je ukrajinský esejista a prekladateľ. Narodil sa v Ivano-Frankivsku, dnes pôsobí v Ľvove na Literárnovednom ústave Ukrajinskej akadémie vied. Prekladal do ukrajinčiny Kafku, Kleista, Freuda, Musila, Josepha Rotha či Inga Schulzeho. Ako autor sa stal známym vďaka veľkej eseji Stredoeurópan, ktorá vyšla roku 2011. „Prečo toľko Európanov podľahlo propagande Kremľa? Pretože ich nezaujímame my, Ukrajinci. Ale nielen preto. Lámu sa vzťahy, rozpadávajú priateľstvá, už nedokážeme rozumieť svetu. Putinove sirény, vtáky Putinovej propagandy, štiepia Európu. Veľké časti európskych spoločností prepadli tomuto spevu, iní tú kakofóniu odmietajú a odolávajú jej zvodom. Naozaj to pritom nie je krásny spev. Keď ho počujete, skôr by ste ho označili za škaredý, každopádne, naplnený nenávisťou. Prečo sa teda toľkí dajú zviesť, keď je navyše tak nepokryte zameraný proti Západu? Odkiaľ sa berie tá masochistická radosť z flagelantstva? Radosť z ponižovania? Z lží? Melódia Putinových sirén je skomponovaná v kontrapunktoch. Zasahuje dve inak nekompatilné skupiny recipientov. Nazvem ich ‚skupina strachu‘ a ‚skupina resentimentov‘. Tá prvá trpí Štokholmským syndrómom a identifikuje sa s agresorom. Hlavne aby neprišla nová, ešte väčšia vojna, nech radšej ostane pri tejto menšej obeti, či už je to Gruzínsko alebo Ukrajina, hlavne, aby sme si my udržali náš blahobyt. Sme ochotní uznať nároky páchateľa ako pochopiteľné, chápať ‚historické dôvody‘ a v obeti vidieť provokatéra, dokonca objekt zaslúženého trestu. Druhá skupina, ‚skupina resentimentu‘ zasa počúva Putina v ublíženeckej zúrivosti voči vlastným vládam alebo preto, že ju to utvrdzuje vo vlastnom extrémizme a populizme. K verným Putinovým poslucháčom patria prívrženci Front National vo Francúzsku, Jobbiku v Maďarsku, gréckeho Zlatého úsvitu. To sú občania, ktorí nespracovali modernu a požadujú koniec otvoreného sveta. Prvá skupina teda chce za každú cenu zachovať status quo (a tá cena sa ukazuje byť naozaj dosť vysoká), druhá ho chce za každú cenu zničiť.”