je poľský filológ, diplomat, publicista, prekladateľ a bývalý disident.  V rokoch 1973 až 1978 študoval česko-slovenskú filológiu na univerzite vo Varšave. Počas štúdií spolupracoval s poľskou a československou demokratickou opozíciou, bol sprostredkovateľom prvých kontaktov medzi KSS-KOR a Chartou 77. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch spolupracoval s poľskými nezávislými periodikami a vydavateľstvami a československými exilovými časopismi: Svědectví (Paríž), Rozmluvy (Londýn) a Obrys (Mníchov).  Od roku 1978 sa venuje prekladu českej a slovenskej literatúry do poľštiny. Bol jediný, kto preložil všetky hry Václava Havla po roku 1968. Ďalej tiež diela Václava Havla, Milana Kunderu, Bohumila Hrabala, Václava Kohouta, Jozefa Škvoreckého, Viktora Fischla, Jířiho Gruša, Egona Hostovského, Karola Sidona, Dušana Mitanu, Rudolfa Slobodu, Martina M. Šimečku a ďalších. Pracoval ako dopisovateľ Československej sekcie rádia Slobodná Európa v Poľsku a v denníku Gazeta Wyborcza. V rokoch 1996 až 2001 bol riaditeľom Poľského inštitútu v Prahe, v rokoch 2003 až 2006 zastával funkciu výkonného riaditeľa Medzinárodného vyšehradského fondu v Bratislave. Od roku 2010 bol päť rokov riaditeľom Poľského inštitútu v Bratislave. Žije vo Varšave. „V prvej polovici sedemdesiatych rokoch som šiel súkromne do Prahy. Mal som adresy nejakých svojich slovenských priateľov, oni ma zoznamovali s rôznymi ľuďmi a potom som sa náhodou na jednej neoficiálnej vernisáži zoznámil s Jirkom Němcom a preklábosili sme celú noc o literatúre. Samozrejme sme pri tom trochu popíjali. Nakoniec mi na seba dal číslo a ja som si k nemu napísal Němec. Nepamätal som si však krstné meno. Jediný Němec, ktorého som mal v hlave, bol režisér Jan Němec. Tak som zháňal jeho a v telefóne sa ozvalo: ‘No, tu je nás veľa, ale žiadny Honza tu nie je.’ Skúšal som to ešte niekoľkokrát a už som rezignoval, pretože som sa v ten deň musel vrátiť do Varšavy. Ešte som sa šiel rozlúčiť s mojím priateľom Abbém Libanským a tam sedela Markéta Němcová, neskôr Fialková. Pamätal som si, že k nám počas rozhovoru zopárkrát prišla. Tak som sa jej spýtal: ‘Prosím ťa, ty si to budeš pamätať. Ja som včera s nejakým chlapom preklábosil polovicu noci. Nevieš, kto to bol?’ A ona na to: ‘No viem, je to môj otec.’ A tak sa to všetko začalo. Skutočne takmer každý piatok som potom nasadal vo Varšave na vlak a na celý víkend som chodil do Prahy. U Němcovcov som na tie dni mal k dispozícii celú knižnicu. Čítal som tam, mal som tam aj gauč, na ktorom som spal, písací stôl. A zoznamoval som sa s celou českou literatúrou. Dana len občas zaklopala a hovorila: ‘Poď, ja som uvarila deťom polievku, tak si aspoň niečo daj.’ Bolo to prosto fantastické. Navyše som sa tam zoznámil so všetkými, pretože Ječná bola centrom všetkého – Prahy a celého môjho sveta. Jednoducho tam chodili všetci zaujímaví ľudia. Takto som tam chodil, pokým mi neškrtli pečiatku v pase. Od roku 1979 som už cestovať nemohol.“