je francúzsky spisovateľ. Jeho meno je dnes tým, čomu sa hovorí literárna senzácia. Narodil sa v rodine robotníka, v dedine na severe Francúzska, ktorý nie je žiadnou turistickou destináciou, kde sa po víkendoch len pije a všetci volia krajnú pravicu. Z prostredia, v ktorom ako gay nemohol prežiť, odišiel do Paríža „stať sa intelektuálom“, kde žije dodnes. „Nemám zo svojho detstva ani jednu dobrú spomienku,“ píše vo svojej prvej knihe Koniec Eddyho, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade Andrey Černákovej vo vydavateľstve Absynt. Sláva prišla okamžite, kniha už vyšla v desiatkach jazykov. Rovnako veľkou udalosťou sa stala aj jeho druhá kniha Histoire de la violence (Dejiny násilia). Tiež autobiografická, príbeh vianočnej noci, ktorá dopadla zle: znásilnením a pokusom o vraždu. Priatelia Eddyho prehovoria, aby šiel násilníka – pôvodom Alžírčana – oznámiť na políciu. Vyšetrovanie je pokračovaním traumy. Jeho najnovšia kniha, pomerne krátky text, podľa ktorého sa už pripravuje divadelná hra, sa volá Qui a tué mon pere (Kto zabil môjho otca). Kto zabil môjho otca nie je otázka, je to obvinenie. Jeho otec je skutočnosti nažive, ale jeho život neexistuje, namiesto neho len bezmocná, potupná existencia, plná fyzického trápenia, ktorá má konkrétne príčiny – napríklad úsporné opatrenia vo verejnom zdravotníctve, krátenie sociálnych dávok. „Pamätám si, keď Le Clézio dostal Nobelovu cenu za literatúru, stále sa o tom hovorilo v telke. Naraz my, čo sme nikdy nemali žiadny kontakt s literatúrou, sme videli, ako hovorí spisovateľ. Raz večer som s rodičmi pozeral správy, a bol tam s ním krátky rozhovor. Hovoril, ako konštruuje postavy, zápletky, a pamätám si, že som si pomyslel: Ale prečo nehovorí o nás? Bol to taký silný pocit nespravodlivosti, že som si povedal: Sme tu, my, trpíme. Otec je ochrnutý, lebo mal vo fabrike úraz, a ľudia sa bavia tým, že vymýšľajú postavy, radšej než by hovorili o nás,” hovorí Édouard Louis v jednom z rozhovorov pre Libération. Tvrdí, že píše aj preto, „aby sa pomstil literatúre“. A na otázku, či si myslí, že romány sú mŕtve odpovedá: „Samozrejme, knihy, ktoré ma najviac ovplyvnili, to sú všetko v skutočnosti romány, fikcia, či už Jazz Toni Morrison alebo Le Ravissement de Lol V. Stein od Marguerite Duras. Často som sa v duchu zhováral so Zadie Smith. Nezavrhujem fikciu, len si myslím, že moja rola je jednoducho iná, ja mám robiť niečo iné. Vo svetovom horizonte existuje veľmi významné hnutie – s Knausgaardom, Ta Nehisi Coatesom či Svetlanou Alexijevič – okolo otázky literatúry a pravdy. Ako využiť nástroje literatúry na to, ako povedať pravdu, žitú skúsenosť? Toto hnutie pre mňa asi väčší stimul.“ Každá z troch kníh Édouarda Louisa je nečakaná a nová, všetky sú síce o vlastnom živote, ale každá zaznamenáva zlom. „Keď som začal písať knihu o mojom otcovi, uvedomil som si, že o ňom takmer nič neviem. Žil som s ním pätnásť rokov v tom istom dome, ale o jeho živote nič neviem. Pre môjho otca a vo všeobecnosti pre mužov v prostredí, v ktorom som vyrástol, sa ticho považovalo za dôkaz maskulinity. Rozprávanie príbehov bola rola prenechaná ženám. To málo, čo som o otcovi vedel, som vedel od mamy alebo od tety. Takže som mal dve možnosti. Buď sa začať pýtať ľudí, hľadať dokumenty, robiť o otcovi výskum, alebo postaviť knihu na tom tichu, na tom, že o ňom skoro nič neviem. Vybral som si tú druhú možnosť. A či mi pomáha v spomínaní imaginácia? Ani nie. To, čo ma tlačí do písania, to je skôr hanba. To je niečo, čo hovorím často, pretože to je to pre mňa veľmi dôležité. Môj spisovateľský život je život v hanbe. Vždy, keď ráno vstanem, sadnem si za stôl, hovorím si, radšej než písať by som mohol ísť manifestovať alebo byť dobrovoľník v nejakom združení proti homofóbii. Mohol by som robiť veci, ktoré by mali okamžitý efekt. Chápete, môcť robiť niečo, čo na konci dňa bude mať účinok na niečí život, na jeho telo?“
Photo: Frédéric Stucin