je nórska IT manažérka a aktivistka. Je predsedníčkou združenia Den nasjonale støttegruppen etter 22. juli (Národná podporná skupina po útokoch 22. júla). Žije v Oslo. V lete roku 2011 prišla pri atentáte na ostrove Utøya o osemnásťročnú dcéru Synne. Andreas Brevik 22. júla 2011 spáchal bombový útoku na vládnu štvrť v Oslo, pri ktorom zahynulo osem ľudí. Následne sa vybral do letného tábora mladých socialistov na ostrove Utøya, kde postrieľal 67 mladých ľudí. „Keď som zistila, že moja dcéra neprežila teroristický útok 22. júla 2011, bolo to, ako keby sa vo mne rozbilo zrkadlo. Ako keby som musela znovu skladať dokopy kúsky. Na niektoré veci z tých dní sa nepamätám vôbec, na iné úplne presne. Celé poobedie a večer som sa snažila Synne dovolať. Ale neodpovedala. Potom sme sa vybrali autom do toho hotela neďaleko ostrova, kde boli zhromaždení všetci rodinní príslušníci. Myslela som si, že jednoducho vezmeme Synne domov – až kým som neuvidela ten chaos. Niektorí preživší kričali, iní sa objímali. Mnohí mali krvavé ponožky, pretože bežali bez topánok po brehu ostrova. Na stene visel zoznam s menami tých, čo prežili. Čítali sme ten zoznam zhora nadol, zo všetkých strán a každým smerom. Ale meno Synne sme nenašli. Hneď som si spomenula na Schindlerov zoznam – film Stevena Spielberga o poľských Židoch, zachránených pred holocaustom. Neviem prečo, tá myšlienka sa mi objavila v hlave. 
Poznám svoju dcéru. Bola by sa snažila ma nájsť, keby bola nažive. A aj tak som dúfala, že sa niekde ukryla. Päť dní po útoku nám polícia povedala, že Synne našli mŕtvu – s tromi strelami v hlave. Ešte dnes zúrim, keď vidím zábery z policajného zásahu. Synne bola zastrelená tesne po osemnástej. Podľa správy vyšetrovacej komisie by sa bola zachránila, keby tam polícia bola rýchlejšie. Bola medzi poslednými obeťami, ktoré páchateľ zastrelil. Viac ako hodinu sa schovávala, než ju Breivik našiel. Ale to mi ju už tiež nevráti. Nevrátim ju späť, tak nemíňam energiu na to, aby som o tom premýšľala.
Bolo to naozaj ťažké, udržať rodinu pokope. Viem, že som v tom čase nebola žiadna dokonalá matka pre moju staršiu dcéru Kristinu. Moje spomienky a myšlienky sa krútili stále okolo vlastnej osi. Bola som presvedčená, že sa každú chvíľu zbláznim. Že prídem o rozum. V médiách bolo toľko šialenstva, fotiek teroristu, úplne všade, vo všetkých novinách.
V septembri 2011 som vstúpila do jednej svojpomocnej skupiny. Keď som o tom hovorila s inými rodičmi, uvedomila som si: nie som blázon. Je normálne cítiť sa takto. Mala som v hlave toľko zlých obrazov, obrazov dier po guľkách a mŕtvol. Tak som dostala psychologickú pomoc. Musela som sa sústrediť na každodenný život. Po polročnej pauze som znovu začala pracovať na polovičný úväzok, po roku na celý. Tým, že som znovu chodila do práce a hovorila s kolegyňami a kolegami, sa mi myšlienky upokojili.
Medzitým som sa stala predsedníčkou tej svojpomocnej skupiny. Myslím si, že je potrebné pamätať si, kto všetko tí ľudia boli, ktorí tam zahynuli. A za čím stáli. To je dôležité, ak máme bojovať proti terorizmu a pravicovému extrémizmu. Lebo to nebol len taký nejaký blázon v letnom tábore. To bol pravicový estrémista, ktorý postrieľal naše deti jedno po druhom.
K Breivikovi som spočiatku cítila hlbokú nenávisť. Chcela som ho naozaj zastreliť, snívala som o tom. Na procese som chcela byť v súdnej sieni len keď sa prejednával prípad Synne. Nakoniec som tam bola skoro každý deň. Otvorenosť je kľúč. Nemôžete si poradiť s teroristom, ktorého nepoznáte. Ale môžem vám niečo povedať? Nebolo dosť priestoru na hnev. Pravdupovediac, bolo to až trochu príliš láskavé, sme dopekla takí hrozne rozumní. A v tých dňoch procesu som si uvedomila, že tento terorista je nula. Je mi jedno, že mal ťažké detstvo. Mnoho ľudí má ťažké detstvo, a nestali sa z nich teroristi. To nie je dôvod. V nejakom momente som si povedala: keď budem nosiť so sebou tú nenávisť, zničím sama seba a svoju rodinu. Tak som prijala,  že sa nám stala tá hrozná vec. 
Aspoň päť rokov som cítila naozaj hlboký smútok, potom sa to zmenilo na to, že mi Synne chýba. Je jeden život pred 22. júlom a jeden po ňom.
Som šťastná, že som stará mama. Moja staršia dcéra Kristina sa stala matkou. Je pekné vidieť, že život ide ďalej. Ale na nič z toho nezabudnem. Zostane vo mne časť z toho. Táto vec sa mi stala a budem s tým žiť už navždy.”
Osemnásteho januára 2022 sa v Nórsku začalo pojednávanie o žiadosti o prepustenie odsúdeného masového vraha. Využil to na  prezentáciu vražedných ideí, ku ktorým sa hlási. „Zákon a pravidlá sa majú dodržiavať,“ povedala vtedy Lisbeth Røyneland. „Keby mali platiť špeciálne pravidlá, nebolo by to správne. V konečnom dôsledku by to len nahrávalo jeho potenciálnym nasledovateľom.” Deň začiatku pojednávania bol pre ňu osobne výnimočný dátum: jej zavraždená dcéra by mala 18. januára 2021 dvadsaťdeväť rokov.
Foto: Ronja Sagstuen Larsen