Stredoeurópske Fórum 2010 otvoril Martin Porubjak spomienkou na Milana Šimečku, ktorému bola tohtoročná konferencia venovaná. Ako študenta VŠMU ho Milan Šimečka podnecoval k vášnivým dialógom a tak Martin Porubjak účastníkom Fóra zaželal Šimečkovskú slobodu a radosť z dialógu.

Na Porubjakove slová vo svojom príhovore nadviazala predsedníčka vlády Slovenskej republiky Iveta Radičová. Vyjadrila radosť z toho, koho všetkého tu strela a nádej, že sa na Fóre bude viesť dialóg o tom, čo je najvzácnejšie pre ľudskú dôstojnosť – o slobode. Slobodu označila za jednu z troch hlavných hodnôt, ktorými sa riadi; ďalšími sú zodpovednosť a tolerancia.

V Prvom paneli nielen o rómskej otázke diskutovaliZygmunt Bauman, György Dragomán, Mircea Cartarescu, Jáchym Topol, Jeanette Maziniová a Franzobel.

Panel moderovala Slavenka Drakulić.

Účastníčka Stredoeurópskeho fóra 2009, chorvátska spisovateľka Slavenka Drakulić, sa do Bratislavy vrátila v úlohe moderátorky Prvého panelu. V úvodnom slove zdôraznila, že problém nie sú Rómi, ale strach. Pravicové strany v pätnástich krajinách sa vezú na vlne strachu a xenofóbie, ktorá nie je ničím iným ako strachom z odlišnosti. V dôsledku toho sa spoločnosť sa uzatvára miesto toho, aby sa otvárala.

Sociológ a filozof Zygmunt Bauman pripomenul otázku, ktorú si Slavenka Drakulić kládla vo svojej knihe – ako je možné, že z ľudí, ktorí by neublížili ani muche, sa stali vrahovia – a pokračoval vlastnou otázkou. Ako je možné, že napriek obrovským nádejám, že staré nepriateľstvá sa stanú minulosťou a že sa naučíme žiť s inakosťou sa v Európe stretávame s prebúdzaním kmeňových nálad a nepriateľstiev, s návratom odporu voči cudzincom a oživovaniu neznášanlivosti? Cieľom politiky vyhosťovania Rómov z Francúzska, ku ktorej sa roku 2002 a potom zas roku 2010 uchýlil prezident Sarkozy, ako aj podobných opatrení, ktoré v Taliansku zaviedol Silvio Berlusconi je odvrátiť oči verejnosti od skutočných problémov. Prežívame krízu legitimity súčasnej vlády. Túto krízu podľa profesora Baumana spôsobuje to, že vlády nie sú schopné splniť tradičný sľub bezpečnosti – základnej, existenčnej bezpečnosti a dôstojného miesta v spoločnosti. Vlády obmedzili svoju ponuku na najpopulárnejší aspekt bezpečnosti – osobnú bezpečnosť a za týmto účelom rozdúchavajú strach z cudzincov. Podľa Michaila Bachtina sa pozemská moc zakladá na kozmickom strachu, ktorý je pre ľudstvo prirodzený. Oficiálny strach sa však musí vytvárať umelo, tým že sa ľuďom predloží nepriateľ viditeľný v televízii, ktorého možno predstaviť ako mocného, no súčasne dosť slabého na to, aby sa dal poraziť. Je otázne, ako dlho bude takáto stratégia účinná. Podľa profesora Baumana modernita produkuje nepotrebných ľudí. Európa sa modernizovala ako prvá a našla globálne riešenie pre lokálny problém: industrializácia viedla ku kolonializmu a imperializmu. Prisťahovalectvo v minulosti nebolo trvalým úkazom, pretože ľudia sa asimilovali – biologicky sa to dá opísať tak, že cudzia hmota sa premenila na časť vlastného tela. Dnes však už neostali prázdne územia, kam sa možno vysťahovať a ľudia z iných častí sveta teraz prichádzajú do Európy. V Londýne dnes žije sedemdesiat rozličných diaspôr a tie nemajú najmenší úmysel asimilovať sa. Po prvý raz v dejinách sa musíme učiť umeniu žiť permanentne s kultúrnou odlišnosťou. Zatiaľ sme len v začiatkoch. Pohľad na miešané skupinky detí v Anglicku, vracajúce sa zo školy však profesorovi Baumanovi dodáva nádej, že sa dokážeme naučiť žiť s odlišnosťou zaujímavo a vzrušujúco bez toho, aby sme tých druhých nútili zmeniť sa.

Jeanette Maziniová rozprávala o svojej únave z toho, že stále musí odpovedať na tie isté otázky. Neprestáva však písať o živote Rómov, o tom aké to je byť na hranici dvoch svetov. Odmalička chcela byť rešpektovaná, ale pretože je Rómka, rešpekt si vždy musela zaslúžiť – musela vždy ľudí presvedčiť, že má čo povedať. Dodnes ju hnevá, že musela toľko energie vynaložiť na tých prvých pár minút, kým ju ľudia začali počúvať a brať vážne. Nemá rada slovo neutrálne Romka, odmieta meniť slová tak ako sa mení podtón a hrdo sa hlási k tomu, že je Cigánočka. Hlavný problém nevidí v menšine, ale vo väčšine – najmä s ich predsudkami treba pracovať.

Mircea Cartarescu vysvetlil, že korene zla v Rumunsku siahajú hlbšie než v iných krajinách. Päťsto rokov rumunských a romských dejín možno zhrnúť jedným slovom: otrokárstvo. Dokonca aj kláštory v Rumunsku mali otrokov: predávali ich ako dobytok a nútili ich ženiť sa medzi sebou či chceli, či nie. Rómov pripravili o ich historické hodnoty, ba aj o ich meno: z názvu Cigán, ktoré pôvodne znamenalo Egypťan, sa stala nadávka. Rómovia trpeli, stratili svoje hodnoty, boli nútení prestať kočovať a museli sa usadiť. Stala sa z nich masa ľudí bez práva na vzdelanie a slušný život, proste dobytok. A teraz od nich chceme, aby sa správali civilizovane. Rumuni majú povinnosť pomôcť Romom a nezabudnúť, že predstavujú rezervoár odlišnosti a nonkonformizmu. A ako intelektuáli máme povinnosť s týmito výraznými ľuďmi sympatizovať.

György Dragomán hovoril o troch nových pojmoch, ktoré sa v poslednom čase rozšírili vo verejnom prejave v Maďarsku. Čoraz viac sa hovorí o „cigánskej zločinnosti“, a tým sa úkazu zločinnosti dáva etnická nálepka. S týmto trendom sa vlastne nedá bojovať – ak ho chceme poprieť, musíme tento výraz opakovať a tým ho utvrdzujeme. Je to ako džin, ktorý vyletel z fľaše a už ho do nej nemožno vrátiť. Ďalší eufemizmus, ktorý sa zaužíval pre Rómov je „etnická skupina“ – netreba špecifikovať aká, ale všetci vedia, že je reč o Rómoch. V poslednom čase ľudia začali používať terminológiu z Pána prsteňov: o Rómoch hovoria ako o Orkoch a o Židoch ako o Hobbitoch. Je to znepokojúci trend: keď sa zmení jazyk, zmení sa aj skutočnosť.

Jáchym Topol do pesimistickej debaty o diskriminácii Rómov v Strednej Európe vniesol dve dobré správy z Čiech. Prvou je skutočnosť, že romčina sa pred 50 rokmi v Česku konštituovala ako jazyk a odvtedy už vytvorila svoju literatúru. Ako príklad uviedol autobiografický román Eleny Lackovej Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou a diela súčasnej autorky Eriky Oláhovej. Druhá dobrá správa znie, že verejná mienka sa za posledných 20 rokov zmenila. Xenofóbia síce nezmizla, ale štyroch neonacistov, ktorí podpálili dom, kde zahynulo romské dievčatko, súd nedávno odsúdil na dvadsať rokov. Z 200 000 Rómov v Čechách síce 90 000 naďalej žije v getách, zároveň je však čoraz viac ľudí, ktorí im pomáhajú, čo tu predtým nebolo.

Franzobel uviedol príklad rodiny z Kosova, ktorej osud literárne sprevádzal. Rodinu politických utečencov úrady vyhostili po desiatich rokoch života v Rakúsku. Najprv sa zdvihla vlna protestov, ale atmosféra sa zmenila potom ako médiá rodinu kriminalizovali a stigmatizovali. Rakúšan, ktorý ich ukrýval sa stal obeťou nenávistnej kampane. Korene tejto nenávisti treba hľadať v čomsi animalistickom, čo v ľuďoch pretrváva, ak poodhrnieme nános morálky. Prejavilo sa to napríklad v Rwande, keď Hutuovia vraždili Tutsiov. Tento problém sa nedá premôcť politickou korektnosťou, jeho korene siahajú oveľa hlbšie. Franzobel je presvedčený, že len otvorené spoločnosti majú šancu prežiť.

Foto Peter Župník