je filozof a vysokoškolský pedagóg. Prednáša na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Vo svojej pedagogickej praxi a vedeckom výskume sa venuje témam antickej filozofie a filozofickej antropológii. Zaoberá sa problémom ľudskej prirodzenosti ako dejinno-filozofickým problémom, ktorý od antickej filozofie ústi do etických tém ľudských práv a genderovej problematiky. „Mnoho vznešených ideálov antiky či stredoveku, ktorých sa niektorí až nostalgicky dovolávajú ako osvedčených riešení súčasných sociálnych a politických problémov, vznikalo len postupne a v celkom inom historickom, hospodárskom a kultúrnom kontexte. Na to by sme nemali zabúdať.
Recepty z minulosti na problémy súčasnosti existujú a, ako vhodne uvádza Jared Diamond, niektoré tradície predkov sú univerzálne a máme sa od nich a z nich čomu priučiť. Ale niektorých je celkom prirodzené sa vzdať.
Dedičstvom helenománie 18. a 19. storočia je idealistický obraz antického Grécka, ale bez ohľadu na osvietenské skreslenia je antická kultúra Grékov i Rimanov stále inšpiratívna. No to, čo nás často i dnes inšpiruje, nevzniklo v hlavách teoretikov, ale z nutnosti praktických životných situácií. K občianskym cnostiam dospieva antický človek ako k niečomu, čo mu pomáha bezpečne žiť, nadväzovať stabilné vzťahy a poskytuje priestor na sebarealizáciu. 
Sokrates nebol prvý, kto sa pokúšal uchopiť definíciu múdrosti, rozumnosti, spravodlivosti, statočnosti a zbožnosti. Vznešenosť cností dobrého občana vyplýva z ich dlhodobej praktickosti pre spoločenstvo, obec a civilizáciu vo všeobecnosti. Grékom ich sprostredkovali už básnické eposy, lyrické spevy a kult. Následná filozofická reflexia zdatností, ako sú spravodlivosť či statočnosť, naplno odrážajú význam týchto pojmov pre gréckeho človeka.
Hľadanie spravodlivosti ako nástroja prežitia je charakteristickým znakom antickej polis a pre antického človeka je synonymom spravodlivosti zákon (nomos). Zákon pomáha udržiavať poriadok, taký potrebný pre prežitie a spolunažívanie, a vychováva občanov. Zachovávaním zákona a zvykom konať podľa neho získava onú cnosť spravodlivosti, ktorá sa mu stáva druhou prirodzenosťou.
Chápanie spravodlivosti bolo v mestských štátoch odlišné. No to, čo antické obce spájalo, bolo podriadenie obce zákonu – ústave. A to platilo, či už zriadenie bolo demokratické alebo iné. 
Počas vojny (a pandémie) je prirodzenou tendenciou ľudu utiekať sa k mocnej ruke vládcu či tyrana. V dobách mieru narastá odvaha verejnosti, o slovo a moc sa hlási väčší počet ľudí. To, čo demagógov – lídrov ľudu Atén 5. storočia pred Kr. – vynieslo na vrchol politickej pyramídy, bolo dokola sa opakujúce previazanie ich pôvodu z davu obce, pôsobenie v obci a pre obec. Aj populizmus je dedičstvom antickej kultúry Grécka.
Zároveň je zrod klasickej polis zrodom toho, čo filozof Ján Patočka nazýval politickou izoláciou individualizmu. Proti vytŕčaniu z davu, takého typického pre aristokraciu a tyraniu, tu stojí akcent na rovnosť rovných a deklarovaný úmysel práce v mene tejto rovnosti. A keďže v Aténach bolo tých rovných najviac z davu chudobných, obchodníkov a remeselníkov, nie aristokracie, charakter a obsah rovnosti bol modelovaný práve nimi. V prípade Sparty je rovnosť daná pôvodom a funkciou. Polis však nemožno stotožniť s podobou demokracie, ktorú v antickom svete reprezentovali Atény či s militárnym systémom Sparty. Dnes poznáme vyše tisíc antických obcí, ich rôzne ústavy a tieto dva mestské štáty sú medzi nimi skôr osobitým ako exemplárnym príkladom gréckej polis.
Vzťah medzi politickým ideálom a praktickými príčinami na jeho počiatku ilustratívne načrtáva aj téma tzv. hoplitskej revolúcie, ktorá súvisí s premenou vojenskej výzbroje a stratégie. Tu však treba upozorniť, že téma hoplitskej revolúcie u historikov antického vojska, antropológov i filozofov predstavuje vášnivý konflikt, ktorý rozdeľuje odbornú verejnosť. 
Na jednej strane stoja tí, ktorí akcentujú ortodoxnú interpretáciu, podľa ktorej by grécka polis nevznikla bez reformy vojenstva. Zmena stratégie, vybavenia a boja ovplyvňovala chápanie povinností občanov obce, ale aj ich práv. Druhá strana akcentuje, že takýto nevyhnutný nexus nemožno dokázať a premena toho, ako sa bojovalo, nie je príčinou politických zmien.
Napriek tomu, že si Grékov spájame predovšetkým s umením, demokraciou a filozofiou, každodennou súčasťou generácií gréckych občanov bol boj. Dejiny Grékov sú plné bojov s vonkajšími susedmi i medzi sebou. Dôvody netreba hľadať v konfliktoch politických ideálov, ale v prozaickejších skutočnostiach, akými boli boj o úrodné oblasti v okolí štátu (že ide o problém, ozrejmí letmé zhliadnutie satelitnej mapy Grécka), boj o kolónie, ktoré boli potravinovými bankami a podobne. Grécky človek bojoval o zem a pre zem. S výnimkou Sparty sa však tieto konflikty netýkajú profesionálnych vojakov, ale radových občanov, ktorí od pluhu odchádzajú k meču a od meča k pluhu.
Ortodoxný názor na hoplitskú reformu zdôrazňuje sociálny faktor na začiatku príbehu. Počnúc 7. storočím pred Kr. dochádza v gréckom svete k populačnému rastu, kolonizácii a k sociálnym a politickým zmenám. To všetko prináša nové konfliktné situácie a tiež väčší počet bojujúcich. Paralelne s tým kráča technologická premena výstroja, nárast významu pechoty a umenšovanie významu jazdy. 
Napriek intuitívnemu predpokladu o jej význame je jazda, paradoxne, podstatne mladším javom. Grécko-perzské konflikty, ako aj Peloponézske vojny, neboli konfliktmi kavalérií. I keď bol jazdec či bojový voz známy, v hornatom teréne Grécka nebol veľmi efektívny. Čo efektívne bolo, bola práve pechota. 
V staršej podobe boja dominoval hrdinský súboj duelantov. Falanga (šík), ktorú tvoria hopliti (ťažkoodenci) predstavuje radikálnu zmenu. Je to vojenský útvar s prísnymi formálnymi pravidlami a technickými parametrami. Zaiste, jednotná línia hradby štítov sa objavuje aj v blízkovýchodných vojskách, ale Gréci túto podobu boja zmenili a dali jej inú obsahovú náplň. 
To, čo drží klasickú grécku falangu pokope, nie je strach z nepriateľa alebo rozkaz, ale viera vo víťazstvo kolektívu. Vo falange 7. až 5. storočia pred Kr. sa netrpí individualizmus, ale dominuje ideál rovnosti (isonomia) rovných (homoioi). Cieľom je nevybočovať z radu a držať líniu postupujúcej hradby, a práve tak prežiť a vrátiť sa bez ujmy k pluhu. Pravda je, že tzv. veľký štít, ktorý bol upevnený na dvoch miestach, a tiež vojenská prilba korintského typu, umožňovali efektívne bojovať práve takto a len takto – spoliehať sa na štít spolubojovníka a udržiavať múr, ktorý postupoval vpred ako tank. Ortodoxný názor vyzdvihuje fakt, že tento spôsob boja nesúvisí len s unifikáciou vybavenia, ale je aj výsledkom ekonomizácie vojny. Čoraz väčší počet občanov, ktorí nepotrebujú koňa a môžu si dovoliť základné vybavenie,  sa totiž stáva ťažkoodencami.
Ideál rovnocenných bojovníkov, ktorí popri sebe pochodujú a bojujú vo falange, je niečo úplne iné ako predstavuje Homér v Iliade. Zatiaľ čo pred hradbami Tróje excelujú individuality ako Achilles a Hektor, falanga prirodzene umenšuje spoločenské rozdiely, unifikuje a napomáha rozvoj občianskych cností. V zjednotenej línii nezáleží, či drží štít aristokrat alebo chudobnejší občan. 
S výnimkou Sparty nemajú grécke obce profesionálne armády, vojaci sú verbovaní z radov občanov mesta. Takto formulovaný koncept hoplitskej reformy viac či menej obhajujú autority ako Hanson či Viggiano. Napriek tomu ostáva viacero otvorených otázok, ktoré kladú oni a iné hviezdy tohto sporu, napr. Van Wees, Raalaub a iní. Kedy presne k onej revolúcii vo vojenstve dochádza? V dobe vzniku veľkého štítu, čo vieme datovať do obdobia 7. storočia? A čo literárne odkazy na boj v šíkoch, ktoré nájdeme už v Iliade? Je hoplitská reforma príčinou alebo je výsledkom politických zmien? Táto vášnivá debata rozhodne nevyzerá na niečo, čo sa skončí jednoznačným víťazstvom ortodoxného názoru, alebo víťazstvom skeptikov z tábora revizionistov.
Popri slove, ktorým sa šermovalo na agore (a ktoré suplovalo ozbrojené duely) je hoplitská reforma ďalším faktorom, ktorý súvisí s ideálom gréckej rovnostárskej politiky. Zároveň však treba dodať, že tieto charakteristické znaky gréckych mestských štátov síce ovplyvňujú úvahy o rovnosti, ale o žiadnej agore, slove či unifikácii vojska nemožno hovoriť pred existenciou toho, čo tieto fenomény umožňuje a necháva sa nimi premieňať. A to je polis.“
Text vyšiel v časopise .týždeň