je švajčiarska spisovateľka. Narodila na Slovensku, roku 1968 emigrovala s rodinou do Švajčiarska, kde doteraz – v Bazileji – žije. Pracovala ako psychologička, prekladateľka, tlmočníčka z ruštiny do nemčiny, koordinátorka v Amnesty International a vojnová reportérka. Realizovala a podporovala rôzne humanitné a ženské projekty v Guinei, Rusku, Čečensku a na Slovensku. Jej reportáže a články vychádzajú v Neue Zürcher Zeitung, Berliner Freitag, ale aj v denníku SME. Od roku 1990 sa pravidelne vracia na Slovensko. Spolupracuje s feministickou organizáciou Aspekt. Texty píše po nemecky, do slovenčiny ich prekladá Jana Cviková. V slovenskom preklade jej vyšli knihy Psoriáza láska moja, Tekutý fetiš, Na slepačích krídlach, Nevďačná cudzinka (za ktorý dostala, okrem iných ocenení aj Cenu Dominika Tatarku) a najnovšie zápisky z rusko-čečenskej vojny Vlčice zo Sernovodska. “Buď šťastný, že žiješ v bezpečí, hovoria sýrskemu utečencovi, ktorý pred troma rokmi dostal politický azyl vo Švajčiarsku, ale 31-ročný Blend tvrdí, že ten pocit šťastia, keď človek unikne nebezpečiu, trvá nanajvýš dva mesiace. Potom chceš normálne žiť, mať perspektívu. Blenda a mňa pozval zürišský denník Der Tagesanzeiger na rozhovor o emigrácii, aby porovnali situáciu československých utečencov z 1968 roku a dnešných z Blízkeho Východu. Pýtajú sa nás na útek, na prvý dojem zo Švajčiarska či na spôsoby prekonávania ťažkostí. Blend pracoval ako zubár v Sýrii, vo Švajčiarsku musí robiť aprobáciu. Tak to bolo aj s československými lekármi. Túži konečne pracovať, je z Európy sklamaný, nečakal, že sa stane občanom druhej triedy. Vo švajčiarskom utečeneckom tábore zažil, ako mu miestni z okoloidúceho auta ukazovali prostredník. Nevydržal to, utiekol do Londýna, ale britská polícia konala podľa Dublinského dohovoru, v putách ho posadila do lietadla naspäť do krajiny, kde prvýkrát žiadal o azyl. Blend je sýrsky Kurd, zúčastňoval sa demonštrácií proti Assadovi, písal blog, bol väznený a mučený, odišiel do Turecka, kde pašerákovi zaplatil 14 000 eur za falošný taliansky pas, s ktorým priletel do Zürichu. Či smúti za svojimi priateľmi, ktorí zostali v Sýrii, pýta sa ho redaktor. Nikto tam nezostal, buď sú mŕtvi alebo roztrúsení po utečeneckých táboroch, hovorí a kritizuje vlažný západný postoj k Assadovi, použije porovnanie: Keď leva iba posotíš, rozdráždiš ho, treba vliezť do klietky a usmrtiť ho alebo sa do toho nemiešať. Utečenec na sebe pozoruje psychickú zmenu, nie je už ten, ktorým kedysi bol. V Sýrii bol považovaný za zdržanlivého, ale švajčiarska zdržanlivosť prevyšuje jeho vlastnú, odrazu zažíva sám seba ako komunikatívneho a cnie sa mu za krajanmi, ktorých otvorenosť ho tak otravovala. Ovláda viacero jazykov, po nemecky sa naučil rýchlo, ale tá sekunda medzi myšlienkou a jej vyslovením v cudzom jazyku ho znepokojuje. Rodné jazyky arabský a kurdský sa z neho prirodzene vylievali, teraz sa zadrháva a to ho odcudzuje od seba samého. Tá sekunda je dôležitá, hovorím mu, v nej sa prehodnocuje zaužívané myslenie a rodí nové. To je zisk života v cudzine.”