je novinárka. Na Univerzite Komenského v Bratislave vyštudovala žurnalistiku, na Karlovej univerzite v Prahe západoeurópske štúdiá. Pracovala ako zahraničnopolitická reportérka denníka Sme. Okrem spravodajstva sa venovala i zahraničným reportážam – politike vo Francúzsku, migrácii v Grécku a Nemecku, právam menšín a sociálne vylúčených komunít v Keni alebo klimatickej kríze v Senegale. Neskôr pracovala ako členka editorského tímu českej internetovej televízie DVTV a sekcie videorozhovorov Seznam Zprávy. Do českého Deníku N prispieva najčastejšie do prílohy Kontext N. „V poslednom čase o mne neustále niekto diskutuje. Hovoria o mne komentátori, sociológovia a a hovorili aj prezidentskí kandidáti. Predbiehajú sa v názoroch na to, kto ma vytvoril a kto nesie za moju existenciu zodpovednosť; v opisoch toho, ako sa cítim a ako vidím svet; v interpretáciách, prečo som sa rozhodla tak a nie onak. Húfne odchody, zlomené palice, odliate mozgy zaznejú v takmer každej takej debate.
Môj mladý slovenský mozog sa do Česka odlial pred takmer šiestimi rokmi a zatiaľ sa domov nevrátil.
Tento text nie je príspevkom do diskusie o tom, či mladí odchádzajú do zahraničia v dôsledku aktuálneho diania viac než kedysi; nie je návodom na to, ako dostať mladých ľudí, ktorí zo Slovenska odišli, späť. Nie je pokusom o opísanie akejsi univerzálnej skúsenosti, pretože neverím, že niečo také existuje. A nie je ani obhajobou môjho rozhodnutia.
Pochybnosti, či som konala – a stále konám – správne, pociťujem každý deň. Je ich príliš veľa na to, aby som sa s nimi vyrovnala v jednom článku.
Tento text je skrátka opisom toho, ako sa žije jednému odliatemu mozgu s jeho rozhodnutím odísť zo Slovenska. Je o komplikovanom pocite straty aj zisku zároveň; o smútku, ktorý cítim pri pohľade na svoju rodnú krajinu; o pochybnostiach, ktoré neviem zo seba striasť – a takisto o pocite len veľmi ťažko opísateľnej viny.
,Už ma to všetko s odpustením serie!‘ zvolá v úvode knihy Pavla Tigrida Vreckový sprievodca inteligentnej ženy po vlastnom osude fiktívna slečna Lucie. ,Už sa nechcem vrátiť! Zostanem vonku. Čo na to hovoríte?‘ spýta sa autorovho alter ega.
Dej sa odohráva v osemdesiatych rokoch a mladá žena, ktorá pochádza z Československa, sa s ním stretáva na dovolenke v Juhoslávii. Debatovaním o jej krajine, o nespokojnosti a o otázke, či sa vrátiť domov, strávia ďalších tristo strán. Skutočný Tigrid prežil veľkú časť svojho života v exile. Lucii však žiadnu definitívnu odpoveď nedáva.
Ja som sa spôsobom, akým sa pýta Lucie, nikdy nepýtala. Bolo by ľahké môj odchod nazvať ako ostentatívne buchnutie dverami, ale môj príbeh je oveľa banálnejší.
Do Prahy som sa presťahovala týždeň po tom, ako som doštudovala vysokú školu v Bratislave. Odišla som, aby som mohla znova začať študovať. Po piatich rokoch zvládnutých s ľahkosťou a s relatívne dobrými známkami som si pripadala neuveriteľne hlúpa. Uvedomila som si, že nič, čo som si pri vysokoškolskom štúdiu predstavovala – zdokonaľovanie schopnosti dôkladne premýšľať, sústredene písať, správne argumentovať –, moja prvá vysokoškolská skúsenosť nenaplnila.
Na začiatku som bola presvedčená, že sa vrátim; naučím sa všetko, čo môžem, a potom prídem domov spoluvytvárať lepšie Slovensko. Môj vtedajší kolega, kamarát, sa mi vysmial. ,Otehotnieš a už sa nevrátiš,‘ vyhlásil. Potom som sa vysmiala ja jemu.
Nedokážem povedať, kedy presne som sa rozhodla zostať. Stal sa takpovediac život.
Neotehotnela som, ale zamilovala som sa. Absolvovala som stáž, vyskúšala dve zaujímavé práce, vyštudovala druhú školu. Podarilo sa mi nájsť svoju súčasnú prácu, ktorá ma napĺňa a teší. Narazila som na výnimočných šéfov, skvelých kolegov, našla si kamarátov, nové obľúbené podniky, miesta, kde sa môžem venovať svojim koníčkom.
Skrátka: zakorenila som sa.
Ležím večer v posteli a listujem si v knihe slovenského novinára a spisovateľa Martina M. Šimečku.
,Tí, ktorí odchádzajú, obviňujú skorumpovaný systém, a určite právom. Lenže väčšina z nich odchádza do Česka, a ja mám právo tvrdiť, že rozdiel medzi týmito krajinami nie je taký veľký, aby obstál argument, že na Slovensku nemožno žiť, zatiaľ čo v Česku áno. Jediným dôvodom, ktorý sa nedá poprieť, je ľahostajnosť,‘ píše v knihe Medzi Slovákmi z roku 2017.
Milanovu osobnú skúsenosť so životom v Česku nerozporujem ani netvrdím, že sa na Slovensku ,nedá žiť‘. Mne však v roku 2024 moja skúsenosť so životom v Prahe hovorí: zdá sa mi, že tu možno žiť celkom citeľne inak.
Prístup vysokoškolských vyučujúcich ku mne, mojim spolužiakom a vôbec k vzdelaniu bola len prvá vec. Roky mi trvalo, kým som pochopila, že ku každému špecialistovi nepotrebujem výmenný lístok; že koncept čakania na ,časenku‘ ešte pred otváracími hodinami u lekára nefunguje celosvetovo. Že v podstate všetky úrady komunikujú elektronicky. A znie to banálne, ale naozaj to platí: ľudia, ktorí v dennodennom živote reprezentujú to ,verejné‘, vám chcú zväčša naozaj úprimne pomôcť.
Keď sme o tom minule debatovali s mojím českým partnerom, zhrnul to do jednej vety: ,Jednoducho nechceš rodiť v plesnivej nemocnici.‘ Vystihol tým všetko. Netvrdím, že medzi Českom a Slovenskom nájdete bájny civilizačný rozdiel. Ale zážitky z kategórie, ktorú môj slovenský kolega Rado Augustín výstižne pomenoval: ,v Česku sú veci často mierne lepšie ako na Slovensku‘, sa skrátka vrstvia. A tvoria život.
Oči mi opäť zablúdia k citácii z knihy a v mojom odliatom mozgu sa hromadia pochybnosti. Slová o ľahostajnosti vo mne zostali, sedia mi na hrudi. Formulujú totiž môj vlastný strach, strach človeka, ktorý sa nedokáže vidieť ako nespoločenský a nepolitický: čo keď je argumentovanie praktickejším životom málo? Čo keď som k svojej krajine naozaj ľahostajná?
Snažím sa sama seba uistiť, že to tak nie je. V hlave zbieram toľko podporných argumentov, koľko sa len dá. Keď sa organizujú mítingy Slovákov pred ambasádou v Prahe, takmer vždy prídem. Keď prišla na Karlovu univerzitu slovenská prezidentka, moderovala som s ňou debatu.
V živote som nevynechala ani jedny voľby. Udržiavam kontakty s ľuďmi, ktorí sú aktívni v slovenskom verejnom priestore, zaujímam sa o verejnú diskusiu. Slovenské správy čítam oveľa viac ako mnohí moji priatelia, ktorí zostali žiť doma. Nakoniec ich aj píšem – za jednu z obrovských výhod mojej práce považujem fakt, že si väčšinu textov, ktoré za stolom v Prahe naťukám do klávesnice, prečítajú aj čitatelia slovenského Denníka N.
Nezdá sa mi, že by to bola ľahostajnosť. Pocitu viny sa však nedokážem zbaviť.
Vina, ktorú cítim, smeruje na rôzne strany a k rôznym ľuďom.
,Prepadám depresii, keď počujem nariekať rodičov, ktorým sa deti vyparili do emigrácie,‘ napísal v roku 1988 filozof a disident Milan Šimečka, otec spisovateľa Martina M. Šimečku.
V roku 2024, keď je Slovensko súčasťou Európskej únie a mnohí sa sťahujú práve v rámci jej hraníc, nedáva veľký zmysel hovoriť o emigrácii. Podobnej depresii ako táto postava niekdajšieho československého disentu však prepadám aj ja a práve v tom tkvie prvá vrstva viny, ktorú zo seba nedokážem striasť: cítim sa byť vinná voči konkrétnym ľuďom, ktorých za sebou nechávam na Slovensku.
Niežeby moji rodičia skutočne nariekali. Nikdy sa nesťažovali, že som odišla, nikdy ma nepresviedčali, aby som sa vrátila. Vina však mojím vnútrom vždy trhne aj pri tom najmenšom a úplne bezpríznakovom konštatovaní. Minule k tomu došlo, keď sme sa s mamou len tak rozprávali o tom, koľko detí z ich skupiny vysokoškolských kamarátov žije v Česku. Myslím, že sa z nás odliala väčšina.
Ťažko sa mi nechávajú rodičia na Slovensku. Nejde len o to, že budem ďaleko – ide aj o obavy, že štruktúry, ktoré by ich mohli v mojej neprítomnosti podržať, zlyhajú. Bojím sa, čo všetko nefunkčné alebo len málo funkčné s ich pribúdajúcim vekom ešte objavíme; bojím sa, ako tú nefunkčnosť zvládneme. A vinu cítim dokonca aj pre zážitky z kategórie: ,v Česku sú veci často mierne lepšie ako na Slovensku‘. V Prahe som dostala termín u ortopéda na klinike, ktorú som si vybrala, o šesť týždňov. Moja mama naň bude čakať jedenásť mesiacov.
Druhá vrstva mojej viny sa trochu viac vzpiera opisu; je veľmi abstraktná. Smeruje k celému spoločenstvu ľudí, inštitúcií, budov, riek, ulíc, lesov, ciest aj zvierat, ktoré Slovensko tvorí; skrátka k tomu všetkému, k čomu sa cítim byť pripútaná už len tým, kto som.
Odpoveď na otázku, či nás náhoda, že sme sa niekde narodili, zaväzuje k tomuto miestu istým dlhom, hľadám už roky a, samozrejme, nie som prvá. Len stále neviem, kde presne so svojou odpoveďou stojím.
Nedokážem sa zbaviť pocitu, že časť viny voči mojej domovine, ktorú v sebe nosím, nie je tak celkom úprimne moja. Že ide takpovediac o prevzatú vinu – vinu, ktorá vyplýva skôr z presvedčení iných ako mojich vlastných; vinu, ktorá je reakciou na ďalšie a ďalšie apely, že sa odliate mozgy majú vrátiť, pretože to svojej krajine dlhujú.
,Korene, rozmýšľam niekedy, sú konzervatívnym mýtom vymysleným na to, aby nás udržal na našich miestach,‘ píše britsko-americký spisovateľ indického pôvodu Salman Rushdie vo svojom románe Hanba. Niekedy o tom podobným spôsobom premýšľam aj ja.
Keď sa však pokúšam o opačný myšlienkový experiment – predstavím si samu seba presvedčenú o tom, že voči slovenským inštitúciám, budovám, riekam, uliciam, lesom, cestám ani zvieratám žiadnu povinnosť nemám –, niečo sa vo mne vzpiera. Pocitu spolupatričnosti, zodpovednosti sa nedokážem zbaviť ani vo svojich predstavách; ani toto nie som ja.
,Aby som sa vrátil k myšlienke koreňov, mal by som povedať, že sa mi ich nepodarilo úplne zbaviť. Niekedy vnímam seba samého ako strom,‘ pokračuje Rushdie.
Rozumiem mu. Niekedy sa tak vnímam aj ja.
Mnohí ľudia, ktorí debatujú o mojom odliatom mozgu v televízii, článkoch, podcastoch či v politických kampaniach, hovoria, že by som sa mala vrátiť.
Ťažko sa mi to počúva. Vždy sa mi pri tom vybavia slová kamaráta o tom, že otehotniem a už sa nevrátim; vždy si spomeniem, ako som sa mu vysmiala. Každý podobný apel mi pripomína, že som nenaplnila nielen svoje slová, ale ani predstavy, ktoré som do budúcnosti o sebe mala.
Vrátiť sa sa mi , zdá čoraz ťažšie.
Kedysi ma česká politika veľmi nebavila. V porovnaní s tým, na čo som bola zvyknutá na Slovensku – to znamená neustály pocit, že ide o veľa alebo rovno o všetko –, bola skrátka príliš ,normálna‘. My zvádzame veľké zápasy o demokraciu, oni sa sporia o konkrétne znenie zákonov. U nás sa píšu dejiny, u nich sa žije vlečúca sa nuda, myslela som si.
Dnes cítim pri pohľade na slovenskú politiku a verejnú debatu únavu, frustráciu a hanbu. Verejné dianie, ktorým som vždy žila, mi prestalo pripadať zaujímavé, dokonca mi už prestalo pripadať aj zábavné. Keď mi môj český kolega minulý týždeň hovoril, že Slovensko možno príde o prístup k tajným bezpečnostným informáciám, bolo mi z toho ťažko.
Keď sme debatovali o Štefanovi Harabinovi, nedokázala som nájsť slová, ktoré by ho opísali. Keď sme hovorili o tom, v čom žijú naši slovenskí novinárski kolegovia, bolo mi smutno.
Alarmujúce články o tom, že sa v dôsledku aktuálneho diania v posledných mesiacoch zdvihla vlna odchodov zo Slovenska do Prahy, beriem s veľmi veľkou rezervou. Za seba osobne však môžem povedať: aktuálne dianie rozhodne nie je niečím, čo by ma práve lákalo domov.
Často sa mi zdá, že panuje predstava, že keď sa toto všetko zmení – demokracia sa zachráni, diaľnice sa dostavajú, nemocnice sa opravia a politická kultúra sa zlepší –, začnú sa odliate mozgy vracať. Rada by som však dodala možno banálny, ale predsa zažitý postreh: aj keby na Slovensku začalo hneď od zajtra všetko dokonale fungovať, také jednoduché to podľa mňa pre mnohých nebude.
Každý rok, ktorý odliaty mozog a odliate telo prežije vonku – a je jedno, aká bola jeho počiatočná motivácia, plány, vízia budúcnosti –, je zároveň zapúšťaním nových koreňov. Odliaty mozog nežije vo vzduchoprázdne, nemôže si dovoliť čakať na návrat. Má nové záväzky, novú súčasnosť, nových priateľov – a s tým všetkým aj nový priestor, pri ktorom má pocit, že mu niečo dlhuje.
Vrátiť sa domov znamená opäť migrovať, opäť opustiť.
Vždy keď počujem, ako o mne v posledných týždňoch niekto hovorí, je mi smutno. V tých chvíľach sa mi pripomína všetko, o čom v tomto texte píšem – pochybnosti aj vina, hanba, smútok aj komplikovaný pocit straty a zisku zároveň.
V tých chvíľach vždy aj trochu znervózniem. Niekedy mám pocit, že tí ľudia v televízii interpretujú moje činy a rozhodnutia bez toho, aby sa ma spýtali – a robia to spôsobom, ktorý úplne nesedí.
Môj príbeh je v mnohom – v rozhodnutí odísť, v praktických dôvodoch, prečo sa nevrátiť – oveľa banálnejší, než by sa mohlo zdať. No v iných aspektoch je zase oveľa pestrejší.
Nad Slovenskom som žiadnu palicu nezlomila. Žiadnu definitívnu odpoveď nemám. Vyrovnávanie sa s otázkou, či konám správne, je vo mne stále živé.
A bolí to.“