je francúzsky filozof a spisovateľ. Profesor filozofie na Faktulte filozofie, spoločenských a sociálnych vied na univerzite v Amiens a na École des hautes études en sciences sociales v Paríži. Prednášal tiež na univerzitách v Barkeley, na New York University, na Princetone či na univerzite Yale. Je autorom množstva kníh, napríklad Réflexions sur la question gay (Úvahy o problematike gejov), Une morale du minoritaire: variations sur un thème de Jean Genet (Morálka príslušníka menšiny: variácie na tému Jeana Geneta), D’une révolution conservatrice et de ses effets sur la gauche française (O konzervatívnej revolúcii na jej dopade na francúzsku ľavicu) a ďalšie. V českom preklade vyšli jeho knihy: Michel Foucault (1926 – 1984) a Návrat do Remeša, podľa ktorej roku 2021 Jean-Gabriel Périot nakrútil rovnomenný film. Žije v Paríži. “Prekvapivo bolo pre mňa ľahšie a takmer bez hanby písať o tom, že som gej, ako o tom, odkiaľ, z akej sociálnej vrstvy pochádzam. Ako by štúdium utvárania subjektu odsúdeného na menejcennosť a s tým súvisiaceho zložitého vzťahu medzi mlčaním o sebe a ‘sebapriznaním’ bolo dnes oceňované a zároveň valorizujúce a ako také dokonca vzývané súčasnou politickou garnitúrou – v prípade, že ide o sexualitu. Ale problémy nastanú ak v skostnatelých kategóriách verejného diskurzu sa náhle nedostáva podpory v okamihu, keď príde reč na sociálny pôvod. Chcel som prísť na to, prečo to tak je. Únik do veľkomesta, najlepšie hneď do hlavného mesta, aby tam mladý gej mohol naplno prežívať svoju homosexualitu, je príkladom priam klasickým. Kapitolu, ktorú som tomuto javu venoval v knihe Úvahy o problematike gejov, možno vnímať aj ako autobiografiu prevtelenú do historickej a teoretickej analýzy, alebo, ak chcete, ako historickú a teoretickú analýzu ukotvenú v osobnej skúsenosti. Ale táto ‘autobiografia’ je autobiografiou len sčasti. A z perspektívy reflexívneho pohľadu na môj životný príbeh by to možno bola iná historická a teoretická analýza. Pretože moje rozhodnutie odísť z mesta, kde som sa narodil a v ktorom som strávil celé svoje obdobie dospievania, a presťahovať sa do Paríža ako dvadsaťročný pre mňa zároveň znamenalo postupnú zmenu sociálneho prostredia. A – v dôsledku tohto rozhodnutia – iste nebudem preháňať, keď vyhlásim, že môj únik z potupy sexuálnej, túžba naplno prežívať a utvrdzovať svoju homosexualitu, sa v mojej životnej púti časovo kryje s prepadnutím do iného problému, ktorý by sa dal nazvať sociálna potupa, teda zamotanie sa do problémov spôsobených inou formou zastierania skutočnosti, iným typom rozkladu osobnosti, alebo, ak chcete, iného rozdvojenia (ale s tými mechanizmami), ktoré využíva, ako je známe, jedinec pre únik zo sexuálneho praniera: zastieracie manévre pre zahladenie stôp, obmedzený okruh priateľov, ktorí sú zasvätení, ale vedia zachovať mlčanie; rôzne registre výhovoriek, vyberané podľa konkrétnej situácie a partnera v komunikácii; neustála sebakontrola, aj sebakontrola gesta, intonácie reči, výberu výrazov, aby nič nepreniklo na povrch a aby sa človek ‘neprezradil’. 
V mojom živote, typickom životnom príbehu geja, ktorý odíde do veľkomesta, sa objavujú nové štruktúry začlenenia sa do spoločnosti, proces sebaobjavovania ako geja, zoznamovanie sa so svetom gejov a uvedomenia si seba ako geja. Práve na základe týchto zistení som však zároveň absolvoval aj paralelnú životnú cestu, tentokrát sociálnu: cestu ľudí, ktorým sa obvykle hovorí ‘triedni prebehlíci’. A ja som takýmto ‘prebehlíkom’ bol – alebo ak chcete prezliekačom kabátov, ktorého hlavnou, viac či menej neustálou a viac či menej vedomou snahou bolo čo najdôslednejšie rozdriapať všetky putá so svojou pôvodnou triedou, uniknúť čo najďalej od sociálneho prostredia, v ktorom som vyrastal. Iste, so svetom mojej mladosti som zachovával solidaritu do tej miery, že som hodnoty vládnucej triedy nikdy bezvýhradnej neprijal. Zakaždým, keď som počul, že niekto v mojej blízkosti hovorí o bežných ľuďoch, o ich životnom štýle a spôsobe ich existencie s pohŕdaním či aroganciou, prekážalo mi a nezriedka to prerástlo až v úplnú nenávisť. Koniec-koncov, z týchto vrstiev som vzišiel. A nenávisť to bola okamžite a automaticky zakaždým, keď tí zámožní, ktorí už dávno boli zaopatrení, zaujímali nepriateľské stanoviská voči sociálnym nepokojom, štrajkom, protestom a prejavom občianskej neposlušnosti. Niektoré triedne reflexy v človeku pretrvávajú aj napriek všetkej snahe zmeniť sa, ktorá ich vzďaľuje jeho pôvodnému prostrediu. A pretože som vo svojom každodennom živote bol naraz nútený nechať voľný priebeh ich impulzívnym pohľadom na vec či opovržlivým výlevom, ktorý bol dôsledkom ich svojbytného vnímania sveta a ľudí, utváraného niečím, čo si plným právom zaslúži označenie ‘triedny rasizmus’, moje reakcie sa najčastejšie podobali jednej z postáv z Antoina Bloyého, v ktorej Nizan opísal svojho otca, bývalého robotníka, z ktorého sa stal kapitalista: hanlivé reči o robotníckej triede, ktoré viedli ľudia, s ktorými sa stretával v dospelosti a ktorí vytvárali prostredie, v ktorom teraz žil, sa ho zakaždým dotkli rovnako nepríjemne, ako by bol ich terčom tiež on osobne, a nie iba prostredie, v ktorom vyrastal: ‘Akoby som mohol zdieľať ich postoje bez toho, aby som sa spreneveril svojmu detstvu?’ Zakaždým, keď som sa ja ‘spreneveril svojmu detstvu’ tým, že som pritakával znevažovaniu, skôr či neskôr sa vo mne začalo ozývať čierne svedomie. 
Aká veľká pritom bola vzdialenosť, ktorá ma delila od toho sveta, ktorý bol kedysi môj a s ktorým som sa zúfalo snažil nemať nič spoločné! Musím sa priznať, že aj keď som vnútrone sympatizoval s bojom pracujúcich, s ktorými som pociťoval určitú solidaritu, a zároveň zostal verný politickým a citovým hodnotám, vďaka ktorým ma nenechávajú chladné závery z dokumentárnych filmov o veľkých štrajkoch rokov 1936 a 1968, kdesi v najväčšej hĺbke duše som aj tak cítil averziu k robotníckemu prostrediu ako takému, aké v skutočnosti je. Čím ďalej, tým viac som nenávidel akýkoľvek bezprostredný kontakt s tým, čím boli – a čím sú – ľudové vrstvy. Odrádzal ma spôsob vyjadrovania a správania, ktorý sa diametrálne líšil od vravy a spôsobu prostredia, ktorom som sa pohyboval ja, ich starosti, ktoré boli vzdialené od tých mojich, ich reči, v ktorých sa zakaždým bez akýchkoľvek zábran prejavoval prvoplánový a obsesívny rasizmus, bez toho, aby si to ten človek uvedomoval, prečo a akým mechanizmom dochádzalo k tomu, že nech sa hovorilo o čomkoľvek, rozhovor vždy úplne neomylne vyústil práve sem.
Teda dve životné cesty. A navzájom prepletené. Dve trajektórie zavislé na mojom znovunájdení sa: jedna, súvisiaca s mojou sexuálnou orientáciou, a druhá, podmienená sociálne. A napriek tomu, keď som o nich chcel písať, rozhodol sa sa analyzovať tú prvú z nich, tú, v ktorej sa prejavuje sexuálny útlak, a nie tú druhú, ktorá má čo dočinenia s útlakom sociálnym, a svoju teoretickú prácu som tak ešte akcentoval existenciálnu zradu, ktorej som sa dopustil. Dal som teda prednosť jednému konkrétnemu typu osobnej zainteresovanosti na téme, ktorá sa sa prejaví v tom, čo píše, pred akýmkoľvek iným typom, áno, zašiel som ešte ďalej – já akýkoľvek iný typ som vyslovene odmietol. Toto rozhodnutie nebolo len spôsobom, ako sa definovať a ako sám seba subjektivizovať v prítomnosti, ale tiež rozhodnutím, ako vnímať svoju vlastnú minulosť, svoje detstvo a dospievanie: teda mladý gej, dospievajúci gej, a tak ďalej a nie syn robotníka.” 
Foto: Caro / BE&W