G. M. Tamás

    je maďarský ľavicový filozof a intelektuál, jedna z najvýznamnejších politických osobností v Európe. Je autorom množstva vedeckých publikácií a článkov a jeho život je úzko previazaný s politickými dejinami 20. a 21. storočia. Žije v Budapešti. V rokoch 1985 až 1988 prednášal na univerzitách v USA, Británii a Francúzsku a študoval v Oxforde. V rokoch 1989 až 1994 bol poslancom maďarského parlamentu za Zväz slobodných demokratov (SZDSZ), v posledných rokoch sa zas priklonil k marxizmu. Pravidelne prispieva do týždenníka Times Literary Supplement a najvýznamnejších maďarských denníkov. Vydal, okrem iných, knihy A teória esélyei: Esszék, bírálatok (Perspektívy teórie: eseje a recenzie) The Prospects for Theory: Essays and Reviews), Másvilág: Politikai esszék (Iný svet:Politickéeseje),Törzsifogalmak (Kmeňové koncepcie) a najnovšie, spolu s Geroldom Wallnerom Kommunismus nach 1989: Beiträge zu Klassentheorie, Realsozialismus und Osteuropa (Komunizmus po roku 1989: Príspevky k triednej teórii, reálnemu socializmu a Východnej Európe). V českom preklade vyšli jeho eseje K filosofii socialismu. „Kedysi dávno sme tu mali negramotnosť, nacionalizmus, antisemitizmus, militarizmus a represívne presudokresťanské náboženstvo. Neskôr zmes sociálneho štátu a policajného štátu. Teraz je tu pochopiteľne, rasizmus. Ako inak by sme mohli ľudí prinútiť k tomu, aby hlasovali za demontáž tých pár prvkov sociálnych služieb a sociálnej pomoci, čo ešte zostali? Ako inak by sa mohla podporovať národná jednota? Ako by bolo možné presvedčiť chudobných, že nevídaná nerovnosť je v ich záujme? Samozrejme tak, že nezamestnanosť a sociálna pomoc sa bude prezentovať ako niečo, čo sa týka sociálnych menšín: vo východnej Európe Rómov, v ostatnej tureckých, kurdských, arabských a afrických imigrantov, v Severnej Amerike Afroameričanov a Hispáncov. Človeku to pripomína krásne letné dni roku 1944, keď desaťtisíce Židov museli nútene kráčať po budapeštianskych uliciach v ústrety smrti a v kinách hrali hudobné komédie, divadlá dávali veselé operety, v kabaretoch a nočných kluboch bola dobrá a kvalitná zábava a ľudia si v novinách listovali v športových stránkach, pretože vojnové spravodajstvo ich už nudilo. Z vidieckych reštaurácií a kaviarní na brehoch Dunaja sa ozývala hudba, tak ako dnes. Muži obdivovali krásne mladé ženy v minimalistických letných šatách a šortkách. A v módne ošemetných záhradných reštauráciách sa konali čítania poézie. Koniec sveta by si vtedy ťažko niekto všimol, alebo by nad tým ľudia pokrčili ramenami, pretože na niečom takom predsa vôbec nezáleží.“
    Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum