patrí k najoceňovanejším amerických novinárkam, laureátka viacerých novinárskych cien. Jej texty vychádzajú okrem iného v Los Angeles Times, Chicago Tribune či Glamour. Žije v Clevelande. Je autorkou bestselleru Nájdem si ťa. Kniha vyšla vo viacerých prekladoch, na Slovensku ju nedávno vydalo vydavateľstvo Absynt. Nájdem si ťa je príbehom znásilenia, ktoré sa stalo pred tridsiatimi rokmi, príbehu, akých je mnoho, len vyrozprávaného spôsobom, ktorý je jedinečný. Z toho, ako sa ten deň začal, si pamätá, že nemala hodinky, že sa ponáhľala na univerzitu autom v hustej premávke. Univerzitný komplex je v Clevelande je pomerne blízko štvrte Hough, štvrte chudoby, dovtedy to netušila. „Vošla som do univerzitného divadla, ktoré bolo úplne prázdne, vo foyer bol iba jediný robotník, Afroameričan, asi dvadsiatnik, v okuliaroch s veľkým umelohmotným rámom, s cigaretou. Ostatní prídu hneď, povedal milým hlasom. Robím na svetlách, nechcete sa ísť pozrieť? V hlave sa rozsvietilo oranžové svetielko: Pozor! Nepoznáš ho. Ignorujem ten záblesk. Bol to len záblesk, rýchlo zhasol. Nevšímala som si ho, bolo to ako keď som autom prechádzala cez všetky oranžové svetla, ktoré sa rozsvecovali na križovatkách cestou sem. Ok, poviem. Dvere boli zatvorené, otvorím ich. Tými dverami vstúpim do tmavej, prázdnej sály a druhej časti svojho života, tridsaťročná.“ Bol tu ešte ešte dôvod navyše, prečo o tom celé tie roky nehovoriť: „Moja úzkosť mala rasový podtón. Je to výbušná kombinácia dvoch prvkov: rasy a našich amerických dejín. Dodnes sa bojím mladých mužov, Afroaemeričanov, a neznášam to, že sa ich bojím.“ V tom istom rozhovore Joanna Connors, ktorá ničím nepripomína obeť, sebavedomá, pripravená hocikedy sa rozosmiať, naraz povie: „Občas plačem, ešte stále. Stále to mám. O čo všetko som prišla, keď som bola paralyzovaná a neprítomná?“ Hovorí, že práve kvôli svojim deťom, dnes už dospelým, Danovi a Zoe, sa rozhodla zaboriť do príbehu človeka, ktorý ju znásilnil. Tvrdí, že cíti strach aj súcit, oboje naraz. Hnev nie. „Prišla som na to, že ten, komu potrebujem odpustiť, som ja sama. Za to, že som vošla do tej sály, že som často bývala citovo neprítomná matka, že som nebola veľmi dobrá manželka a ani som o tom nevedela. Ale hlavne za to, že som vošla do tej sály.“
Foto: Archív Joanna Connors