Ľudmila Ulická

    je slávna ruská spisovateľka. Žije v Moskve. Pôvodne bola genetičkou a písať začala takmer náhodou, keď ju v šesťdesiatych rokoch vyhodili zo zamestnania a obvinili z disidentskej činnosti. Je prvou ženou, ktorá získala ruskú Bookerovu cenu, je tiež nositeľkou Rakúskej štátnej ceny za Európsku literatúru. Odvtedy napísala množstvo kníh, z ktorých v slovenskom preklade vyšli Veselý pohreb, Medea a jej deti, Daniel Stein, tlmočník, Zelený stan a najnovšie Jakubov rebrík (posledné tri vyšli v skvelom preklade Jána Štrassera). Okrem iného je známa aj jej korešpondencia s bývalým oligarchom a neskôr politickým väzňom Michailom Chodorkovským. V odpovedi na otázku, či v dejinách nenastávajú chvíle, keď ľudia, ktorí sa snažia konať malé dobré skutky za zlých okolností, vlastne pomáhajú veľkému zlu, Ľudmila Ulická odpovedala: „Nemyslím si to. Malý dobrý skutok je mimoriadny práve tým, že je to osobný skutok, ktorý prečisťuje priestor a dáva nám silu prežiť uprostred ,ťaživých hrôz nášho života’. Šesť miliónov Židov bolo vyvraždených počas Druhej svetovej vojny, no niekoľko tisíc ich zachránili ľudia, čo konali drobné hrdinské skutky. A títo ľudia neslúžili veľkému zlu. Heinrich Böll vo svojom vynikajúcom románe Biliard o pol desiatej prišiel s geniálnou témou ,sviatosti byvola’. Teraz sme sa zas ocitli v tomto bode: buď ,sviatosť byvola’ prijmeme, alebo ju odmietneme. Tým, že konáme ,malé skutky’, odmietame sa zúčastniť na ohavnostiach. Tisíckrát vysmievaná teória ,malých vecí’ nestratila svoj zmysel. Ak pre nič iné, tak preto, že veľké skutky, či už zlé alebo dobré, konajú ľudia, ktorí majú veľkú moc, veľký talent, alebo veľkú agresivitu, ale tých malých je schopný hocikto. (…) Dnes sme konfrontovaní s absolútnou krízou: vojna je mier. Ľudia si pod pojmom demokracia predstavujú celkom odlišné veci. A liberalizmus sa v Rusku stal nadávkou. Musíme nanovo definovať pojmy a nastoliť jasnosť v tom, čo je dobro a čo zlo. Náš svet má hierarchickú štruktúru – Ortega y Gasset v Vzbure davov žiadal zblíženie elít a ľudu. Vyššia vrstva musí podať ruku tej nižšej. Kresťanská etika je krásna vec, ale už nefunguje. Kresťanstvo vôbec je náboženstvo nemožného. Apeluje na ľudí, aby boli svätí. Ale to sa stáva veľmi zriedka. Pravoslávna cirkev v Rusku je dnes komiks, karikatúra, za ktorú sa treba hanbiť. Nechcem vystupovať ako moralistka. Ale ľuďom predsa treba pripomínať základné etické pravidlá, napríklad Kantov kategorický imperatív. Každý jednotlivec sa ho musí držať. Ešte stále okolo seba vidím značný počet skvelých ľudí, ktorí sa zasadzujú za všeobecné dobro.”
    Foto: Diana Markosian