Olga Tokarczuk

    najznámejšia súčasná poľská spisovateľka. Žije vo Wroclawi. Vyštudovala psychológiu, píše romány a eseje a je jednou z mála autorov, ktorí sa tešia rovnakému uznaniu u čitateľov ako u kritikov. Je nositeľkou mnohých cien, napríklad Ceny Nadácie Kościelskich (1997) a jej knihy boli preložené do vyše dvadsiatich jazykov. V slovenskom preklade vyšli jej romány Anna In v hrobkách sveta a Dom vo dne, dom v noci, za ktorý roku 1999 získala najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike, poviedky Hra na mnohých bubienkoch a najnovšie román Prevek a iné časy. “Rola spisovateľa bola vždy politická, v najširšom význame slova. Myslím tým vedomý prístup k realite, ktorá nás obklopuje. Podľa mňa takýto prístup mal znamenať, že spisovateľ bude nachádzať zorné uhly, ktoré umožnia vnímať aj nevnímateľné. Spisovatelia a básnici nasvecujú javy, ktoré nedokážeme vnímať, stratili sme tú schopnosť, pretože sme si na ne zvykli a prídu nám zjavné a normálne. To sú veci, ktoré sú – najmä v autoritárskom systéme – často zlé, a násilné. Takýmto spôsobom spisovateľ – aj keď to môže znieť romanticky – plní povinnosť zvonu, ktorý upozorňuje na to, ako náhlivo, zo zvyku prjímame realitu. Myslím si, že neexistuje literatúra, ktorá by ostávala nepolitická v tomto širšom zmysle slova, okrem červenej knižnice. Kvalitná literatúra vždy chce niečo dosiahnuť, je politická. (…) Umenie má moc meniť realitu. Zoznamuje nás s neprístupnými zornými uhlami. Potom, keď si uvedomíme, aký odlišný by set mohol byť, začneme sa správať politickejšie. Máme myšlienky a máme alternatívu. Rola spisovateľa, ktorý prebúdza a rozširuje naše vedomie je tu dokonca ešte dôležitejšia, pretože demokracie môžu otupovať našu spoločenskú citlivosť. Keď sa même dobre a pripadáme si v bezpečí, strácame prirodzený sklon namietať.” A čo si myslí o štátnych vyznamenaniach, ktoré sa spisovateľom udeľovali za komunizmu – v Poľsku a ďalších krajinách? Pýtali sa jej redaktori RFE/RL. Boli to jednoducho úplatky, ktorými si vlády získavali potenciálne nepohodlných? “Pokiaľ si pamätám situáciu v Poľsku pred rokom 89, regime sa vždy snažil kupovať spisovateľov. A establišment s nimi hral veľmi sofistikované hry. Myslím na nášho Jaroslawa Ivaszkiewicza, skvelého, jedinečného autora, ktorý zároveň hral s režimom donekonečna hru, ktorá sa preňho skončila zle.” A dá sa z písania vyžiť? “Áno, ale nie sú to žiadne veľké peniaze, ktoré by vám zaručili budúcu prosperitu. Na Západe autori žijú oveľa viac zo všetkého toho, čo sa deje okolo kníh. V Nemecku je veľmi rozvinutý systém štipendií. Je to veľmi inteligentná politika – podporovať domácich autorov. Dobrým príkladom je Írsko. Malá krajina, ktorá si vymyslela pre svojich spisovateľov špeciálny systém zdaňovania. Spisovatelia v Írsku neplatia dane, alebo len minimálne. V Írsku žije šesť miliónov ľudí – a aký veľký príspevok do svetovej kultúry, hudby, literatúry. Ono to totiž naozaj funguje. Kiežby sme aj v Poľsku takto chápali kultúru.”