je prozaička, dramatička, prekladateľka a publicistka. V roku 1993 s viacerými spolupracovníčkami vrátane Jany Cvikovej či Anny Daučíkovej založila feministický kultúrny, vzdelávací a publikačný projekt Aspekt, pričom dodnes je jeho koordinátorkou. V období niekoľkých desaťročí sa tu podieľala na edičnej, redakčnej a organizátorskej práci ako prekladateľka a autorka. V rokoch 2010 – 2018 pôsobila aj na edičnom oddelení Divadelného ústavu ako odborná a jazyková redaktorka. V roku 2019 prezident SR Andrej Kiska udelil Jane Juráňovej štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra prvej triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a rozvoj literárnej činnosti. Žije v Bratislave, venuje sa písaniu a prekladateľskej činnosti. Jej jednotlivé práce sú preložené do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, slovinčiny a švédčiny. Vydala viac ako desať prozaických kníh pre dospelých, niekoľko kníh pre deti; je autorkou asi desiatky divadelných hier, niektoré z nich boli uvedené na slovenských profesionálnych scénach. Píše aj pre rozhlas – pásma a rozhlasové hry. Jednou z jej úspešných kníh, ktorá vyšla aj v anglickom preklade, je Mojich 7 životov – Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou. Text odznel pri spomienkovej slávnosti na Agnešu Kalinovú v lete tohto roku: „Pred desiatimi rokmi sme sa rozlúčili s Ági Kalinovou. Zdá sa mi neuveriteľné, že sme tu bez nej už taký dlhý čas. A zároveň tých desať rokov prebehlo veľmi rýchlo. A čo viac, toto desaťročie bolo nabité udalosťami, zväčša príšernými a tragickými, viac než ktorékoľvek pred ním v posledných, povedzme, šesťdesiatich, sedemdesiatich rokoch. Desaťročie bez Ági. A pre mňa zároveň s ňou. Pretože iste nielen ja som si ju práve v týchto rokoch tak intenzívne pripomínala. A toto desaťročie mi ju naozaj pripomenulo veľakrát.
V roku 2014 Rusko anektovalo ukrajinský Krym. Prezidentom sa krátko po jej odchode stal Donald Trump. Spomínam si, ako sa New York Times pomaly ani nedali čítať, pretože sa z pochopiteľných dôvodov, tak ako celý svet, sústavne venovali tomuto arogantnému, sebastrednému, bezcitnému mužovi, ktorý uhranul svet nehoráznosťami, ktoré robil, a najmä rozprával.
V roku 2015 sa naplno prejavila utečenecká kríza. Po pár rokoch sme okúsili svetovú pandémiu a všetko s ňou spojené. Ani po jej skončení sme nenadobudli imunitu voči nielen telesným, ale najmä duševným a mentálnym následkom. Hoaxy ako také iste nevznikli okolo roku 2020, ale čo sa s nimi v tomto období stalo a ako začali určovať myslenie a správanie, nás dodnes negatívne fascinuje. Netrvalo dlho, vlastne ešte pandémia ani poriadne neskončila, a Rusko napadlo Ukrajinu. Tretí rok tam tento brutálny agresor vedie vojnu, ako hovoria odborníci, plnoformátovú. Čiže kombináciu bojov ako za čias prvej svetovej, druhej svetovej, vyhrážok na tretiu svetovú a zároveň ktoréhokoľvek teroristického útoku, vrátane bombardovania pôrodníc, vlakových staníc, škôl, nemocníc pre deti, denne to máme pred očami.
Keď som pred vyše desiatimi rokmi, v roku 2011, začala robiť s Ági rozhovor, ktorý vyšiel v roku 2012 pod názvom Mojich 7 životov, pripravovala som sa naň štúdiom materiálov o holocauste, o päťdesiatych rokoch i ďalších dekádach: o šesťdesiatych rokoch, o časoch normalizácie a ďalej. A hovorila som si: Ako toto všetko mohli ľudia prežiť? Ako sa môže všetko toto zmestiť do života jednej ženy, muža, jednej rodiny? Ako sa dá normálne ďalej žiť, keď vám dejiny takto rozhádžu život, a to opakovane?
Po celé obdobie nahrávania, prepisovania, spracovávania textu som mala pred očami v mysli práve toto.
Teraz po desiatich rokoch si hovorím: ,Milá Ági, keď si ty všetko toto prežila, musíme aj my.‘ Mne rodičia nezomreli v koncentračnom tábore. Nezostala som sirota ani ja, ani dnes môj syn alebo deti mojich známych v dôsledku prenasledovania. Veď my tu na Slovensku sme do veľkej miery len obecenstvo. Iste, aj tu sú obete, a to z najzraniteľnejších menšín, a na to netreba zabúdať. A viem, že Ági Kalinová mala nesmiernu empatiu voči ľuďom, ktorí si to odnášali najviac. Ale v celkovej situácii dnes tu a teraz nad nami ani zďaleka zatiaľ nevisia také hrozby, ktoré by sa nedali zvládnuť. Môžeme, máme, musíme podporovať Ukrajinu všemožne a dlhodobo, ale nikto od nás nechce, aby sme za jej slobodu položili život. Zatiaľ nikto z nás nesedí vo väzení tak ako Ági a jej manžel. Napriek všetkým ťažkostiam stále ešte máme slobodné voľby, patríme do Európskej únie a NATO, čo bolo v časoch mladosti a stredného veku nepredstaviteľné. Preto, aj keď toto desaťročie bolo bez Ági, bolo vlastne pre mňa a určite nielen pre mňa aj s ňou.
Pravdu povediac, Ági a jej generácia si toho odskákali viac než dosť. Nemôžeme chcieť, aby tu s nami takíto ľudia zostávali a držali nás za ruku. Určite nie som sama, kto by neprial Ági, aby bola nútená sledovať dnešné dianie. Lebo človek v jej veku toho už veľa neovplyvní a je to smutný údel starých ľudí, bezmocne sledovať šialenstvo sveta, dožiť sa takéhoto vyústenia, ktoré je pre mladších, dúfajme, len dočasné, ale pre človeka nad osemdesiat, deväťdesiat sa javí ako vyústenie života.
Zato spomenúť si na jej iskru v oku, na jej autentické rozčúlenie sa nad hlúposťou, na to, ako vážne a živo brala politiku, ako sledovala situáciu, ako presne a brilantne vedela analyzovať dianie a pritom aspoň v mojej pamäti nikdy nepodliehala pesimizmu, hoci nebola naivná optimistka, spomenúť si na toto všetko je povznášajúce. Jej život, osud, to všetko je posilňujúce.
Teraz držíme štafetu my, po nás ďalší a ja len dúfam, že ju budeme odovzdávať tak so cťou, nebojácne, odvážne, veslo aj vážne, ako to pre nás robila Ági Kalinová.“