je básnik, textár, dramaturg, esejista a prekladateľ. Žije v Bratislave. Od roku 2002 preložil viac než dvadsať diel zo súčasnej ruskej literatúry, za niektoré preložené diela dostal prestížne ceny – je napríklad nositeľom štátneho vyznamenania Ruskej federácie Puškinovej medaily. Je známy mnohými knižnými rozhovormi so známymi osobnosťami, naposledy vyšli Rozhovory s Jozefom Haštom – Slovo blázon nepoužívam. A ako posledná autorská kniha, súborné dielo Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020). “Tridsaťdva rokov po 17. novembri 1989 som o tridsaťdva rokov starší. O tridsaťdva rokov múdrejší? Nie, až tak veľmi si nefandím, no určite som o tridsaťdva rokov skúsenejší.
Tie skúsenosti nemajú vždy znamienko plus. Povedali ste to v roku 1989 pekne, pán Václav, no dnes už viem, že pravda a láska nemusí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. To však neznamená, že sa o víťazstvo pravdy a lásky nemáme dnes a denne usilovať. Osobne ma to úsilie stojí čoraz viac námahy i premáhania, ešteže mám okolo seba blízkych ľudí a dobrých priateľov rovnakej krvnej skupiny.
Po Novembri 1989 občianska spoločnosť dvakrát odvrátila pád Slovenska do čiernej diery – v roku 1998 a 2018. Po voľbách v roku 2020 sa zdalo, že už je dobre. Žiaľ, nie je, a je to horšie, než sa na prvý pohľad zdá. Už nejde ani tak o to, aby pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou, skôr naopak: aby lož a nenávisť nezvíťazili nad pravdou a láskou! Čiže nad slobodou, nad demokraciou, nad normálnym životom každého slušného človeka.
Pred týždňom zomrel môj priateľ Meky Žbirka. V našej prvej spoločnej pesničke z roku 1977 sa spieva: ‘Zažni aspoň kúsok sviece napriek všetkým tmám.’Že by predsa len tá havlovská nádej nezhasla?”