je psychologička, od roku 1988 pracuje vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Venuje sa témam inklúzie a integrácie, psychodiagnostike, menšinám či vývinu detí v znevýhodnenom prostredí. Je spoluzakladateľkou Detského centra VÚDPaP, ktoré vzniklo v roku 1990. V rokoch 1994 – 2018 centrum viedla. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde žije. “Všímam si neistotu rodičov a učiteľov, ktorí neustále uvažujú nad tým, či už niektoré problémy nepatria do rúk profesionálom. Akoby strácali schopnosť vyrovnať sa s istými typmi problémov a čoraz viac z nich odsúvajú do rúk profesionálov. Tým nechcem povedať, že ak ide o zdravotné postihnutie, kde je nevyhnutná lekárska starostlivosť, alebo psychické ťažkosti, ktoré patria do rúk psychológom, tak si majú rodičia poradiť sami. Z môjho pohľadu by však niekedy mali viac staviť na sebadôveru a rodičovskú intuíciu. Často sa stretávam s rodičmi, ktorí sú naozaj utrápení a chcú pomôcť svojmu dieťaťu, ale nie je to spôsobené výraznosťou toho problému, ale vlastnou neistotou. Existuje totiž množstvo informácií, ako vychovávať deti, čomu predísť. Existuje milión diagnóz. Väčšina rodičov, ktorí k nám prídu do ambulancie, už má prichystané podozrenie na nejakú diagnózu. A často úplne neopodstatnene. Chcela by som rodičov povzbudiť, že ľudstvo je už predsa na zemeguli dosť dlho, a ak by sme svoje mláďatá nevedeli vychovávať, neprežili by sme. Majte pri výchove trocha ľahkosti a dôvery vo vlastné sily. Mätie ich napríklad to, že dnes nie sú jednotné ani odporúčania odborníkov. Keď si rodič kúpi tri knihy o výchove detí, tak sa dozvie tri rôzne názory. (…) Inklúzia znamená, že si uvedomujem rozmanitosť a beriem ju ako samozrejmú, normálnu a dokonca žiaducu. Pri inklúzii je pestrosť niečo, čo chceme. Samozrejme, že napríklad deti s poruchami učenia boli aj pred rokmi, no vtedy sa jednoducho považovali za zlých žiakov. Trieda bola vnímaná ako teleso, ktoré by malo byť vyrovnané, a jediné, čo môžeme urobiť, je odlíšiť ich známkami od jedna do päť. Rozmanitosť nebola niečím uznávaným a vôbec sa jej neprispôsobovalo vzdelávanie. Školstvo sa s inklúziou veľmi pasuje, pretože školy nikdy nie sú jednoliate. Neexistuje trieda, ktorá by bola jednoliata. Ak sa školy delia na rôzne typy, neznamená to, že v jednotlivých školách nájdeme rovnaké deti. To je absolútny omyl. Ide len o deti vybrané na základe jedného kritéria. V školách pre deti s telesným postihnutím bude tým kritériom fakt, že deti majú niečo s hybnosťou. Ale budú tam deti od šikovných, rozumných, učenlivých, cez protivné, lajdácke, šikanované a šikanujúce. Akúkoľvek charakteristiku okrem narušenej hybnosti vymyslíte, vo všetkom sa budú rôzniť. A ešte aj v tej jednej jedinej charakteristike sa budú rôzniť, lebo sú tam deti s rôznymi diagnózami. Aj nadpriemerne nadané deti sú len tie, ktoré boli nadpriemerne úspešné v inteligenčnom teste. Ale v iných charakteristikách sa budú líšiť rovnako, ako keby sme vybrali náhodnú vzorku ľudí v električke. Homogénnosť je ilúzia. Ale stále sa o ňu snažíme, aby sme nemuseli priznať, že sa tej rozmanitosti v škole musíme prispôsobiť. A to je inklúzia. Rozmanitosti sa, chvalabohu, nedá vyhnúť.”
Foto: Tomáš Benedikovič, Denník N