je historička a politologička pôsobiaca na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe, kde aj žije. Vo svojom výskume sa venuje dejinám holokaustu, antisemitizmu, nacionalizmu, politike ospravedlnenia a otázkam rasových vzťahov. Je autorkou viacerých odborných štúdií a kníh, medzi nimi monografie Christian Nationalism, Nation-Building and the Making of the Holocaust in Slovakia, ktorá vyšla v Oxfrod University Press a jej slovenskej verzie Kde líšky dávajú dobrú noc. Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku. Rozhovor, z ktorého vyberáme, pripravila Katarína Strýčková pre svoj podcast V ženskom rode a vyšiel v Denníku N. „Skúmam holokaust, antisemitizmus a nacionalizmus. Učím o rasizme, o etnických konfliktoch a o tom, ako si krajiny dokážu odpúšťať. Len tri dni pred cestou (nedáme do zátvorky, že do Izraela) mi kolega, ktorý mal ísť so mnou, povedal, že to dlho zvažoval, ale že nakoniec uňho prevážili morálne obavy. Sama som to intenzívne prežívala – rozprávala som sa o tom s rodinou a priateľmi, premýšľala som, ako to celé unesiem. No chcela som to vidieť na vlastné oči. Chcela som podporiť svojich liberálnych priateľov na demonštráciách. A možno som sa chcela aj vrátiť na miesta, kde som kedysi žila. Do Tel Avivu som prišla s očakávaním mesta, ktoré si pamätám – živého, sekulárneho, plného energie. No dnes je iný. Ulice sú oblepené fotografiami ľudí unesených Hamasom, v oknách visia politické heslá: prosby o návrat rukojemníkov či výzvy na ukončenie vojny v Gaze. Na Námestí Jicchaka Rabina, kadiaľ som kedysi denne prechádzala, sa teraz odohrávajú najväčšie politické demonštrácie v krajine. Všade vidíte tváre tých, ktorí boli 7. októbra zavraždení, aj tých, na ktorých osud sa stále čaká. Je to priestor, kde môžete reflektovať všetko, o čom sa v dnešnom Izraeli hovorí. V rámci programu sme napríklad navštívili aj niektoré kibuce, ktoré zmasakroval Hamas. Keď nimi prechádzate, na fasádach domov vidíte značky – koľko ľudí z nich bolo zavraždených, koľko unesených, koľko vymenených. Objavujú sa tam aj politické nápisy, napríklad ,Bibi (prezývka premiéra Benjamina Netanjahua – pozn. red.), máš na rukách krv’. Mala som možnosť hovoriť priamo s človekom, ktorý spomínaný teroristický útok prežil. Povedal nám: ,Premiér tu po útoku nebol. Prišiel až teraz v júni, prvý raz po viac ako šesťsto dňoch.’ Obyvatelia kibucov sa cítia opustení, majú pocit, že ich príbeh nikto nepočuje. Ako sociálna historička sa snažím byť citlivá k prežívaniu tých, ktorých hlasy bývajú často prehliadané. Počúvala som, aké ťažké to pre nich je. Vnímala som, že hoci nesú nesmiernu bolesť, chcú návrat unesených – ľudí, ktorých osobne poznali –, no zároveň volajú aj po dohode s Hamasom a cítia sa zradení vlastnou vládou. Bola som aj na mieste festivalu Supernova, kde teroristi z Hamasu útočili nepredstaviteľne kruto. Stretla som tam ženu pôvodom z Etiópie, Židovku, ktorá prežila len vďaka tomu, že sa vydávala za mŕtvu – krvou z ruky si natrela krk, ľahla si tvárou do hliny a nehybne ležala, kým nad ňou stáli ozbrojenci. Keď sme potom autobusom odchádzali, išli sme trasou, ktorou mladí ľudia z miesta útoku utekali. Všade popri ceste boli hroby – akoby niekto vysypal hrnček hrachu. Každý z tých bodov bol život, ktorý sa tam násilne skončil. Bolo ťažké vidieť a počuť, ako blízko je ďalšie utrpenie. Keď sa s nami spomínaná žena rozprávala, počuli sme výbuch. Na chvíľku zdvihla hlavu a poznamenala: ,To je armáda.’ Na jednej strane vidíte izraelské tanky na ceste do Gazy, na druhej sa pozeráte na zmasakrované domy v kibucoch. Pred očami máte spoločnosť, ktorá je rozdelená. A ja tam zároveň stále vidím aj svojich priateľov, ktorí vedú zápas o charakter svojej krajiny. Človek, ktorý ma ako historičku ovplyvnil najviac – profesor Omer Bartov, historik holokaustu a genocíd, ktorý je dnes jedným z najvýznamnejších kritikov izraelského postupu –, hovorí, že to, čo sa v Gaze deje, genocída je. Omer bol pritom dôvodom, prečo som sa rozhodla napísať svoju knihu. Vnímam, že väčšina odborníkov sa dnes prikláňa k tomu, že politika izraelskej vlády buď napĺňa definíciu genocídy, alebo k jej naplneniu aspoň smeruje. Ale zároveň si myslím, že nie každý, kto politiku klasifikuje inak, jej počínanie schvaľuje. A to isté sa týka opačnej strany. Mám kamarátov, ktorí sú označovaní za antisemitov len preto, že kritizujú izraelskú politiku. To je predsa absurdné. Také vážne obvinenie by sme nemali používať ľahkovážne – pretože ak bude antisemitizmus znamenať všetko, nakoniec nebude znamenať nič. Práve ako človek, ktorý skúma antisemitizmus, som citlivá na chvíle, keď sa tento pojem používa ako zbraň – na umlčanie kritiky alebo na nálepkovanie ľudí. Zároveň je však dôležité povedať, že antisemitizmus je prítomný a v mnohých kruhoch je súčasťou volania, ktoré delegitimizuje štát Izrael.“
Foto: Tomáš Pacovský