológií, sociálnych sietí, klimatických zmien.

Ale možno nevenujeme dostatočnú pozornosť inflácii písaného slova, vďaka ktorej populizmus získava na sile. Veľkí spisovatelia minulosti, ako Dostojevskij a Tolstoj, boli vnímaní ako autority, ich slová mali posvätnú váhu, no dnes už tomu tak nie je. Je to otázka miery: na jednej strane zvyšujeme slobodu pre každého, no súčasne hladina šumu prekrýva hladinu komunikácie.

HODINA VZDORU

ĽUDMILA ULICKÁ: Slobodu si treba vybojovať. My sme slobodu dostali bezplatne, ako dar, dostatočne sme si nevážili a tak sme si ju nezaslúžili.

ĽUDMILA ULICKÁ)(Ako študentka som si nevedela predstaviť, že komunizmus sa jedného dňa skončí. Nikto to nedokázal predvídať. Ale vlastne ani neviem, či sa to naozaj skončilo. No slobodu si treba vybojovať. My sme slobodu dostali bezplatne, ako dar, dostatočne sme si nevážili a tak sme si ju nezaslúžili. V Rusku neprebehli lustrácie, a preto sme teraz tam, kde sme. Naše problémy sú hlavne na morálnej úrovni. Sovietska moc ľudí kontrolovala strachom. Teraz ide všetkým najmä o zisk – peniaze sú najdôležitejšie.

V ZSSR boli priateľstvá mimoriadne dôležité, bez priateľov by sme neprežili. Ľudia sa stretávali a viedli nekonečné rozhovory v kuchyni. Moskovská kuchyňa ďalej žije, čajník stojí na stole a za stolom sedia ľudia a rozčúlene debatujú o politike.

Ruská kultúra nie je moja jediná. Som židovka, ale moja židovská podstata je genetická, jediný jazyk, s ktorým žijem, je ruština. Nie je to zriedkavý zjav, Židia to ľudia knihy, v každej kultúre, kam sa pozriete, sú Židia spisovatelia, či už americkí alebo ruskí. Som ruská spisovateľka židovského pôvodu. A pretože ruská kultúra je moja jediná, je pre mňa nemysliteľné roztrhnúť s ňou väzby a preto v Rusku chcem dožiť.

S istým nemeckým priateľom sme objavili spoločnú črtu Ruska a Nemecka – existenciu mlčiaceho pokolenia, ktorí nechce hovoriť o minulosti, o tom, čo prežili v mladosti. Všetko je to prekryté tajomstvom. Obrovským pocitom strachu, strachu hovoriť. Toto je mimoriadne dôležitý pocit pre sovietskeho, ruského človeka, ktorý žije v strachu, že povie nie to, čo má povedať, pozrie sa nie tam, kde by sa mal pozrieť, je to čisto fyziologický strach. Postupne, ako sa od neho dokáže oslobodzovať, stáva sa slobodnejší. No je to veľmi dlhý proces, nedá sa jednoducho prijať zákon, ktorým sa z jedného dňa na druhý ruší strach. Je to úplne prirodzený cit človeka, ako bolesť. Keď zviera začuje nejaký čudný zvuk, bojí sa o seba, o svoje deti, takisto aj človek. Ale hranica strachu a bolesti je rozličná u rôznych ľudí. V Sovietskom zväze hranica strachu ležala veľmi vysoko, všetci sa báli  hovoriť, báli sa susedov, schôdzí, pre každý prípad. Zbaviť sa strachu je dlhý proces, lebo niekoľko pokolení sa vychovávalo v strachu. Ale mladé pokolenie už do istej miery žije bez strachu, majú iné problémy, ale strach ich už nedrží tak ako nás.

Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum