je nemecký spisovateľ. Žije v Berlíne. Vyštudoval klasickú filológiu a germanistiku v Jene, v rokoch 1988 – 1990 pracoval ako divadelný dramaturg v Altenburgu, bol jedným zo zakladateľov týždenníka Altenburger Wochenblatt a inzertných novín Anzeiger. Od roku 2006 je členom Akadémie umení v Berlíne a Deutsche Akademie für Sprache und Dichtung v Darmstadte. Debutoval roku 1995 zbierkou poviedok 33 okamihov šťastia, veľký ohlas a úspech mu priniesla kniha Obyčajné príbehy. V českom a v slovenskom preklade vyšli jeho romány Nové životy, Adam a Evelyn, Berlínské Bolero, Obyčejné storky a najnovšie román Peter Holtz. Žije v Berlíne. “Nepotrebujeme vymýšľať nejaké utópie. Musíme sa pozrieť na to, čo je nutné urobiť. A pri tom vždy narážame na hranice dnešného systému. Namiesto budúcnosti môžeme hovoriť aj o myslení alternatívy. Dnešok sa vyznačuje tým, že je bez alternatívy. V rokoch 1989 a 1990 sa alternatíva objavila, no rýchlo vymizla. Ostalo sociálne trhové hospodárstvo, ktoré sa čoraz viac stávalo nesociálnym. Ľudia, ktorí ako prví volali, že chcú západnú marku, sú dnes tí sklamaní, ktorí nedostali, čo očakávali. Čo teraz? Naspäť do minulosti sa im nechce, veď to sú tí ľavičiari. Tak čo ešte ostáva? Nacionalizmus. Áno. Zažívame spoločnosť, ktorá chce urobiť niečo sama zo seba. Je to aj pochopiteľné, dôvody sa dajú nájsť v minulosti. Minulosť vždy zohráva veľkú rolu. V Nemecku i vôbec v Európe. No rozhodujúca skúsenosť s najväčším vplyvom bolo to, čo sa udialo v rokoch 1990 až 1993. Dostali sme sa vtedy do šoku a každý sa mal zachrániť, ako vedel. Teraz prebieha istá konsolidácia a my vidíme, že západný štýl života si vyžaduje obete. Aj mimo Európy. Mali by sme sa vlastne čudovať, že migranti prichádzajú až teraz. S tým súvisí jeden z dôvodov povedať: Stop! Je koniec! My si to tu urobíme sami a národne!”
Foto: Klaus Dieter Freiberg