Fania Oz-Salzberger

    je izraelská historička a politická aktivistka. Je emeritnou profesorkou na Právnickej fakute na  Univerzite v Haife, kde žije. Je autorkou niekoľkých kníh, Izraelčania v Berlíne či Židia a slová, ktorú napísala spolu so svojím otcom, spisovateľom Amosom Ozom. „’Prečo sa nevzdáte pojmu sionizmus?’ opýtal sa ma raz môj neizraelský kamarát. ‘Je to mätúce, označuje to protirečivé veci a vyvoláva to nenávisť. Antisemiti ho používajú ako kódové vyjadrenie nenávisti k Židom. Stalo sa z neho zlé slovo.’ 
    Nuž, kamarát môj, chápem tvoje pochybnosti, ale sionizmus nemožno len tak ľahko zrušiť. Je súčasťou osobnej identity desiatky až dvadsiatky miliónov ľudí. Mnohí z nich, ale určite nie všetci, sú Izraelčania. Väčšina, ale určite nie všetci, sú Židia. Interpretujú tento koncept rôznymi spôsobmi, ale niekto, kto vám povie ‘Nenávidím len sionistov, nie Židov’, musí čeliť skutočnosti, že väčšina Židov na svete sú v základnom zmysle sionisti. Vyrovnaj sa s tým.  
    Pojem ‘sionizmus’ vytvoril židovsko-rakúsky mysliteľ Nathan Birnbaum roku 1890 a ho preslávil Theodor Herzl o necelé desaťročie neskôr na prvom sionistickom kongrese v roku 1897. Ten pojem bol spochybňovaný úplne od začiatku. Jeho základný význam totiž spočíva v tom, že Židia majú nárok na národný domov v krajine svojich predkov.
    Po vzniku židovského národného hnutia však tento termín začal byť čoraz nejednoznačnejší, otvorený rozličným interpretáciám rôznymi Židmi. A sionistické hnutie rýchlo nadobúdalo podobu voľného zoskupenia židovských snov, nádejí a plánov. Socialisti, stredná trieda, veriaci či nacionalisti – všetkých spájal jeho umiernený stredný prúd. To bolo jedno z tajomstiev jeho úžasného úspechu.
    Po roku 1948, právne uznaný medzinárodným spoločenstvom, sionizmus znamená, že právo štátu Izrael na existenciu a rozkvet sa rovná takémuto právu akejkoľvek inej krajiny. Poslanie sionizmu sa nekončí tým, že ho niekto, ktokoľvek, začal spochybňovať.
    Áno, táto základná definícia sionizmu nevylučuje rovnaké práva pre arabských občanov Izraela. Nevylučuje nezávislý palestínsky štát v susedstve Izraela. Neašpiruje na formovanie konečných hraníc Izraela. Nedefinuje ani typ izraelskej vlády, hoci až do opätovného nástupu ultrapravicovej vlády Benjamina Netanjahua bola demokracia jej hlavným konsenzom.
    A čo kolonializmus? Napriek svojmu európskemu pôvodu, sionizmus nie je a nikdy nebol kolonialistickým projektom. Židia žili v krajine Izrael a v Palestíne nepretržite odvtedy, čo Rímska ríša poslala väčšinu ich bratov do vyhnanstva. Následne prichádzali vlny židovských prisťahovalcov, vedome sa vracajúcich do vlasti svojich predkov. Sionisti 19. storočia, inšpirovaní skôr moderným nacionalizmom než moderným imperializmom), premenili tento prameň na rieku. So svojím vlastným svetlom neprišli dobyť ani kolonizovať; prišli domov, prišli tvrdo pracovať vlastnými rukami a väčšinou prišli žiť v mieri k svojim arabským susedom.
    Zúrivý postkoloniálny diskurz posledných rokov týmto príbehom otriasol. Avšak bez ohľadu na to, ako ‘bielo’ mohlo vyzerať pol milióna európskych židovských prisťahovalcov v uliciach Haify a Jaffy na začiatku 20. storočia, neobjavili sa tam po zuby ozbrojení, podporovaní európskou armádou, v mene koloniálnej veľmoci. Ani po roku 1939 nemali žiadnu vlasť, do ktorej by sa mohli vrátiť: dovtedy už boli všetci utečencami, ktorí len o vlások unikli genocíde.
    Navyše, pred rokom 1948 a najmä neskôr, sa k pol miliónu európskych migrantov pridalo viac ako šesťstotisíc nebielych Židov vyhnaných z arabských a moslimských krajín. Viac ako polovica dnešných izraelských Židov pochádza z Blízkeho východu a unikla násiliu a smrti v Maroku, Alžírsku, Iraku, Jemene a Iráne. Skúste to povedať trollom, ktorí požadujú, aby sme sa my Izraelčania ‘vrátili do Poľska a Nemecka’.
    Dojímavou pravdou, ktorú ma v škole neučili, je, že mnohí, možno dokonca väčšina členov zakladajúcej generácie Izraela ani neboli sionisti, iba utečenci – ľudia, ktorí utiekli len v tom, čo mali na sebe, z krajín, kde Židom hrozilo prenasledovanie a likvidácia.
    Sionizmus pre nich nebol kolonializmom, ale záchranným člnom. A nebol to hocijaký záchranný čln, ale taký, ktorý nesie veľmi dlhú historickú pamäť zemepisnej spolupatričnosti. Možno práve vďaka tejto kultúrnej energii bol sionizmus jedným z najefektívnejších záchranných člnov v modernej histórii. A stále ním je, dokonca aj po 7. októbri.
    A prečo do svojho záchranného člna nevziať aj iných? Vo svojej podstate sionizmus kedysi zahŕňal židovské a arabské spolunažívanie. Nikdy nemal v úmysle vytvoriť arabských utečencov, chcel iba nájsť útočisko pre židovských utečencov. David Ben-Gurion v roku 1918 povedal, že sama myšlienka vysťahovania arabských obyvateľov krajiny bola ‘škodlivá, reakčná fatamorgána’. Deklarácia nezávislosti štátu Izrael to vyjadruje pozitívnejšie, deklaruje úplnú občiansku rovnosť svojim arabským občanom a ponúka mier a susedstvo arabským krajinám. Národnú vlasť pre Židov a demokraciu pre všetkých jej občanov.
    Tento ideál by mohol fungovať – samozrejme, nemôžeme to vedieť s istotou –, keby palestínske vedenie a arabské krajiny prijali rezolúciu OSN číslo 181 z novembra 1947, ktorá rozdelila krajinu na Izrael a Palestínu. Namiesto toho palestínske milície okamžite zaútočili na židovských civilistov, po ktorých v roku 1948 nasledovala invázia piatich arabských armád. Táto chyba Palestínčanom, ale nielen im, hrozne uškodila: mladý štát Izrael sa narodil legálne, ale s krvou na rukách. Akokoľvek mierový bol zámer jeho hlavného prúdu, sionistické hnutie bolo prinútené splniť svoj cieľ vojnou. Toto nebolo súčasťou Herzlovho sna.
    ‘Sionizmus bol vždy rodinným menom,’ hovorieval môj otec. Sionistickú dúhu protikladných farieb namaľoval s jemnou iróniou: tvorila ju socialistická utópia, židovský meštiacky Jeruzalem červených striech a dobrých mravov, nacionalistický návrat do Dávidovho kráľovstva, liberálno-demokratické svetlo pre všetky národy, ultraortodoxná copy-paste zo štetla, ibaže pod žiarivejšou, modrou oblohou. Bola pestrá ako samotný židovský národ.
    Tragédiou je, že niektoré z týchto verzií sa dnes stali korozívne extrémnymi. Pravicový revizionistický sionizmus, v ktorom Jabotinsky a Begin horlivo spájali nacionalizmus s liberalizmom a rovnakými právami, padol do pasce židovskej nadradenosti s expanzívnymi, rasistickými a násilnými trendmi. Na hanbu Izraela je tento prúd silne prítomný v Netanjahuovej vláde.
    Prosím, majte na zreteli, že Herzlova verzia sionizmu je stále živá: liberálno-demokratická krajina, domov pre židovský národ a pre všetkých jeho občanov. Je príznačné, že tento prorok štátu Izrael ho nenazval židovským štátom, ale štátom Židov (Judenstaat). Židia v jeho spisoch sú individuálne ľudské bytosti a moderní občania, nie akási mystická kolektívna entita. Jeho riešenie je politické a pozemské, nie mesiášske. Herzl dôrazne prízvukoval, že každý nežidovský občan bude užívať plnú občiansku rovnosť a bude sa aktívne zúčastňovať na verejnom a politickom živote. Významný palestínsky pár (hoci slovo ‘Palestínčan’ v tomto zmysle ešte neexistovalo), hrdý a svojhlavý muž a žena, sú ústrednými postavami jeho futuristického románu Altneuland.
    V skutočnosti je Herzlov sionizmus, ktorý Ben-Gurion prijal a ku ktorému sa dodnes hlási dobrá polovica izraelských Židov, taký mierny, že antisionistom sa naňho len ťažko útočí. Niektorí z nich sa držia jedného vágneho riadku v jednom z jeho súkromných dokumentov, iní podsúvajú falošné tvrdenia. Herzlov postoj občianskeho liberalizmu a rovnakých práv je takmer nenapadnuteľný.
    Môj vlastný sionizmus má tiež meno. Priala by som si, aby sa používal častejšie. Som humanistická sionistka.
    Humanistický sionizmus podľa mojej definície vychádza z Herzlovho chápania sionizmu plus kombinácie sociálnodemokratického sionizmu a umierneného náboženského sionizmu. Najzreteľnejšie to rezonuje cez izraelskú Deklaráciu nezávislosti, ktorá oslavovala ‘etiku Prorokov’ v ich najuniverzálnejšej forme, prínos judaizmu k civilizačným hodnotám.
    Humanistický sionizmus je dôvodom môjho rozhodnutia naďalej používať pojem ‘sionizmus’ ako súčasť mojich hodnôt a svetonázoru. Je to tiež dedičstvo všetkých Izraelčanov, ktorí sa medzi januárom a októbrom 2023 zhromaždili, aby sa vzopreli útoku Netanjahuovej koalície proti Najvyššiemu súdu s cieľom podkopať jeho úlohu obrancu (väčšinou arabských) menšín.
    Či už si to ľudia uvedomujú alebo nie, humanistický sionizmus je aj intelektuálnym základom pre každého, kto po príšernom masakri Hamasu zo 7. októbra stále dúfa, že riešením sú dva štáty. A keďže ide o humanistický svetonázor, toto riešenie je podmienené budúcou Palestínou – a vlastne aj budúcim Izraelom – na čele s umiernenými predstaviteľmi, usilujúcimi sa o mier.
    Nové antisemitské cunami nemôže skrývať svoju škaredú tvár za ‘antisionistickú’ fasádu, pokiaľ existuje humanistický sionizmus. Medzi početnými ideológiami, ktoré sa v dnešnom turbulentnom svete stavajú proti sebe, ponúka myšlienka štátu pre Židov a všetkých jeho občanov spolu so stabilnou Palestínou to, čo nám humanistický sionizmus vždy dával: morálne hodnotnú vec.“
    Text vyšiel v Moment Magazine