je novozélandský politický aktivista, vyštudoval občianske právo a filozofiu na univerzite v Aucklande, momentálne pôsobí na oxfordskej All Souls College. Popri štúdiu pracoval v kancelárii premiéra štátu Južná Austrália, neskôr na Najvyššom súde Nového Zélandu. Na jar tohto roka mu vyšla kniha Projekt Nový Zéland – ktorej základná téza je elektrizujúco jednoduchá: hodnoty, ktorými sa v živote riadime, musia byť oveľa viac prítomné aj v politike. Kľúčovým slovom v knihe je láska, politika lásky – tá je rozšírením základných troch hodnôt, o ktorých v knihe hovorí: starostlivosť, komunity, kreativita. Len čo kniha vyšla, začali sa okolo neho rojiť novinári a sypať pozvania. Jeho nástojčivý spôsob rozmýšľania o politike je v súčasnom politickom diskurze ojedinelý, prekvapivý až šokujúci tým, ako sa nebojí, že bude vyzerať naivne. Z jeho generácie “millennials” práve vzniká celá skupina mladých vzdelaných autorov-aktivistov, viacerých práve z Nového Zélandu, ktorí sa snažia ignorovať tradičné ideologické pojmy a pracujú na tom, ako premietnuť do politických debát také kategórie všeľudských hodnôt, ako je – láska.  Príťažliví sú tým, ako nedúfajú, že o politike sa bude dať hovoriť len racionálne, keďže je už dnes jasné, že to jednoducho nejde. Tvrdia,  že naopak, city do politiky patria. Najznámejšou postavou spomedzi nich je práve Max Harris. „Politika je beznádejne emocionálna záležitosť. Pritom o politických ideách – ako sloboda či rovnosť –  sa veľmi často hovorí, ako keby to boli suché koncepty spísané v seminárnej miestnosti alebo výsledky teoretických diskusií. Lenže súčasťou politickej myšlienky je pocit. Speváčka Nina Simone raz povedala, že sloboda je ,jednoducho pocit’, pocit ,byť bez strachu’. Spravodlivosť je stav vecí, ale aj stav úľavy, eufórie, jasot. A politická argumentácia vo svojej najlepšej podobe obsahuje aj vášnivé vyjadrenie silných pocitov a skúseností. Nie všetky emócie sú v politike práve vítané. Napríklad nenávisť a strach smerujú k vylučujúcemu správaniu a spravidla nás vedú k nespravodlivým a unáhleným rozhodnutiam. Možno že súčasťou politiky by mala byť láska. (…) Dnes viac než kedykoľvek predtým totiž vidíme prítomnosť emócií v politike, hlavne negatívnych. Odpoveďou nemôže byť snaha vyhodiť z politiky emócie ako také. Márne sa budeme pokúšať trvať na pokojnom, racionálnom diskurze. Jediná cesta je preskúmať, aké emócie majú v politike svoje oprávnené miesto, mať jasno v tom, čo týmito emóciami rozumieme, a prekladať ich do politickej praxe.”
Foto: Andrew Dean