je divadelný teoretik. Študoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení. Žije v Bratislave. Je spoluzakladateľom divadlo M. U. T. – medzinárodnej asociácie interkultúrneho charakteru so zameraním na divadlo, ktoré pôsobilo v rokoch 1999 – 2005 v Prahe. Roku 2007 v Bratislave založil divadelnú asociáciu Tucet, ktorá sa orientovala na autorskú tvorbu, pracoval ako dramaturg a režisér pre Divadelné Štúdio 12 a pre medzinárodný festival Divadelná Nitra. Ako dramaturg pôsobil aj v Paláci Akropolis v Prahe a na Pražskom divadelnom festival nemeckého jazyka. Od roku 2010 je šéfdramaturgom Literárno-dramatického centra v Rozhlasu a televízie Slovenska. Je tiež kurátorom medzinárodného projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície (šesť inscenácií divadiel z postkomunistických krajín, ktoré prinieslo príbehy o praktikách tajných služieb komunistických režimov). „Divadlo je istým spôsobom sociálne médium a už zo svojej podstaty má prostriedky na to, aby analyzovalo dialogické situácie, protirečenia a skupinovú dynamiku, súvisiacu s riešením nejakého problému. Zdá sa mi potrebné nielen skúmať príbehy z minulosti, ale aj sledovať, ako sa s nimi narába dnes. (…) Otázka pravdy je vždy problematická. Umenie nie je schopné poskytnúť objektívnu pravdu. Ale môže nám pomôcť v tom, že porozpráva príbeh z jasnej perspektívy a odhalí ho, a aj pozíciu človeka, ktorý ho rozpráva. To považujem za fér. (…) Všetko, o čom sa rozprávame, je výsledkom poznania, ktoré som získal počas trvania projektu. Objavil sa napríklad problém súvisiaci s príbehom spolupracovníka Stasi. Niektoré médiá s ním odmietajú robiť rozhovory a zdôvodňujú to tým, že nechcú šíriť správu o zle, pretože dnes treba nechať rozprávať obete. S tým do veľkej miery súhlasím, ale pýtam sa, ako sa chce spoločnosť vyrovnať s minulosťou, keď sa s takzvanou temnou stranou nechce rozprávať? Má zmysel prekrývať komplikovanú realitu výpoveďami pozitívnych hrdinov?“