bol filozof, politológ a pedagóg. Jeden z prvých signatárov Charty 77. Absolvoval pražskú Karlovu univerzitu, v rokoch 1967 až 1970 pôsobil ako profesor marxistickej filozofie na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas normalizácie bol politicky prenasledovaný, po novembri 1989 bol poslancom, šéfom kancelárie prezidenta Havla v Bratislave a rektorom Univerzity Komenského. Zomrel roku 2019 v Bratislave, kde žil. Je autorom množstva kníh, medzi posledné patria: Politika a inštitúcie či Čo s našimi Maďarmi? „Každý človek sa snaží zachovať si v spoločnosti svoje dobré meno. Nielen tí, čo si ho zaslúžia, ale rovnako aj tí druhí, čo naň nemajú nárok. Nikto dobrovoľne nepriznáva, že je gauner, podvodník, udavač, krivoprísažník, simulant. Každý tvrdí, že chce tomu druhému len dobre. Tak sa to patrí, také sú všeobecne prijaté normy. Na zlo akoby ani žiadne normy neboli, nepriznávame ich, skoro každé zlo sa deje pod rúškom nejakého dobra. Či už priamo pomenovaného, alebo len nepriamo vzývaného. Dobro a zlo tu používam ako antropologické kategórie. Niečo je dobré či zlé iba z hľadiska človeka, skupiny ľudí, ľudstva. Prírodný úkaz, napríklad dážď, nie je sám osebe ani dobrý, ani zlý. Základnou úlohou je vedieť odhaliť, pomenovať a pranierovať zlo. Nielen to evidentné zlo, od ktorého sa každý ostentatívne dištancuje, ktoré každý odsudzuje. Zhodiť blížneho do priekopy, otráviť susedovi mačku, podpáliť stodolu a podobne: to sa predsa nepatrí a každému je to jasné. Ťažšie je to s dobrom, ktoré niekto prezentuje ako zlo a bojuje proti nemu ako proti zlu. Napríklad očkovanie detí, transfúzia krvi, Európska únia. Tu sa veci zahmlievajú, prekrúcajú a človeku je oveľa ťažšie zaujať jednoznačné stanovisko. Ešte horšie je to vtedy, keď sa zlo prezentuje ako dobro. Kradnúť je zlo. To je evidentné vtedy, keď okrádam suseda, človeka, ktorého poznám a ktorý pozná mňa. Keď však okrádam niekoho anonymného, už to nie je také zrejmé. Z cudzieho predsa krv netečie. A keď dokážem okradnúť poisťovňu, firmu zamestnávateľa, dopravný podnik, daňový úrad, tak sa to dokonca považuje dokonca za šikovnosť. Už to nie je až také evidentné zlo. A keď k tomu navyše pridám, že to robím pre rodinu, stáva sa z toho číre dobro. Lebo také akoby bolo všetko, čo rodine prospieva, čo ju zveľaďuje, čo zvyšuje jej životnú úroveň. Tak sa zrodil ešte za starých, komunistických čias obludný slogan, ktorý prežíva dodnes: kto nekradne, okráda svoju rodinu. Zlo sa prezentuje ako dobro.“
Foto: Pavol Mayer/Hospodárske noviny