je maďarský spisovateľ a historik. Narodil sa v Budapešti, v šesťdesiatych rokoch študoval v Moskve. Žije v Berlíne. V šesťdesiatom ôsmom ho obvinili z “maoistickej úchylky”, strávil sedem mesiacov vo väzení a dostal zákaz publikovať, mohol však prekladať. Roku 1977 patril medzi zakladateľov opozičného hnutia proti komunistickému režimu v Maďarsku, v osemdesiatych rokoch bol koeditorom východonemeckého samizdatového opozičného časopisu Ostkreuz. Vtedy napísal svoju pravdepodobne podnes najslávnejšiu knihu: Hosť z budúcnosti: Anna Achmatovová a Isaiah Berlin. V rokoch 1987 až 1995 žil striedavo vo Viedni a v Budapešti, písal do nemeckých novín a pre nemecký rozhlas. V rokoch 1992 až 1997 bol riaditeľom Maďarského kultúrneho inštitútu v Berlíne. György Dalos je laureátom ceny Adalberta von Chamisso a roku 2010 získal jednu z najväčších nemeckých literárnych cien, Cenu Knižného veľtrhu v Lipsku – za knihu Der Vorhang geht auf. Das Ende der Diktaturen in Osteuropa (Opona sa dvíha. Koniec diktatúr vo východnej Európe). “Antisemitizmus, ako skomolenina obrazu židovstva, mal vždy mnoho tvárí. Odkedy pokus uskutočniť ho ako systematickú ideológiu priviedol ku genocíde, žije ďalej ako parazitický výraz v množstve variánt, od relatívne nevinných, často nereflektovaných predsudkov až po otvorene nenávistný jazyk, ktorý sa pretlačil na okraje politiky. Jeho ‘jemnejšia’, ani jeho ‘surovšia’ podoba neexistuje izolovane: niekde je v hre závisť voči úspešnejšiemu kolegovi literátovi, inde je to súčasť pozoruhodne ‘protikapitalisticky’ ladenej kritiky existujúcich pomerov. Európsky antisemitizmus týchto desaťročí nie je v područí žiadneho ideologického smeru vetra. Skôr je nositeľom rozličných hodnôt. Ako hlásal volebný slogan maďarskej pravicovo populistickej strany Istvána Csurku na všetkých pohyblivých schodoch budapeštianskeho metra: Ani pravica, ľavica – sme kresťania a Maďari. Nepriatelia Židov v deväťdesiatych rokoch boli na rozdiel od predchodcov spočiatku pobúrení, keď im niekto povedal, že sú antisemiti. Dnes sú už aj pre nich akékoľvek dementi dávno zbytočné: sila zvyku robí svoje.”