Zuzana Kepplová

    vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Doktorandské štúdia absolvovala na Stredoeurópskej univerzite, kde sa zaoberala problematikou kultúrnych a rodových štúdii. Rovnako študovala kultúrne štúdie na State University of New York. Pedagogicky pôsobila na Fakulte sociálních studií Masarykovej univerzity v Brne, hosťovala na budapeštianskej univerzite a Fakulte humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako redaktorka a politická komentátorka v denníku SME. Žije v Bratislave. Je autorkou próz Buchty švabachom, 57 km od Taškentu a Reflux a finalistkou ceny Anasoft Litera (2012, 2016). “V debate o právach homosexuálov sme kdesi tam, kde sme boli v 90. rokoch v spolužití s Maďarmi. Uvedomovali sme si, že slovenských Maďarov tak ľahko nezrušíme ani nepreonačíme. Aj pravoverní nacionalisti uznávali ich právo na existenciu v štáte, no žiadali, aby si nevyskakovali. Nech majú svoj spevokol, ale nech moc nehuláka, lebo to už je provokácia, ako aj tie dvojjazyčné cedule. Zároveň nás vyzývali – na stránkach mečiarovskej tlače –, že treba ostať ostražití, pretože Maďari majú svoje imperiálne chúťky. A ak sa trochu viacej nadýchnu, hneď by aj mapu Veľkého Maďarska chceli na stenu pribíjať. Treba ich mať preto v merku, lebo skrytým plánom menšín je stať sa väčšinou. A rozvrátiť národ, ktorý k nim bol pohostinný, tvrdia nacionalisti. K podozrievavosti sa radi povzbudzujú trebárs správami o vymieraní Maďarov, ich genetickej menejcennosti, ktorá ich pudí k tomu, aby inflitrovali a na Maďarov prerábali okolitý slovanský ľud. Čo nám pripomína paniku okolo adopcií, lebo gejovia sa nemôžu množiť (nuž, môžu a robia to) a preto siahajú na naše dietky. Podobné dnes nájdeme napísané o homosexuáloch na portáloch, ktoré obsluhujú politických kresťanov. Čítame zasvätené úvahy o tom, ako sa homosexuáli snažia o ‘nadpráva’, vkrádajú sa do inštitúcií a zavádzajú svoje poriadky, načahujú sa po manželstve aj deťoch. Zase, máme byť vraj ostražití a aktívne brániť status quo. Pretože ani nebudeme vedieť ako a rodinne založený človek sa stane menšinou. Preto treba včas búchať na všetky hrnce a pochodovať v sprievode za rodinu (pozri Za tú našu slovenčinu!). Tak, ako bolo pre nacionalistov dôležité udržiavať väčšinové obyvateľstvo v nedôvere až panike z Maďarov, politickí kresťania dnes alarmujú rodinne založeného Slováka, že musí ísť do ulíc brániť rodinu. Nie na oslavu, ako to tvrdia aktivisti. Lebo matky aj otcovia majú svoj kalendárny deň, rodiny každý sviatočný deň a programovo si ich uzurpuje každá politická strana. Majú sa stavať proti hrozbe LGBT, o ktorej aj v kostoloch vytrvalo počúvajú. Zostaňme pri viere, že tento alarmizmus, ktorý ospravedlňuje politické líhanie s Kotlebom či Harabinom, raz prekonáme tak úspešne, ako sme sa striasli podozrení k maďarským spoluobčanom. Pričom sme museli stráviť historické lekcie, pri LGBT ani len historickej krivdy niet. Len ukazovanie na Západ, kde vraj už Sodoma a Gomora zľudoveli. Smiešne.”
    Foto: Denník SME