Francis Fukuyama

    je americký politológ a filozof. Je profesorom medzinárodnej politickej ekonómie na Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore. Slávnym sa stal v roku 1989 knihou esejí Koniec dejín. V roku 1993 vydal ďalšiu knihu Konec dějin a poslední člověk, ktorá vyšla roku 2002 v českom preklade. V českom preklade mu tiež vyšla kniha Velký rozvrat – Lidská přirozenost a rekonstrukce společenského řádu a Politický řád a politický úpadek – Od průmyslové revoluce po globalizaci demokracie. V slovenskom najnovšie Identita – Túžba po dôstojnosti a politika hnevu. „Demokracia, na ktorú sa v súčasnosti útočí, je len skratka pre liberálnu demokraciu a najohrozenejšou časťou tejto dvojice slov je jej liberálna zložka. Demokratická zložka sa týka zodpovednosti, ktorú od držiteľov moci vyžadujú mechanizmy ako slobodné, férové a všeobecné voľby s účasťou viacerých strán. Na druhej strane sa liberálna zložka týka predovšetkým právneho štátu, ktorý obmedzuje moc vlády a vyžaduje aj od tých najmocnejších aktérov systému, aby sa dodržiavali rovnaké všeobecné pravidlá ako obyčajní občania. Inými slovami, liberálne demokracie majú ústavný systém bŕzd a protiváh, ktorý obmedzuje moc volených predstaviteľov. Demokraciu ako takú spochybňujú autoritárske štáty ako Rusko či Čína, ktoré manipulujú slobodné a férové voľby alebo sa bez nich celkom zaobídu. Zákernejšiu hrozbu však predstavujú populisti v rámci existujúcich liberálnych demokracií, ktorí využívajú legitimitu, čo im dáva volebný mandát na to spochybnenie alebo podkopávanie liberálnych inštitúcií. Vodcovia ako Viiktor Orbán v Maďarsku, Narendra Modi v Indii a Donald Trump v Spojených štátoch sa snažia podkopávať nezávislosť súdov tým, že do nich dosadzujú svojich politických zístancov, otvorene porušujú zákony alebo sa snažia delegitimizovať tlač tým, že mainstreamové médiá označujhú za ‘nepriateľov ľudu’. Snažia sa demontovať štátne inštitúcie a prerobiť ich na nástroje, ktoré im nadržiavanú. Nie náhodou sa Orbán vyhlasuje za prívrženca ‘neliberálnej demokracie’. (…) Súčasná kríza liberalizmu nie je nič nové: od svojho vzniku v 17. storočí bol liberalizmus opakovane vystavený terčom útokov zaťatých zástancov komunitarizmu sprava i stúpencov progresívneho egalitarizmu zľava. Liberalizmus vo svojej pravej podobe je však zlučiteľný s komunitárnymi tendenciami a často slúžil ako základ rozmanitých a úspešných foriem občianskej spoločnosti. A je takisto zlučiteľný so snahami progresívcov o sociálnu spravodlivosť: jedným z jeho najväčších úspechov bol vznik moderných prerozdeľujúcich sociálnych štátov v druhej polovici 20. storočia. Problémom liberalizmu je, že funguje pomaly, prostredníctvom debaty a kompromisu a že nedokáže dosiahnuť svoje ciele v oblasti komunálnej a sociálnej spravodlivosti do tej miery, do akej si to jeho zástancovia prajú. Napriek tomu je jasné, že ak sa zbavíme liberálnych hodnôt, dlhodobo tým nedosiahneme nič iné ako vyostrenie sociálnych konfliktov, čo v konečnom dôsledku bude znamenať, že násilia sa znovu stane prostriedkom riešenia rozporov.”
    Foto: David Levene / The Guardian