je litovský filozof, politológ a politický komentátor. Žije vo Vilniuse. V Litve vždy vystupoval ako ochranca ľudských práv a občianskych slobôd. V roku 2004 mu Európska komisia udelila vyznamenanie Veľvyslanec tolerancie a rozmanitosti v Litve a v rokoch 2009 – 2014 bol poslancom Európskeho parlamentu. Študoval na litovskej Akadémii hudby a divadla, pokračoval v štúdiu filozofie na Vilniuskej univerzite. Neskôr získal druhý doktorát v odbore sociálna a morálna filozofia na Helsinskej univerzite vo Fínsku. Ako „putovný vedec“ študoval a prednášal v Spojených štátoch, vo Veľkej Británii a v Európe. V súčasnosti je profesorom politiky a filozofie na Univerzite Vytautasa Magnusa v Kaunase. „Moje mesto, Klaipeda, je nepredstaviteľné bez nemeckej kultúry
 a nemeckého dedičstva. Poznačili ho aj francúzski a škótski kupci, je tu množstvo kultúrnych vrstiev, ale bolo to predovšetkým nemecké mesto. A ak nevieme nič o nemeckej kultúre, o poľskej a židovskej kultúre, ak nám chýba povedomie tejto mnohorakosti, nemôžeme byť aktívnymi občanmi. Demokracii neprospieva porovnávacia martyrológia, to, čomu Antony Polonsky hovorí ,olympiáda utrpenia‘ – keď ľudia hovoria: toľko sme si vytrpeli, že teraz máme právo účtovať. Demokracii to škodí, pretože namiesto toho, aby sme riešili skutočné problémy, vytvárame nezmyselné zákony. Je hlbokým nedorozumením hovoriť o tom, že ľudské práva sú čosi, čo Západ vnútil Východu. Bolo to presne naopak. Keby nie disidentov a Helsinskej dohody, nemali by sme dnes ľudské práva. Organizácia Human Rights Watch sa pôvodne volala Helsinki Watch. Ľudské práva sú výdobytok Východnej Európy. Nesúhlasím s tým, že Európa potrebuje jednotný príbeh. To už sme zažili v Sovietskom zväze. Európa je jedinečná tým, že je to tkanivo mnohých kultúr a jazykov. Európa je dialektika vojny a mieru, obdivu
a sklamania. Je vo svete čímsi jedinečným, a preto nepotrebuje jednotný príbeh.“