riaditeľka Výskumného ústavu detskej psycho­lógie a patopsychológie. Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V minulosti pôsobila na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity. V roku 2007 založila Rómsky inštitút a venovala sa rozvoju rómskych detí a mládeže ako riaditeľka i ako manažérka pre oblasť rozvoja práce s rómskou mládežou. Neskôr pôsobila ako manažérka Národného projektu KomPrax, vedúca Oddelenia stratégie a metodológie práce s mládežou a ako programová manažérka v Iuvente. Pracuje inkluzívnym prístupom, v ktorom využíva zážit­kové vzdelávanie. Je autorkou viacerých publikácií, metodík a inovatívnych prístupov v práci s ohrozenými skupinami ľudí. Je autorkou autobiografického románu Cigánka. Žije v Bratislave. “Keď som pred rokmi prišla do Bratislavy, mala som zrazu pocit, že som zapadla do tej farebnosti v centre veľkomesta. Nikto tam neriešil to, čo by riešili ako prvé v malom meste – či som Rómka alebo nie. V Bratislave sa mi bežne stávalo, že si ma niektorí mýlili s cudzinkou a oslovovali ma po anglicky. Výsledkom je, že človek potom zhodí tú svoju škrupinku, lebo má pocit, že si už nemusí brať so sebou svoje brnenie. Lenže keď to brnenie nemáš a zrazu do teba niekto ťukne, tak to aj oveľa viac bolí. Dnes negatívne poznámky oveľa viac prežívam a trvá mi dlhšie, kým to spracujem. Nestáva sa to často, ale o to viac ma to bolí. Myslím si, že čím je človek vyzretejší a vzdelanejší, tým viac je z toho nešťastný. Uvedomuje si, že to, prečo sa mu to deje, nie je v jeho rukách, že nie je v jeho silách to zmeniť. Keď som bola chudobná, hovorila som si, že sa na mňa môžu pozerať ako na chudobnú, lebo je to jednoducho tak. Nechceš za tým hľadať iný dôvod. Ale keď už chudobná nie si a pritom zisťuješ, že sa ti to aj napriek tomu deje, tak to o to viac bolí. Lebo si uvedomuješ, že to nesúvisí s tým, či si alebo nie si chudobná, či si alebo nie si vzdelaná, ale že to súvisí s farbou pleti. A to je jediné, čo nedokážeš za celý život zmeniť. Krásne to vidieť na deťoch, ktoré som videla vyrastať vo svojom okolí. Keď ešte boli menej vzdelané, tak dokázali lepšie zvládať rasistické poznámky okolia. Keď potom boli na strednej škole, už to zvládali oveľa ťažšie. A keď z nich boli vysokoškoláci, veľakrát sme o tom mali dlhé filozofické debaty. Pýtali sa ma: ‘To sa naozaj nikdy nezmení?’ Vtedy si zrazu uvedomíš, že nie ty si chyba v systéme. Ale chyba je v samotnom systéme. Pretože my sme k tomu ako spoločnosť ešte nedorástli. Uvedomíš si, že ty si ako človek dorástla na vyššiu úroveň, než dorástla spoločnosť okolo teba.”