je americký antropológ a aktivista, žije v Londýne. V rokoch 1998 – 2007 prednášal antropológiu na Yaleskej Univerzite, kde sa špecializoval na teórie hodnoty a sociálnu teóriu; rozhodnutie vedenia university nepredĺžiť mu zmluvu vyvolalo veľký rozruch v akademických kruhoch. Od roku 2007 do roku 2013 prednášal sociálnu antropológiu na Goldsmiths College na Londýnskej univerzite a od roku 2013 je Profesorom na London School of Economics. Popri akademickej činnosti sa ako aktivista zúčastnil 3. Amerického summitu v Quebecu v roku 2001 a Svetového ekonomického fóra v New Yorku v roku 2002. Podporoval študentské protest v roku 2010 a v roku 2011 bol jednou z vedúcich postáv hnutia Occupy Wall Street – pripisuje sa mu autorstvo sloganu “My sme 99 percent”. V októbri 2011 počas protestu Vzbura proti vyhynutiu predniesol prejav na Trafalgar Square v Londýne o vzťahu medzi takzvanou“bullshit jobs”, ktoré plodí prebujnená administratíva a “manažerským feudalizmom”. V českom preklade mu vyšli knihy Dluh. Prvních 5000 let, Fragmenty anarchistické antropologie, Revoluce naopak či Utopie pravidel. O technologii, stupiditě a skryté přitažlivosti byrokracie. „V posledných tridsiatich rokoch sledujeme čosi ako vojnu proti samotnej myšlienke vizionárskej politiky. Zatiaľ čo vzbúrenci šesťdesiatych rokov žiadali ‘všetku moc pre fantáziu’, v mienkotvorných kruhoch, ktoré vystúpili do popredia po tom, ako tieto sociálne hnutia stratili dych, prevláda presne opačný názor: neustále sa prízvukuje, že samotný nápad vpustiť ľudskú fantáziu do politického života nás môže priviesť len a len do ekonomickej katastrofy, ak nie rovno do gulagu. A zatiaľ čo ľavica i pravica sa chcú vrátiť späť do minulosti – jedni k sociálnemu štátu z polovice uplynulého storočia a tí druhí do temnej éry xenofóbie a nacionalizmu – upadajúci stred nás varuje pred politickým nadšením akéhokoľvek razenia. Pokladá ho za iracionálny „populizmus“ – tento výraz sa teraz používa na očernenie každého, komu sa nepáči, že všetky zásadné rozhodnutia ovplyvňujúce náš život by mali byť v rukách technokratov, vychovaných na neoklasickej ekonomickej teórii. No práve technokrati zatiaľ predviedli, že sú absolútne neschopní vyrovnať sa s klimatickou krízou. Ak je na to potrebné skutočné nadšenie a vizionárstvo, bude musieť prísť zvonku etablovaného systému. Aktivisti, ktorí sa zhromaždili a diskutovali v Londýne, pochopili, že ak chceme do šiestich rokov dosiahnuť nulové emisie, vyžiada si to obrovské sociálne a ekonomické zmeny. Tie môžu mať rozličné podoby, od nových systémov hromadnej dopravy po štvor- či dokonca trojdňový pracovný týždeň, zelené priemyselné revolúcie, duchovnú obrodu. Môže to tiež znamenať, že miesto ekonomickej disciplíny a volania po nekonečnom raste sa budeme riadiť novým vedeckým prístupom postaveným na princípoch, ktoré sa dokážu vyrovnať s výzvami meniacej sa klímy. Mnohé z týchto nápadov sa možno zdajú byť smiešne. Niektoré istotne smiešne sú. No v čase, keď nás vedci varujú, že nám ostáva žalostne málo času kým tempo otepľovania našej planéty spôsobí nezvratné dôsledky, je isté jedno: že skutočne nebezpečné je nebyť odmietnuť dať takýmto vizionárskym riešeniam šancu.“
Foto: David F. Sabadell