je francúzsky novinár a spisovateľ. Od roku 1977 pôsobí ako zahraničný korešpondent francúzskeho denníka Libération. Ako reportér sledoval konflikty na Blízkom východe, sledoval vzostup poľského hnutia Solidarność, československú nežnú revolúciu, pád totalitného režimu v Rumunsku i vojnové konflikty v bývalej Juhoslávii. Veľkú časť svojej reportérskej kariéry zasvätil genocíde v Rwande z roku 1994 – napísal o nej tri silné reportážne knihy, Stratégia antilop, ktorá vyšla tento rok vo vydavateľstve Absynt v preklade Silvie Ruppeldtovej, je zavŕšením jeho rwandskej trilógie. Jeho knihy boli preložené do mnohých jazykov a ocenené najprestížnejšími francúzskymi i európskymi literárnymi cenami – za Stratégiu antilop získal v roku 2007 francúzsku Prix Médicis. Žije v Montreuil. „Ihneď po genocíde majú zachránení aj páchatelia sklony mlčať, je pre nich ťažké rozrozprávať sa o exterminácii, ktorou prešli. Tieto sklony zachovať mlčanie im niekedy zostane navždy. Zločinci z príčin, ktoré sú pochopiteľné, zachránení z príčin, ktoré sú oveľa zložitejšie a veľmi dojímavé. Nikto nezabudol na šok z toho, čo vyplávalo na povrch počas procesu s Adolfom Eichmannom, ani z toho, čo náhle, po rokoch mlčania, vyrozprávala Simone Weil o svojej deportácii do Auschwitzu. Nedajú sa obísť tajomstvá, ktoré prežívajú v nespočetných židovských alebo nežidovských rodinách a nadlho poznačujú život ťažobou. Aké ťažké teda musí byť prehovoriť o tom nielen s niekým, kto je cudzí, ale priamo so susedom odvedľa, s bývalým kolegom, s niekdajšou priateľkou? Ako prehovorí vrah zoči-voči tomu, kto prežil, zoči-voči vlastným deťom a priateľom? Ako bude hovoriť zachránený s vrahom svojich blízkych? Čo sa dá vysvetliť tomu, kto vás prenasledoval alebo ktorého ste, naopak, prenasledovali vy s mačetou v ruke, tomu, kto vás opustil a zradil? Ako sa zachovať, keď osud Rwandy, jedinečný v moderných dejinách, zaväzuje rodiny obetí a rodiny vrahov, vodcov a strojcov toho všetkého, aby spolu krátko nato žili spoločne? Keď ich ten istý osud núti na preľudnenom území zaujať tie isté úlohy. To isté miesto, čo predtým – na priľahlom pozemku, v kostolnej lavici, chodiť tými istými lesnými cestičkami, aby sa dostali na trh, spoločne netrpezlivo vyčkávať v zástupe v nemocnici alebo kričať na kraji futbalového ihriska v Nyamate, keď padne gól, pracovať jeden pre druhého, čo nevyhnutne predstavuje vzájomnú komunikáciu. Čo si povedať? Ako sa zhovárať o tom, čo majú teraz spoločné, o tom takmer zavŕšenom pokuse o definitívne vyhladenie?“
Foto: Joel Saget/Getty Images