je herečka, moderátorka, spisovateľka a dizajnérka. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu. Zahrala si vo viacerých filmoch a seriáloch, za postavu vo filme Pouta bola v roku 2010 nominovaná na Českého leva. Je autorkou niekoľkých knižiek, v ktorých rozpráva o materstve; o zážitkoch s deťmi pravidelne píše aj vo svojom blogu a na Instagrame. Založila vlastnú značku Koláčová, v rámci ktorej navrhuje tričká, čiapky a kryty na mobily. Žije v Bratislave. „Touto cestou by som chcela zablahoželať vládnej koalícií a jej priateľom. Konečne je (ne)oficiálne dovolené ubližovať a nikto za také veci nebude potrestaný. Teda okrem tých, čo robia umenie, či iných darmožráčov, zlodejov, akými sú neziskovky, teplošov a tak podobne. Nepriateľov stále pribúda, vždy bude komu ublížiť. Vždy niekoho podsuniete. Síce čoskoro nebudeme mať čo žrať (to som tak expresívne poňala), ale aspoň budeme nenávidieť. Čo je skvelé, lebo na základnej škole nám to, debili, zakazovali! A pritom to bola taká zábava – niekoho šikanovať!
Páčilo sa mi, ako herec, kolega darmožráč Ivan Trojan povedal vo svojom nedávnom prejave: ,Jsme součástí živého organizmu, kterému se říká společnost. A jako každý živý organizmus i společnost může být nemocná. Naší nejlepší prevencí je zájem o druhé, vnímání jejich starostí, obav i nadějí. Zlo se uchytí nejsnáze tam, kde se lidi cítí opuštěni a zapomenuti.‘ Nič prelomové a také silné. Keď sa cítim osamelá a frustrovaná, mám problém so sebou tráviť čas. Tak vám poviem.
V Divadle P. O. Hviezdoslava hrávame už nejakú čas rozprávku Terezka a Stratočas. Hrať pre malých divákov je pre nás česť. Je to príbeh zo súčasnosti o tom, ako Stratočas všetkých nakazí vírusom cez mobily a premení celú Bratislavu na mesto zombíkov. Nechcem spoilovať, ale na záver sa zistí, že to urobil preto, lebo sa cítil sám, myslel si, že ho nikto nemá rád, že si naňho nikto nenájde čas, a preto, že sa cítil frustrovaný. Scénu dotvárajú animované projekcie známych bratislavských miest a všakovaké vtipné detaily, ktoré sa menia s dejom. Napríklad v jednej scéne sa objavuje na horizonte Michalská ulica, kde na jednom z domov plápolá dúhová vlajka.
Túto inscenáciu sme hrali nespočetne veľakrát, nikdy sa nič podobné ako minulý týždeň nestalo… Hrávame ju cez víkendy pre rodiny, aj cez týždeň pre školy. Minulý týždeň sa však stalo niečo, čo nám vyrazilo dych. Keď sa zjavila na projekcii Michalská ulica, deti z neviem ktorej školy začali v momente z hľadiska kričať: ,Fuuuj, LGBTI! Fúúúj, LGBTI vlajka!‘ Boli to asi piataci-šiestaci. Na to, že malí diváci nevedia, že sa po skončení predstavenia tlieska, na to sme si už zvykli, ale toto nás skutočne vykoľajilo. Bola to rýchla spontánna masová reakcia veľkej časti hľadiska s divákmi zo základnej školy. Žiadne pošepkávanie, že poďme spolu hejtovať.
Vraveli sme si, že asi tam bol možno nejaký žiak, ktorého rodičia infikujú nenávisťou a on to potom šíri po triede, že si asi ani neuvedomuje. To sme si mysleli, až kým… kým sa to neudialo na druhý deň: v hľadisku plnom malých ľudí znova spontánne masovo kričali ,Fúúúj, LGBTI!‘ Neviem naformulovať svoje pocity, jediné, na čo sme sa po predstavení zmohli, bolo: ,Dokázali to!‘ Blahoželáme…
Gratulujem vám, že dennodenne potápate toľkých ľudí, že ubližujete ich rodinám, ženám, huckáte proti nim svojich prívržencov a oni spoľahlivo konajú, nahlasujú v bytoch tých, čo ich nenávidíte, bomby, píšu im anonymy, vyhrážajú sa, že im zabijú dcéru, a vykrikujú na nich na ulici, že by im roz*ebali ksicht, a viete čo… Tak ako na mňa ten neznámy muž v piatok v dm (ďakujem personálu, že sa ma zastali a aj sa opýtali, či som v poriadku). Tak si tu žijeme. Najstrašidelnejšie je, že ma to už ani nevydesilo. To ma na tom vydesilo najviac…
Boli to dva roky, čo zomreli Juraj a Matúš. Nezomreli by, keby ich chlapec, ktorý nenašiel pochopenie a pomoc napriek tomu, že na to škola jeho najbližších vyzývala, nezavraždil. Z nenávisti. Možno sa cítil osamelý, možno frustrovaný a možno si myslel, že ,fuj‘ voči LGBTI je ,správňácke‘. Tri ľudské životy… tri vyhasnuté ľudské životy mladých ľudí. Gratulujem.
Každým nenávistným komentárom, statusom, vyjadrením, honom na vyfabulovaného nepriateľa neubližujete len tým, ktorých nenávidíte… ubližujete nielen tým, ktorých používate ako živé terče, ale aj svojim malým ľuďom. Bravo!
Poviem vám, ako je: keď začali deti z hľadiska pokrikovať ,fuj, LGBTI!‘, ostala som v takom šoku, že keby sa dalo, rozprávku ani nedohrám. Ale po krátkej duševnej paralýze som sa prekonala a opäť, po tisíci raz som samu seba presvedčila, že láska musí zvíťaziť. Navyše: my hráme pre všetky deti. Nerobíme rozdiely. Aj pre tie vaše deti hráme s láskou.
Od minulého týždňa s istou pachuťou, no paradoxne i o čosi väčšou chuťou. My totiž vieme, že medzi tými deťmi, medzi tými vašimi deťmi, ktoré sedia v hľadisku, sú aj tie, ktoré potrebujú vidieť, že dobro vyhrá nad zlom, že rodičia podržia svoje deti, že ak rodičia na dieťa zareagujú nevhodne, ospravedlnia sa mu. Že rodina je bezpečným miestom pre malého človeka, nech je akýkoľvek, a môže byť naozaj svoj. My hráme pre všetky deti, aj tie, ktoré práve teraz zistili, že sa zamilovali do spolužiaka rovnakého pohlavia. Možno je to práve vaše dieťa. Žiaľ, niekto, komu dôveruje, mu však povedal, že LGBTI je fuj, a tak sa boja niekomu zveriť. A tak sa cítia zabudnutí a opustení či frustrovaní. Nám úprimne záleží na takých deťoch.
Možno sa len prestaňte konečne zaoberať nenávidením lásky, prestaňte si furt predstavovať a vŕtať sa v tom, kto ako sexuje, a ľúbte… aspoň tých malých ľudí, ktorých máte doma. Každému z tých detí, čo kričali ,Fuuuuj, LGBTI‘ by som priala len viac lásky. Doma, kdekoľvek. Len to. To je všetko. Robíte to majstrovsky, je tu toľko zla, že ním nasiakli aj deti, ale láska zvíťazí. Fakt.“
Text vyšiel v Denníku N.