Ivana Šátekovevá

A1_kapa_highress_Page_01 A1_kapa_highress_Page_02 A1_kapa_highress_Page_03 A1_kapa_highress_Page_04 A1_kapa_highress_Page_05 A1_kapa_highress_Page_06 A1_kapa_highress_Page_07 A1_kapa_highress_Page_08 A1_kapa_highress_Page_09 A1_kapa_highress_Page_10 A1_kapa_highress_Page_11 A1_kapa_highress_Page_12 A1_kapa_highress_Page_13 A1_kapa_highress_Page_14
A1_kapa_highress_Page_15 A1_kapa_highress_Page_16 A1_kapa_highress_Page_17 A1_kapa_highress_Page_18

Ivana Šáteková vyštudovala maľbu na VŠVU v Bratislave v ateliéri prof. Daniela Fischera. Svoju tvorbu predstavuje na samostatných výstavách. Jej diela boli zastúpené na viacerých skupinových výstavách na Slovensku i v zahraničí. V roku 2013 sa stala finalistkou ceny Essl Award; v roku 2014 získala Cenu Nadácie Tatra banky. Je členkou kresliarskeho tria Dzive a spolupracuje na časopisoch Bublina a Príbehy 20. storočia. Je tiež členkou ženskej umeleckej úderky Dzive (spolu so Slavomírou Ondrušovou a Natáliou Jarembákovou), ktorá dotvára interiéry a venuje sa aj dizajnu (tridzive.wixsite.com).  Žije a tvorí v Bratislave. Jej zatiaľ poslednou autorskou výstavou bolo Rodinné predstieranie v bratislavskej DOT. Contemporary Art Gallery. „Na začiatku vysokej školy som asi nebola ešte úplne rozhľadený človek a nevnímala som napríklad politickú situáciu, ale postupne som to začala považovať za nutnosť. Veci ma začali škrieť, iritovať a rozhodla som sa, že sa ich budem snažiť meniť. A keďže patrím skôr k hanblivejším ľuďom a neviem hovoriť na verejnosti, mojím hlasom je výtvarné umenie. Ľudové piesne si väčšinou spievame bezstarostne a až v druhej-tretej strofe zistíme, že je v nich veľa krutosti, násilia. Veď pesnička o tom ako si chlapík kúpi tri dubové kyje a bude s nimi biť frajerku, manželku aj deti, to je strašné! Začala som uvažovať, kde sa to v nás berie. Zároveň je na Slovensku veľa skrytého domáceho násilia, alkoholizmu, o ktorých svedčia pijanské piesne. Politické témy som začala spracúvať až po škole a tvrdšie som sa začala rýpať do našej mentality. My sa tvárime ako pohostinní ľudia, ale vždy vieme niekomu pichnúť nôž do chrbta. Toto naše svätuškárstvo ma zraňuje. Ostať ticho by bol pre mňa neznesiteľný pocit. To by bola čistá bezmocnosť.“