bol redaktor časopisu .týždeň. Predtým pracoval v kníhkupectve Artfórum. Tiež spolupracoval s Rádiom_FM, s Pohodou, Wilsonicom či s festivalom Waves. V roku 2007 si obľúbil Island a napísal o ňom knihu Hudba ostrova. Žil v Bratislave, zomrel v Rejkjavíku. Na Stredoeurópskom fóre mal moderovať panel Anamnéza vzdoru o ruskom rocku. „,Komu sa v Rusku dobre žije?,‘ pýtal sa na konci 19. storočia básnik Nikolaj Nekrasov. ,Ako sa v Rusku žije ľuďom, ktorí chcú byť slobodní?,‘ pýtal som sa v Moskve spisovateľov, básnikov, výtvarníkov a ľudskoprávnych aktivistov. Rusko nepozostáva len z putinovskej verchušky, Nočných vlkov a osemdesiatpercentnej ľahostajnej väčšiny. To mi bolo jasné pri čítaní Sorokina, Šiškina, Ulickej či Jerofejeva, pri čo i len letmom stretnutí s ruským divadlom a filmom. Osudy ľudí ako bola Natália Gorbanevská či Larisa Bogorazová, ako dodnes je Viktor Fajnberg alebo hoci aj desaťročným väzením nezlomený Chodorkovský naznačovali, že pod zdanlivo nezaujímavým povrchom sa dejú zaujímavé veci. Vybral som sa teda do Moskvy, aby som niektorých z týchto slobodných ľudí v neveľmi slobodnej krajine stretol. Spisovateľka Ľudmila Ulická nám vo svojom byte plnom obrazov rozprávala o tom, ako ju mení každá kniha, ktorú napíše, o ruských ženách, ktoré sú podľa nej oveľa silnejšie a statočnejšie než ruskí muži, o tom, čo pre ňu znamená Rusko, ale aj o tom, že jeho obyvatelia v súčasnosti ,sošli z uma‘, keď upierajú svoje nádeje na takého človeka, akým je Putin. ,Nie, nebojím sa ho,‘ povedala, keď som sa jej pýtal, či sa vládcu Kremľa nebojí. ,Nebojím sa totiž smrti. Hoci po tom, aby ma niekto od chrbta zastrelil, veľmi netúžim.‘ Rozprávali sme sa s divadelníkom, ktorý plánuje odísť z Ruska, s básnikom, ktorý, naopak, z Ruska odísť nechce, no nevidí jeho budúcnosť veľmi nádejne. Ľudskoprávna aktivistka N. nám ukázala ,svoju Moskvu‘, zaviedla nás k domu Anny Politkovskej, k väzeniu v Butyrkách aj k pomníku Venedikta Jerofejeva (v tej istej časti mesta), no nechcela byť menovaná ani fotografovaná, nakoľko má odôvodnenú obavu z toho, že jej hrozí väzenie. To všetko v živom, mohutnom a svojím spôsobom vlastne krásnom meste plnom veľkých áut a neusmievajúcich sa ľudí.“