švajčiarsky režisér, dramatik a spisovateľ. Študoval sociológiu, germanistiku a romanistiku v Paríži, Zürichu a Berlíne (okrem iného u Tzvetana Todorova a Pierra Bourdieua). Od roku 2002 zverejnil vyše päťdesiat divadelných hier, filmov, kníh a akcií, ktoré boli uvedené v troch desiatkach krajín. Podnikol reportážne cesty do Rwandy, Konga, Iraku a na frontovú líniu Islamského štátu v Sýrii. Pôsobí aj ako docent pre réžiu, kultúrnu teóriu a sociálnu plastiku na rôznych umeleckých vysokých školách. Od roku 2023 je intendantom podujatia Wiener Festwochen. Žije vo Viedni. Rozhovor s Milom Rauom pripravil Patrik Garaj pre Denník N. „Pýtame sa: Keď niekto preberie politickú moc, nie je legitímne, že chce iných riaditeľov divadiel? Dá sa na to tak pozerať. Veď ľavica niečo také urobila po druhej svetovej vojne. Povedali, že už nechcú žiadnych nacistov a že všetci musia ísť preč. Možno to tiež nebolo v poriadku. Keď si prečítate debaty z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, vidíte, že to dotyční považovali za nefér. My si tieto otázky kladieme úplne otvorene. Pýtame sa: Kde je tá hranica? Čo je univerzita, čo je divadlo, umenie, médiá? Môžeme prepustiť profesorov, keď urobia to a to? Alebo to nie je okej a musíme všetko akceptovať? A kto určí, pokiaľ až? Tieto otázky nie sú vyjasnené. Ale je tu tribunál, kde sa to dá zistiť. Aj v rámci nášho festivalu. V programe máme diela z Izraela, z Palestíny, spoločné z Izraela a Palestíny, máme pravicových extrémistov a tak ďalej. Všetci sa nás snažia „cancelovať“ a hovoria, že keď príde ten, tak nepríde tamten, a že musíme pozvania zrušiť. Aký je náš postoj k tomu? Je to rovnaké, ako keby tu teraz sedela tretia osoba a povedala by, že pokiaľ je tu Milo, nebude sedieť za týmto stolom. Prečo sme takí? Možno je to prejav našej slobody ducha, že vyhľadávame ľudí, s ktorými chceme byť, a všetci ostatní ostávajú mimo. (…) Veci, ktoré boli v médiách už tisíckrát tematizované, sa po prenose do divadla zrazu stali škandálom. Pretože ľudia stále divadlo vnímajú – a za to som vďačný – ako miesto, kde sa veci robia symbolicky. Akoby sa tam skúmalo, či sa môžu alebo nemôžu robiť. Ktoré príbehy sa majú rozprávať a ktoré nie? Pri používaní internetu sa nikto nepýta, či máte kliknúť na pornostránku alebo porno nepozerať, nikoho to nezaujíma, všetko je k dispozícii. Keď však na festivale máme plagát s dvomi nahými mužmi, vznikne obrovská diskusia. Smieme to vôbec? Z nejakého zvláštneho dôvodu, keď sa čosi také objaví v divadle, hneď sa rieši, čo to má znamenať. Je to znamenie toho, že divadlo je akýsi občiansky formát, s ktorým si spájame vynášanie etických a politických súdov. Ak to však tak je, potom ide aj o priestor, ktorý má kompetenciu zistiť, ako chceme žiť. Ďalší príklad: máme jeden formát, v ktorom je manželský pár, obaja bývalí ľavicoví teroristi. On bol členom RAF, podieľal sa na obsadení nemeckého veľvyslanectva v Štokholme, pri ktorom zomreli ľudia, dlho sedel vo väzení. Všetko to vnútorne spracoval, ale nikdy nepovedal, že jeho konanie bolo nesprávne. Hovorí len, že by to už neurobil, lebo ozbrojený boj sa ukázal ako neužitočný. Ale že systém je zlý a treba proti nemu bojovať. Aj keď iným spôsobom. Preto teraz píše knihy a robí semináre. Ona sa stala sociálnou a detskou psychologičkou. Predtým bola teroristkou, dnes žije inak. Smieme pozývať takýchto ľudí? Máme im načúvať? Veď predsa urobili niečo, čo sa im na ľudskej úrovni nedá odpustiť. To všetko sú otázky, ktoré ma zaujímajú.“
Foto: Marc Driessen