je írsky básnik, pedagóg a literárny kritik. Pred štyrmi rokmi debutoval zbierkou Tongues of Fire (Jazyky ohňa). Za autofikciu V hlbinách tma najhustejšia – ktorá práve vyšla v slovenskom preklade Michala Talla vo vydavateľstve Laputa/Literárna bašta – sa stal laureátom Rooneyho ceny pre írsku literatúru. Spolu s výtvarníkom Lukom Edwardom Hallom zostavili antológiu 300,000 Kisses: Tales of Queer Love from the Ancient World (300 000 bozkov: príbehy kvír lásky zo starého sveta). Ostatná básnická zbierka Rapture’s Road (Cesta vytrženia) mu vyšla vlani. Prednáša na Trinity College v Dubline, kde žije. Je členom Kráľovskej literárnej spoločnosti. “Mal som sedemnásť, keď na parkovisko našej školy dorazili dodávky na odber krvi. Stoličky a stôl v školskej spoločenskej miestnosti boli naskladané popri stenách a miesto nich priestor zaplnili filcové zásteny, ktoré v improvizovaným ošetrovniach zabezpečovali aké také súkromie. V strede miestností stálo niekoľko rozkladacích lôžok usporiadaných do kruhu. Bolo nám jasné, že to bude jeden z kľúčových momentov nášho prechodu do dospelosti. Darovať krv je dobrý, altruistický čin.
Ako tínedžeri sme boli v akomsi medzištádiu. Už nie deti, ale ani nie celkom dospelí. Smeli sme už fajčiť, ale ešte sme nesmeli piť; mohli sme si spraviť vodičák. Neboli sme už pod zákonom (hoci pred šiestimi rokmi to ešte bol prípad mužov, ktorí mali sex s inými mužmi); a mohli sme darovať krv. Ja som navyše ukrýval tajomstvo a byť dobrý som vnímal ako svoje poslanie. Keď už som bol gay, musel som to kompenzovať tým, že sa budem učiť, budem bezúhonný a zachovám si mravnú nedotknuteľnosť.
Keď na mňa v ten deň prišiel rad a za zástenou sa uvoľnila stolička, sestrička ma zavolala, aby som si pred ňou sadol na stoličku. Pichla mi ihlou do prsta a vynorila sa žiarivá kvapôčka krvi. Červená kvapka plávala v zelenej skúmavke, čo v držala v ruke, druhou mi podala formulár, ktorý som mal vyplniť. Bol v ňom rad malých okienok a pri každom z nich otázka. Ako obvykle, rýchlo som ich prebehol a nezamýšľajúc sa, som rad za radom odfajkoval ‘nie’. Nie, nemám HIV. Nie, nikdy som nedostal peniaze za sex. Nie, nikdy som si nepichal drogy. A potom som sa zrazu zháčil a na lícach mi nabehol rumenec. Cítil som, ako mi sčervenali uši a zdvihol som oči, aby som sa ubezpečil, že si sestrička nevšimla, že váham. ‘Mali ste v posledných dvanástich mesiacoch,’ znela otázka, ‘orálny alebo análny sex s mužom, s prezervatívom či bez neho?’
Nevedel som, čo robiť. Môžem povedať pravdu a zaškrtnúť ‘áno’, no potom budem musieť odísť, vysvetliť sestričke a všetkým ostatným, prečo som nemohol darovať krv (šestnásť rokov, neohrabane rozopínané zipsy v poslednom rade kina, čosi tajné a zakázané); alebo môžem klamať. A tak v záujme bezpečnosti môjho súkromného kráľovstva som rýchlým ťahom ceruzky preškrtol okienko so slovom ‘nie’ a vrátil som sestričke podložku s formulárom.
Len čo ma pichla do prsta a v zelenej skúmavke, ktorú držala, zažiarila kvapka krvi, sestrička vyčistili jemnú kožu na vnútornej strane ruky, položila ma na jednu z postelí a vytiahla ihlu. V žile som pocítil jemný trepot, ako by v nej bol lapený motýľ. ‘Prepáč, zachytila som stenu žily,’ ospravedlňujúco sa usmiala, keď videla, že som sa mykol. Posunula ihlu o kúsok dozadu a opäť ju zatlačila dovnútra. Keď sa uistila, že moje srdce usilovne pumpuje a chvíľu vyprodukuje pintu krvi, nechala ma na lôžku išla sa venovať ďalšiemu tínedžerovi v rade.
Keď sa malé vrecúško konečne naplnilo krvou, vytiahla mi ihlu z lakťovej jamky a ja som sa postavil. Zahmlilo sa mi pred očami a uvidel som biele šmuhy a žiarivé, čoraz väčšie kruhy. Pleskol som na zem a zobudil som sa v inom svete.
V tento deň som si uvedomil, že môj príbeh nepatrí tak celkom mne. Moja krv ma môže prezradiť. Môže ma prepojiť s akýmkoľvek mužom, s ktorým som mohol mať sex a cez neho so všetkými ich mužmi, všetkými ich sexuálnymi skúsenosťami, šíriacimi sa v čase a priestore, ktoré boli doteraz nepostihnuteľné. Moja krv je plná duchov. 
Začal som týchto ľudí vnímať ako vyvolenú rodinu duchov. Často počúvame, že kvír ľudia si môžu sami vybrať svoju rodinu; novú rodinu, s ktorou ich nespájajú putá krvi, moci ani biologického dedičstva. No podľa mňa máme aj rodinu predkov: tých, čo tu boli pred nami, čo žili životy podobné tým našim alebo aj celkom odlišné. Veľa vecí dedíme od druhých ľudí, žijúcich i mŕtvych. Jazyk, traumu, lásku, predsudky i obavy, radosti, pravidlá a klamstvá.
K duchom v mojej knihe patrí básnik a kňaz Gerard Manley Hopkins a predstaviteľka švédskej literárnej moderny Karin Boye, duchovia bývalých milencov, z ktorých niektorých poznám, i takí, s ktorými som sa stretol len raz. Vďaka svojej knihe som pochopil, že tým posledným duchom som bol ja sám. Strašilo ma iné ja, ja, ktoré som ukrýval, odmietal a úmyselne odtisol nabok. A celkom na konci hlbokých tunelov času som našiel malého chlapca, ktorý tam na mňa čakal a odpovedal mi naprieč rokmi, ktoré odvtedy ubehli.
Títo duchovia boli inšpiráciou pre knihu V hlbinách tma najhustejšia, gotických pamätí, ktoré sú síce skutočné, ale aj v nich straší. Gotická atmosféra mi nepripadá zvlášť nereálna: zažil som chvíle, keď sa mi realita javila ako gotická, plná vízií, nočných mor, zvláštnych znamení, pokušení a fantázie, pracujúcej na plné obrátky. Keď som na knihe začal pracovať, veľmi rýchlo som si uvedomil, že to nemôžu byť tradičné pamäti, písané realistickým štýlom a popisujúce život, ktorý som prežil. Môj život sa začal dávno predtým, ako som sa narodil, je naplnený dedičstvom a pohybuje sa v čase spôsobom, ktorý sa nie vždy drží prísnej chronológie. Kniha sa začína v Liverpooli na cintoríne z 19. storočia – mieste zabúdania a spomínania – a prechádza tromi storočiami a množstvom krajín. Je to príbeh o láske. Kladie si otázku, aká láska dokáže prežiť a aká nie.
Ak som chcel pochopiť, čo som dostal do vienka a ako nás utvára svet, v ktorom žijeme, musel som sa vrátiť naspäť a ponoriť sa do podsvetia, konfrontovať duchov a zachrániť to, čo ostalo v troskách. Chcel som na túto cestu zobrať svoji čitateľov: chytiť ich za ruku a sprevádzať ich časom, aby spolu so mnou videli, ako sa identita tvorí, rozkladá a odznova tvorí. 
V hlbinách tma najhustejšia je putovanie týmto iným svetom. Odhaľuje lži, ktorými klameme seba samých, tie, ktorými klameme iných, a fikcie, ktoré sme nútení vytvárať, a je vedená nádejou, že pamäti – obzvlášť zraniteľný spôsob vyslovovania pravdy – môžu slúžiť ako mocná protilátka proti hanbe.  Toto putovanie sa zrodilo z hrôzy a lásky, dúfam však, že nám pomôže získať ten najvzácnejší poklad, aký človek môže nájsť: samých seba a lásku k sebe samým.” 
Text vyšiel v The Irish Times
Viac na www.seanehewitt.com
Foto: Bríd O’Donovan