je kanadský historik, spisovateľ a bývalý politik – bol šéfom Liberálnej strany Kanady. Vystudoval históriu a na Harvarde získal doktorát. Nejaký čas pôsobil v Cambridgi, na dvoch londýnských univerzitách (London University, London School of Economy) a potom opäť na Harvarde. Posledné roky je rektorom Stredoeurópskej univerzity (CEU) v Budapešti a najnovšie vo Viedni. V českom preklade vyšla jeho kniha Virtuálna válka. “Vyrovnávame sa s ilúziami, ktoré mali ľudia o transformácii v roku 1991. Mysleli sme si, že bude ľahká, je ťažká. Transformácia sa neskončila. Poľsko nebude smerovať k autoritárstvu a populizmu navždy, Maďarsko nebude navždy konsolidovaným štátom jednej strany. Dejiny sa neskončili. V strednej Európe, ktorá zostala stredobodom našej pozornosti, nás čaká zaujímavá budúcnosť. Ak Poľsko uskutočnilo demokratickú transformáciu, je to vďaka hrdinom hnutia Solidarita a poľskému vnútornému odboju. Prišla pomoc zvonku, ale hlavní aktéri boli vo vnútri. Podobne to bolo v Českej republike a Maďarsku. Nikdy som neveril, že toto sa dá robiť zvonku. Dnes vidíme dva fenomény: Američania sa vzdávajú snáh o demokratizáciu a transformačné elity z roku 1989 starnú. Zomrel György Konrád a zomrel aj László Rajk, úžasní ľudia, ktorí predstavovali to najlepšie z maďarskej transformačnej generácie. Adam Michnik and Lech Wałęsa sú stále nažive, ale ich dejinná úloha sa zmenšila. Bude sa musieť pozdvihnúť nová generácia a rozhodnúť sa: Naozaj chceme byť demokratickou spoločnosťou? Alebo chceme obnoviť pochmúrnu skorumpovanú kleptokratickú stedoeurópsku priemernosť s vedúcou úlohou jednej strany? Toto je otázka pre vašu generáciu. (…) Stredná a východná Európa vždy cítila zatrpknutosť aj z povýšenectva, ktoré jej prejavovala západná Európa. Osobne sa mi toto povýšenectvo nepáči; západná Európa by si mala zapamätať lekciu zo slobody, ktorú jej dala stredná a východná Európa. Zmena v roku 1989 začala v poľskej lodenici a zatknutím signatárov Charty 77. Slobodne začali ľudia myslieť na viacerých miestach, ale aj v Budapešti. Západná Európa na to zabudla. Scenár, v ktorom je východná Európa autoritárska, konzervatívna, nábožná a protidemokratická, zabúda na tento príbeh slobody. Ale politické strany zastupujúce malé mestá, vidiecke oblasti a konzervatívne prvky v spoločnosti, vytvorili víťazné koalície v Poľsku, v Česku, určite v Maďarsku. K moci sa dostali priživovaním sa na zatrpknutosti, ktorú východná Európa vždy cítila k povýšeneckej západnej Európe. Tieto konzervatívne kresťanské prvky tiež využili strach strednej a východnej Európy z demografického úpadku, odchodu mladých ľudí, šírenia liberálnych a sekulárnych hodnôt ako manželstvá homosexuálov, z ktorých majú taký strach ako niektorých ľudia v západnej Európe. Svetlo nádeje, ktoré však vzišlo z ohavného činu je Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová. Vražda novinára a jeho snúbenice, ktorá šokovala Slovensko, viedla k veľmi silnej reakcii verejnosti. A tiež k vyvrcholeniu pocitu znechutenia z politickej elity na Slovensku. Bolo to v prospech Zuzany Čaputovej. Všetko, čo môžem povedať je: Nech žije prezidentka. Ale mal by som povedať, že politické systémy týchto krajín sú veľmi špecifické pre danú lokalitu. Nie som si istý, že Maďarsko sleduje, čo sa deje v slovenskej alebo poľskej politike, že Slovensko sleduje, čo sa deje v maďarskej politike. V západnej Európe sú obľúbené komentáre o politike v strednej a východnej Európe, lenže tie opomínajú, ako veľmi rozdielne a uzavreté do seba sú tieto krajiny. Zuzna Čaputová je veľmi zaujímavou postavou a nechcel by som jej vyjadriť neúctu, ale myslím, že jej vplyv na akúkoľvek inú východoeurópsku krajinu je malý.”
Foto: Bernadett Szabo / Reuters