je kanadský spisovateľ, historik, esejista, akademik a bývalý líder Liberálnej strany a lojálnej opozície Jej Veličenstva. Doktorát z histórie získal na Harvardskej univerzite, kde neskôr prednášal. Pôsobil tiež na akademických pozíciách na King’s College v Cambridge, Torontskej univerzite a v Britskej Kolumbii. V rokoch 2016 až 2021 bol prezidentom a rektorom CEU, v turblentných časoch, keď bola Stredoeurópska univerzita vyhnaná z Budapešti a znovuzriadená vo Viedni, kde momentálne žije. Je laureátom mnohých prestížnych ocenení. V českom preklade vyšli jeho knihy O útěše: jak žít s nadějí v temných časech a Virtuální válka.„Myslím, že o úteche príliš málo hovoríme. Akoby slovo útecha pôsobilo veľmi staromódne; zdá sa, že vykĺzlo z našej slovnej zásoby. Každá naša otázka je teraz politickou otázkou, a mňa útecha zaujíma práve preto, že je na rozhraní. Je to pre mňa zaujímavý pojem z dvoch dôvodov. Po prvé, je na okraji toho, čo sa dá oprávnene nazvať politickým, a spochybňuje našu tendenciu všetko politizovať. Po druhé, je to oblasť, kde slová zlyhávajú. Kedykoľvek sa pokúsite utešiť niekoho, kto prežil strašnú stratu, máte hrozný pocit, že nemáte čo povedať. Veľmi ma zaujíma, ako nás útecha posúva k limitom jazyka, a preto som napísal niekoľko portrétov ľudí, ktorí posunuli jazyk až na hranice toho, čo dokáže, aby utíšili seba, a tiež aby utíšili ostatných. Hoci som sekulárny človek, je šialené, aby sme nevyužili každý kúsok ľudskosti, ktorý môžeme nájsť, a v Žalmoch, Evanjeliách a Skutkoch apoštolov – je v nich veľa ľudskej múdrosti. Sekularizmus sa oslabuje, keď hovorí ,nemáme sa čo naučiť od náboženských tradícií’. Náboženské tradície – kresťanské, židovské či islamské– sú obrovským zdrojom múdrosti o tom, čo znamená byť človekom, a nemôžeme si dovoliť ich nevyužiť. (…) Môj otec bol nábožný, pretože bol ruský emigrant, a kostol v exile bol veľkou útechou, tak ako sú kostoly, mešity a chrámy útechou pre ľudí, ktorí stratili svoj domov. Chodíte do kostola, pretože vám pripomína domov, môžete hovoriť svojím materinským jazykom a uctievať rituály tak, ako ste sa učili ako dieťa. Bol som tým ohromený a dojatý. Problém bol v tom, že nehovorím po rusky, a určite nehovorím staroslovienčinou, takže všetko bolo pre mňa trochu tajomné. Ale moja prvá, prapôvodná skúsenosť s náboženskou vierou bola ísť do kostola s otcom. Matka bola naopak to, čo by môj otec nazval ,bezbožná republikánka’. Takže som vyrastal v akomsi rozdelenom domove. Keď som mal osemnásť, študoval som na Torontskej univerzite, čítal som Humeove Dialógy o prirodzenom náboženstve, mali na mňa devastačné účinky. Pamätám si, ako som sledoval, ako tento veľký rozum reže náboženskú doktrínu svojou racionalistickou žiletkou na tenké prúžky. Neskôr v živote som začal objavovať – a hovorím o tom vo svojej knihe – aká silná bola revolta proti úteche pri tvorbe socialistických a marxistických tradícií. Tieto tradície hovoria, že musíme budovať nebo na zemi, nie v posmrtnom živote, a že útechy posmrtného života držia pracujúcu triedu v otroctve. Tieto tradície budovania spravodlivosti na zemi sú veľmi ušľachtilé a silné, a liberálna tradícia je ich súčasťou. Takže som v istom období života cítil, že ak robíte politiku, mala by byť politikou budovania spravodlivosti tu na zemi. Neskôr som, myslím, začal mať trochu iný pohľad na náboženstvo – moje pochybnosti, otázky alebo ťažkosti, ktoré som začal mať s Humeom, sú v podstate irelevantné. Kto som? Čo viem? S pribúdajúcim vekom sa človek stáva pokornejším voči tomu, čo môže bezpečne vedieť. Myslím, že som teraz otvorenejší voči niektorým náboženským tradíciám než predtým. Možno je to efekt starnutia.“
Foto: Bernadett Szabo / Reuters